PŮVODNÍ BUREŠ
10.03.2013 Filed in: Recenzie
Železný Jan
Indies Happy Trails
…tohle Sáru baví, co dál k tomu říct... Dalo by sa začať aj tak, že podobnú partiu muzikantov, čo hrajú najmä pre radosť a pár kamarátov, dnes nájdete v každom druhom pražskom klubíku, krčme, či hudobnom kafé. A nebola by to nepravda, lebo v Prahe, chvalabohu, to teraz naozaj žije. Je plná pesničkárov podobných Původnému Burešovi napríklad i tým, že ani ich hudobný progres príliš netanguje – na sebavyjadrenie si ešte stále vystačia so starým dobrým akustickým prototypom zlatých šesťdesiatych. Bigbítové, rockové, folkové, punkové, šramlové, či psychedelické - tak všelijako hovoria o aranžmánoch svojich piesní na tri akordy (o štvrtom nehovoriac) podľa toho, koľko sa ich kde a s akými nástrojmi práve zíde a či je k dispozícii nazvučené pódium v klube, alebo len čisto anplagtový stôl v rohu krčmy.
Původní Bureš je však aj trochu iný. Původní Bureš je už štvrťstoročie stará, nielen pražská klubová a hospodská legenda, ktorá sa líši a pýši napríklad tuctom vydaných albumov. Na svoje si opäť neprídu školení melomani, čo zvyknú počúvať s partitúrou v rukách, aby zistili, či v siedmom takte spevák zaladil s Gdim. A že kto si teda na čo príde? Tí, čo si za dvadsaťpäť rokov už zvykli na svojstojný spev a nebohatiersky hlas lídra a autora všetkých piesní na tomto albume, Jaromíra Františka Fumasa Palmeho, na jeho brutálnu pražštinu, ktorou vás švacne cez uši hneď prvými slovami prvej piesne na albume: „... opälä sä hrobařä...“ (Na louce); na jeho hravé, poetické, vtipné, no vôbec nie plytké texty: „… budu tvůj orgán a ty budeš můj Karel Sabina...“ (Sabina 1984), „... tatíček Harapes, kdepak as tančí dnes...“ (Těhotná baletka); na zdravý nadhľad, odstup a vervu celej kapely: „... Když tahle kapela / spustí tu mojí / jako když kojná / dítě kojí / jako když zahradník / záhon hnojí...“ ( Vítejte v cirkusu)...; na zámerne necizelovaný kuchynský zvuk nahrávok, ktoré v rozjazde zaznejú tu ako raný Dylan s ohŕkanou gitarkou (Mr. Kdokoli), tu ako harvestovský Neil Young (Blues nezaměstnanýho chlapa), inde ako drievny elektrobigbít (Na konci duhy); na už tradične pekne graficky uchopený obal cédečka – líder Fumas je, okrem iného, aj knižným ilustrátorom. Čiže, tí si prídu, ktorí si zvykli, ba si toto všetko aj obľúbili.
Duch Původního Bureša stojí a padá, leží aj beží s lídrom Fumasom, to je jasné. Bez jeho výborných textov a všestranného osobného vkladu je Původní Bureš nemysliteľný. Nemysliteľný je ale aj sám Fumas – a to býva u zoskupení tohto druhu zvláštne a príťažlivé – bez všetkého a všetkých v Původnom Burešovi i okolo neho, publikum nevynímajúc.
Indies Happy Trails
…tohle Sáru baví, co dál k tomu říct... Dalo by sa začať aj tak, že podobnú partiu muzikantov, čo hrajú najmä pre radosť a pár kamarátov, dnes nájdete v každom druhom pražskom klubíku, krčme, či hudobnom kafé. A nebola by to nepravda, lebo v Prahe, chvalabohu, to teraz naozaj žije. Je plná pesničkárov podobných Původnému Burešovi napríklad i tým, že ani ich hudobný progres príliš netanguje – na sebavyjadrenie si ešte stále vystačia so starým dobrým akustickým prototypom zlatých šesťdesiatych. Bigbítové, rockové, folkové, punkové, šramlové, či psychedelické - tak všelijako hovoria o aranžmánoch svojich piesní na tri akordy (o štvrtom nehovoriac) podľa toho, koľko sa ich kde a s akými nástrojmi práve zíde a či je k dispozícii nazvučené pódium v klube, alebo len čisto anplagtový stôl v rohu krčmy.
Původní Bureš je však aj trochu iný. Původní Bureš je už štvrťstoročie stará, nielen pražská klubová a hospodská legenda, ktorá sa líši a pýši napríklad tuctom vydaných albumov. Na svoje si opäť neprídu školení melomani, čo zvyknú počúvať s partitúrou v rukách, aby zistili, či v siedmom takte spevák zaladil s Gdim. A že kto si teda na čo príde? Tí, čo si za dvadsaťpäť rokov už zvykli na svojstojný spev a nebohatiersky hlas lídra a autora všetkých piesní na tomto albume, Jaromíra Františka Fumasa Palmeho, na jeho brutálnu pražštinu, ktorou vás švacne cez uši hneď prvými slovami prvej piesne na albume: „... opälä sä hrobařä...“ (Na louce); na jeho hravé, poetické, vtipné, no vôbec nie plytké texty: „… budu tvůj orgán a ty budeš můj Karel Sabina...“ (Sabina 1984), „... tatíček Harapes, kdepak as tančí dnes...“ (Těhotná baletka); na zdravý nadhľad, odstup a vervu celej kapely: „... Když tahle kapela / spustí tu mojí / jako když kojná / dítě kojí / jako když zahradník / záhon hnojí...“ ( Vítejte v cirkusu)...; na zámerne necizelovaný kuchynský zvuk nahrávok, ktoré v rozjazde zaznejú tu ako raný Dylan s ohŕkanou gitarkou (Mr. Kdokoli), tu ako harvestovský Neil Young (Blues nezaměstnanýho chlapa), inde ako drievny elektrobigbít (Na konci duhy); na už tradične pekne graficky uchopený obal cédečka – líder Fumas je, okrem iného, aj knižným ilustrátorom. Čiže, tí si prídu, ktorí si zvykli, ba si toto všetko aj obľúbili.
Duch Původního Bureša stojí a padá, leží aj beží s lídrom Fumasom, to je jasné. Bez jeho výborných textov a všestranného osobného vkladu je Původní Bureš nemysliteľný. Nemysliteľný je ale aj sám Fumas – a to býva u zoskupení tohto druhu zvláštne a príťažlivé – bez všetkého a všetkých v Původnom Burešovi i okolo neho, publikum nevynímajúc.
Gaco Novomesský
