PARA
10.03.2013 Filed in: Recenzie
Menšina
Pavian records
Krátko po vydaní Menšiny sa objavili dva typy ohlasov. Najskôr negatívne a potom vzápätí pozitívne... Je pravda uprostred? Je Menšina naozaj slabá, alebo má skryté svetlé stránky, ktoré ocení čas?
Para je na popscéne dosť dlho. Dosť dlho na to, aby pochopila, že tváriť sa menšinovo a alternatívne sa síce dá, ale len v prípade, ak hitovú povesť Abstinenta prerazí riadnym esom, alebo úplne novou cestou. Menšina nie je ani tým esom, hoci chce nastúpiť na inú (novú? modernú? trendovú?) cestu.
Po prvé, z trojminútových kratučkých piesní Para presedlala na dlhšie skladby. Menšina obsahuje päť až šesťminútové skladby. V tvorbe Pary síce zmena, no nie až taká radikálna, že by nám musela padať sánka. Kratšia vec nahrávke chýba, ale oveľa viac chýba vec výraznejšia. Až po ďalšom či treťom vypočutí Menšiny zarezonuje pieseň Stopár, a to najmä vďaka druhému dôležitému prvku albumu. Hudbe. Oveľa viac priestoru dostáva elektronika, rytmika, gitary a chuť experimentovať so zvukom. Zaujmú sample počítačových retro zvukov a z nich vystavané sóla. Prekvapivo absentuje dychová sekcia, výrazne dostáva priestor klavír... Dôkaz, že nielen produkčne, ale aj hudobne sa pod Menšinu podpísal Eddie Stevens (klavirista, manžel Jany Kirschner). Akonáhle sa však k slovu dostáva spev, vokály, texty, tretí, žiaľ aj dominantný element Menšiny, pieseň po piesni padá úroveň albumu. Pre skladby Pary boli texty poznávacím znamením. Žiaľ, slovo je na nahrávke namixované zle nielen hudobne, intonačne, ale aj štylisticky. Zakomponovať vulgarizmy do textu tak, aby nezneli ako gýčovité výkriky do tmy, je umenie. K plusom možno prirátať obal albumu. A to je asi tak všetko. Nedá sa povedať, že ide o zlý album, no proti predchodcom je o dosť slabší. Letné tanečné Povstanie(2010) je predsa len iná liga. Tadiaľto cesta síce môže viesť, ale počuli sme už lepšie nahrávky. Aj od Pary...
Pavian records
Krátko po vydaní Menšiny sa objavili dva typy ohlasov. Najskôr negatívne a potom vzápätí pozitívne... Je pravda uprostred? Je Menšina naozaj slabá, alebo má skryté svetlé stránky, ktoré ocení čas?
Para je na popscéne dosť dlho. Dosť dlho na to, aby pochopila, že tváriť sa menšinovo a alternatívne sa síce dá, ale len v prípade, ak hitovú povesť Abstinenta prerazí riadnym esom, alebo úplne novou cestou. Menšina nie je ani tým esom, hoci chce nastúpiť na inú (novú? modernú? trendovú?) cestu.
Po prvé, z trojminútových kratučkých piesní Para presedlala na dlhšie skladby. Menšina obsahuje päť až šesťminútové skladby. V tvorbe Pary síce zmena, no nie až taká radikálna, že by nám musela padať sánka. Kratšia vec nahrávke chýba, ale oveľa viac chýba vec výraznejšia. Až po ďalšom či treťom vypočutí Menšiny zarezonuje pieseň Stopár, a to najmä vďaka druhému dôležitému prvku albumu. Hudbe. Oveľa viac priestoru dostáva elektronika, rytmika, gitary a chuť experimentovať so zvukom. Zaujmú sample počítačových retro zvukov a z nich vystavané sóla. Prekvapivo absentuje dychová sekcia, výrazne dostáva priestor klavír... Dôkaz, že nielen produkčne, ale aj hudobne sa pod Menšinu podpísal Eddie Stevens (klavirista, manžel Jany Kirschner). Akonáhle sa však k slovu dostáva spev, vokály, texty, tretí, žiaľ aj dominantný element Menšiny, pieseň po piesni padá úroveň albumu. Pre skladby Pary boli texty poznávacím znamením. Žiaľ, slovo je na nahrávke namixované zle nielen hudobne, intonačne, ale aj štylisticky. Zakomponovať vulgarizmy do textu tak, aby nezneli ako gýčovité výkriky do tmy, je umenie. K plusom možno prirátať obal albumu. A to je asi tak všetko. Nedá sa povedať, že ide o zlý album, no proti predchodcom je o dosť slabší. Letné tanečné Povstanie(2010) je predsa len iná liga. Tadiaľto cesta síce môže viesť, ale počuli sme už lepšie nahrávky. Aj od Pary...
Jurai Gonšor
