Hluk dnešného Prešporku
10.03.2013 Filed in: Články
Skupina Prešporok tvorila dôležitú súčasť folkovej scény na Slovensku, no táto kapela nikdy nepatrila k tým štýlovo čistým. Folkový základ prekladala bluesovými, rockovými a folklórnymi nunciami. Zakladateľom a hlavným skladateľom skupiny bol a doteraz je Kliment Ondrejka. Stál pri zrode a formovaní dobových skupín Sany Crazy, Séparé, či Androméda. Postupne sa kapela rozširovala a personálne obmieňala. V jej najslávnejšej zostave pôsobil Kliment Ondrejka (spev, gitara), Kamil Vilinovič (gitara, spev, ústna harmonika), Robo Grigorov (spev, flauty) a René Frank, resp. Daniel Mikletič (perkusie). V kontexte slovenského folku osemdesiatych rokov Prešporok reprezentoval rovnocennosť textovej a hudobnej zložky s dôrazom na rytmickú stránku. Okrem folkových a bluesrockových skladieb sa zaujímali aj o ľudové piesne. Robili nové aranžmány a je zaujímavé, že tieto inak smutné pesničky mali v podaní Prešporku akési veselšie podanie. Môže za to aj vokálny prejav Klimenta Ondrejku, ktorý má v hlase skôr optimistickú víziu, než bluesovú melanchóliu. V roku 1991, takmer pätnásť rokov od svojho vzniku, skupina uzavrela prvú kapitolu existencie. Po dlhšej pauze v súčasnosti Prešporok opäť koncertuje a tento rok vydáva aj prvý oficiálny album, ktorý nazývajú debutom. Viac v rozhovore prezradil Kliment Ondrejka:
Vybrať z vyše 50 skladieb 20 vyvolených na debutové CD je asi dosť náročné. Ako ste korigovali tento proces?
Máte pravdu, výberu predchádzala dlhá debata. Moja prvá predstava bola, že nahráme len nové veci, ktoré ešte nikdy neboli nahrané, no momentálne viac ako polovicu nášho repertoáru tvoria staršie pesničky, ale hráme ich odlišne, no a bola by škoda ich nezaznamenať v tejto podobe. Nahrávkam z 80tych často chýbala razantnejšia rytmická zložka, najmä čo sa týka basovej gitary. V tých časoch sme nemali z rôznych dôvodov pod kontrolou výsledný zvuk, čím mnohé pesničky nevyzneli tak, ako by sme si predstavovali. Takže od prvej idey som upustil. Demokraticky potom každý z kapely „hodil do pľacu“ svoje tipy a z toho vzišiel záverečný výber. Je to preto taká „ochutnávka kapely“, zmes všetkého, čo hráme od našej folkovej klasiky, za akú považujeme pesničky Aj keď sa smeje pes, Pavúk, či Krídla. Od pop folkovej Tancujúcej kráľovnej či Šťastia, zopár „ľudových“ balád (Páslo dievča pávy, Od Mikuláša v tom poli,...), cez blues (Ema), po akési bigbeatové (Kráčame ulicami, Čierne staré,...) až rockové (Sused zdola, Na vrchole hory,Taký som sa sám sebe zdal) pesničky.
Staré skladby ste na album upravili novými aranžmánmi. Nebáli ste sa, že toto obohatenie by mohlo starým pesničkám ubrať na autenticite a skladby by mohli stratiť svoju intimitu?
Práve naopak, mám pocit, že až teraz tie staré pesničky vyzerajú tak, ako by mali. Naša predstava bola trochu odlišná od zaužívanej predstavy o folku u nás. V čase, keď sa rodil môj hudobný vkus, počúval som Led Zeppelin, Black Sabath, Uriah Heep, Yes, Jethro Tull a páčili sa mi od nich najmä pesničky, kde použili akustické nástroje. Vtedy som cítil, že aj tieto kapely majú folkové cítenie, no a potom prišiel Dylan, Donovan, či Crosby, Stils, Nash and Young. Tí zas, naopak, často pridali do aranžov svojich pesničiek rockové rytmy či elektrickú gitaru a to sa mi páčilo. Ten prienik folku, ktorý kladie dôraz na výpoveď a rocku, kde dominuje hudba. To, že sme to tak cítili, bolo vyjadrené aj názvom, vymyslel ho Dano Mikletič a občas sme ho písali aj v tvare Prešporock, podotýkam, že to bolo koncom 70tych rokov. Prednedávnom použil túto fintu Boris Filan v rovnomennej knihe, v ktorej na nás, zdá sa, pozabudol (smiech). Čo sa týka istej intimity, nájdu sa niektorí naši poslucháči, ktorí mali radšej akustický sound a možno im nie celkom sedí tá rocková šťava, ten rockový „hluk“ dnešného Prešporku. Ja im to nezazlievam a priznám sa, že aj ja mám obdobie, keď mi robí dobre hrať si pesničky len tak, s gitarou, ale potom príde skúška s kapelou a vytriezviem. Ale vážne, máme aj pesničky intímnejšie a aj na CD sú napríklad Akvarel, či Patríš medzi nás a ak to s nami dobre pôjde, v zálohe je takýchto viac. Myslím si však, že to treba správne zamiešať a tých intímnych, citových, pomalších, treba dávkovať tak akurát. Niekedy platí aj to, čo povedal B. B. King: „Dobrá pesnička je vtedy, keď si poslucháči klopkajú do rytmu nohou.“
Štýlová rôznorodosť sa prejavila aj na interpretácii. Je pre vás ťažké alebo inšpirujúce spojiť a prelínať viacero štýlov?
Ono to súvisí s tým čo som už povedal, že ja ako skladateľ mám nejakú predstavu o hudbe ovplyvnenú tým čo mám napočúvané, možno aj nejaký talent. No a folk mi dáva priestor zrealizovať to tak ako chcem (aspoň ja si to v duchu tak definujem), že ma prakticky ničím neobmedzuje, že mi nedáva žiadne hranice, nemá prakticky žiadne zaužívané formy, témy. Keď chcem, môžem zablúdiť do džezu, iná pesnička môže byť trochu country, iná zase v ľudovom štýle, ale vždy to bude moja pesnička a kapela jej nakoniec dá taký tvar, že to bude „typický“ Prešporok. Apropo, kapela má na výsledný zvuk zásadný vplyv. Pesničky sa formujú tak, že prinesiem len akúsi kostru a spolu ju potom dotvoríme. Každý člen pristupuje vyslovene autorsky, takže aranžmán je dielom celej kapely. No a každý člen si nesie svoj vlastný vkus. Takže aj to na výslednom zvuku zohráva rolu. Napríklad Márius je „odchovaný“ na Depeche Mode a Kraftwerku a zdanlivá košeľa folku mu je trochu priúzka. Naopak Kamil, odkojený na Led Zeppelin, pokojne osolí a zdramatizuje aj zárodok melancholickej melódie. Rytmická sekcia (Juraj Majer na basu a Vlado Mrázko bicie) sa takýmto fintám a zvratom nebráni a vždy sa poteší zvýšenou intenzitou hluku... V súčasnosti sme dokonca pribrali do partie mladého talentovaného gitaristu Jurka Chmelíčka a napriek vekovému rozdielu, vyše dvadsať rokov, celkom chlapec s nami stíha.
Vaša textová tvorba nenesie prvky melancholického splínu, ale zdá sa, že vás zaujímajú viac slnečné melódie. Čím to je?
To je zaujímavé konštatovanie, pretože v kapele ma občas „kritizujú“, že mám veľa smutných, melancholických pesničiek. Avšak možno práve ten spôsob výberu, že do neho hovoril každý člen kapely a vybral si pesničky, ktoré sú jeho srdcu bližšie spôsobil, že je tu viac slnečných melódií. Priznám sa, som rád, keď sa mi podarí nejaká veselšia melódia a takmer sa nútim vyhýbať sa molovým akordom. V mnohých textoch sú tie blue polohy, ale muzika ich posúva trochu inam, a to je dobre.
Rovnako aj úpravy „pochmúrnych“ ľudových piesní sú vo vašom podaní akési veselšie...
Prešporok nie je kapela, ktorá by sa štylizovala do folklórnej podoby a ľudové pesničky ktoré hráme, sa tak nejako do repertoáru dostali. Zväčša sú to baladické (až krvavé) piesne, čiže žiadne veselé juchačky. Majú hlboký dramatický náboj. No a že nevyznejú pochmúrne, je opäť vďaka prístupu celej kapely. Snažíme sa v nich nájsť také „zeppelínovské či jethrotullovské“ postupy a na nich potom budovať vyznenie. K ľudovej piesni tak pristupujeme trochu „neúctivo“, nejde nám o nejakú autenticitu, ale „zmocniť“ sa ich po svojom. Tá „neúctivosť“ je aj v tom, že ku viacerým ľudovým textom som si urobil muziku sám, lebo som pôvodnú melódiu nepoznal (Zabili zabili, Páslo dievča pávy). Pri iných som zas dosť zásadne pozmenil text (Na Kráľovej holi), no a pieseň Janík, biely Janík „otextoval“ môj obľúbený štúrovský básnik Ján Botto.
Prešporok s Robom Grigorovom
Čím vás inšpiruje slovenský folklór a ľudové skladby? Čo ste v nich nachádzali ako mladí ľudia, ktorí si založili kapelu?
V 80tych rokoch boli ľudové balady či netradične zaranžované ľudové piesne pomerne bežnou výbavou folkerov, či už to bola Zuzana Homolová, Vlasta Redl, Jaroslav Hutka, takže nebolo nezvyčajné, že aj my sme siahli po baladách. Navyše, môj otec bol folklorista a knižiek s ľudovými pesničkami sme mali v knižnici pomerne dosť. Moja rodina pochádza z Liptova, konkrétne z Liptovských Sliačov a tam folklór žije dodnes. Tam bolo i je bežné, že sa z krčmy ozýva spev a dokonca to tým chlapom aj celkom ladí. Kamila som do toho nemusel nútiť, ten si zas pokojne hrá Wish you were here s rómskym primášom z Hronca, navyše keď napríklad aj Blue Effect úžasne zahrali ľudovku Ej, padá, padá rosenka a Led Zeppelin mali na III. svoju baladu Gallows pole a text sa až nápadne podobá našej pesničke z Liptovských Sliačov Od Mikuláša v tom poli. Teším sa, že im ju tam niekedy opäť zahráme, ako tomu bolo i na Liptovských dňoch matky pred naplneným amfiteátrom.
Kedy ste pochopili, že folk má mať rovnocenné zložky, text aj hudbu?
Priznám sa, že sme pri zakladaní Prešporku nemysleli, že to bude folková kapela. Hrali sme pod Ružinovským kultúrnym strediskom a v tom čase vznikali kapely ako huby po daždi. Každý hral nejakú svoju muziku a zväčša nerozmýšľal nad tým, aký je to štýl. Mne bolo jasné, že rocková muzika je do značnej miery o zvuku. O zvuku nástrojov, gitarových efektov, aparatúry a tak ďalej. Jednak boli také nástroje a príslušná technika v tých časoch ťažko dostupné a ak, tak drahé. Na to sme skrátka nemali. Pamätám si dokonca nejaký článok o nás s titulom: Núdza ich priviedla k folku. Bolo to trochu pritiahnuté za vlasy, ale sčasti pravdivé. Takže sme sa stali folkovou kapelou. Nebolo mi to proti srsti, vedel som si napísať obstojné texty. Z gymnázia som mal vďaka našej profesorke literatúry, pani Kavanovej, z poézie dosť načítané, takže keď nás hodnotili na všelijakých prehliadkach, spozorovali aj v tomto smere akýsi talent. Je zrejmé, že folk je folkom najmä tým, že kladie značný dôraz na texty. Mala by z tých pesničiek cítiť nejaká výpoveď, nejaký postoj, alebo aspoň hlbší poetizmus a nielen povrchné slogany, respektíve hľadanie dlhých slabík, na ktoré sa ľahšie spieva. Ale či sa mi to darí, to musí posúdiť niekto iný. Ak by som mal ja z tohto pohľadu hodnotiť pomer hudby a textu v kapele, bola by to remíza. Tak 50 na 50. Nakoniec, aj diskutabilný rap je textovo oveľa zaujímavejší ako kolotočový popík.
Už v začiatkoch kapely ste vyrábali a upravovali rôzne bicie nástroje. Robíte to dodnes?
Vtedy to vyplynulo z našich elévskych začiatkov. Rytmiku hral ten, kto nevedel hrať na iný nástroj a to vtedy pripadlo Danovi Mikletičovi. Keďže nebol perkusionista a už vôbec nie bubeník, vôbec ho netrápilo, na čo hrá. Aký-taký zmysel pre rytmus mal a zvukovo sa snažil z dostupných predmetov vytvoriť nejaké klopkanie, chrastenie, búchanie. Niekde našiel blanu od bubna, udieral do nej zápalkovou škatuľkou a kovový zvuk činely robil trianglom. Je isté, že sme týmto, keď už nič iné, tak aspoň zaujali. V súčasnosti máme výborného bicistu a perkusionistu, stabilného člena Vlada Mrázka, ten používa normálne bicie a z perkusií darbuku, cajon, tamburínu, shaker, chimes. Ale máme pesničku Pumprock a v nej používame ako sólový a rytmický nástroj pumpu na bicykel. To nám asi zostalo z tých starých čias. Našu rytmickú sekciu dopĺňa najviac vyťažený, civilne pracujúci basgitarista Ďuri Majer, ktorý hráva (od fanjšmekerských muzikantských zoskupení Martina Valihoru až po hromovú motorkársku kapelu Requiem) všade, kde o niečo ide (smiech). A tam, na našu veľkú radosť, zjavne zaradil aj Prešporok.
Máte pravdu, výberu predchádzala dlhá debata. Moja prvá predstava bola, že nahráme len nové veci, ktoré ešte nikdy neboli nahrané, no momentálne viac ako polovicu nášho repertoáru tvoria staršie pesničky, ale hráme ich odlišne, no a bola by škoda ich nezaznamenať v tejto podobe. Nahrávkam z 80tych často chýbala razantnejšia rytmická zložka, najmä čo sa týka basovej gitary. V tých časoch sme nemali z rôznych dôvodov pod kontrolou výsledný zvuk, čím mnohé pesničky nevyzneli tak, ako by sme si predstavovali. Takže od prvej idey som upustil. Demokraticky potom každý z kapely „hodil do pľacu“ svoje tipy a z toho vzišiel záverečný výber. Je to preto taká „ochutnávka kapely“, zmes všetkého, čo hráme od našej folkovej klasiky, za akú považujeme pesničky Aj keď sa smeje pes, Pavúk, či Krídla. Od pop folkovej Tancujúcej kráľovnej či Šťastia, zopár „ľudových“ balád (Páslo dievča pávy, Od Mikuláša v tom poli,...), cez blues (Ema), po akési bigbeatové (Kráčame ulicami, Čierne staré,...) až rockové (Sused zdola, Na vrchole hory,Taký som sa sám sebe zdal) pesničky.
Staré skladby ste na album upravili novými aranžmánmi. Nebáli ste sa, že toto obohatenie by mohlo starým pesničkám ubrať na autenticite a skladby by mohli stratiť svoju intimitu?
Práve naopak, mám pocit, že až teraz tie staré pesničky vyzerajú tak, ako by mali. Naša predstava bola trochu odlišná od zaužívanej predstavy o folku u nás. V čase, keď sa rodil môj hudobný vkus, počúval som Led Zeppelin, Black Sabath, Uriah Heep, Yes, Jethro Tull a páčili sa mi od nich najmä pesničky, kde použili akustické nástroje. Vtedy som cítil, že aj tieto kapely majú folkové cítenie, no a potom prišiel Dylan, Donovan, či Crosby, Stils, Nash and Young. Tí zas, naopak, často pridali do aranžov svojich pesničiek rockové rytmy či elektrickú gitaru a to sa mi páčilo. Ten prienik folku, ktorý kladie dôraz na výpoveď a rocku, kde dominuje hudba. To, že sme to tak cítili, bolo vyjadrené aj názvom, vymyslel ho Dano Mikletič a občas sme ho písali aj v tvare Prešporock, podotýkam, že to bolo koncom 70tych rokov. Prednedávnom použil túto fintu Boris Filan v rovnomennej knihe, v ktorej na nás, zdá sa, pozabudol (smiech). Čo sa týka istej intimity, nájdu sa niektorí naši poslucháči, ktorí mali radšej akustický sound a možno im nie celkom sedí tá rocková šťava, ten rockový „hluk“ dnešného Prešporku. Ja im to nezazlievam a priznám sa, že aj ja mám obdobie, keď mi robí dobre hrať si pesničky len tak, s gitarou, ale potom príde skúška s kapelou a vytriezviem. Ale vážne, máme aj pesničky intímnejšie a aj na CD sú napríklad Akvarel, či Patríš medzi nás a ak to s nami dobre pôjde, v zálohe je takýchto viac. Myslím si však, že to treba správne zamiešať a tých intímnych, citových, pomalších, treba dávkovať tak akurát. Niekedy platí aj to, čo povedal B. B. King: „Dobrá pesnička je vtedy, keď si poslucháči klopkajú do rytmu nohou.“
Štýlová rôznorodosť sa prejavila aj na interpretácii. Je pre vás ťažké alebo inšpirujúce spojiť a prelínať viacero štýlov?
Ono to súvisí s tým čo som už povedal, že ja ako skladateľ mám nejakú predstavu o hudbe ovplyvnenú tým čo mám napočúvané, možno aj nejaký talent. No a folk mi dáva priestor zrealizovať to tak ako chcem (aspoň ja si to v duchu tak definujem), že ma prakticky ničím neobmedzuje, že mi nedáva žiadne hranice, nemá prakticky žiadne zaužívané formy, témy. Keď chcem, môžem zablúdiť do džezu, iná pesnička môže byť trochu country, iná zase v ľudovom štýle, ale vždy to bude moja pesnička a kapela jej nakoniec dá taký tvar, že to bude „typický“ Prešporok. Apropo, kapela má na výsledný zvuk zásadný vplyv. Pesničky sa formujú tak, že prinesiem len akúsi kostru a spolu ju potom dotvoríme. Každý člen pristupuje vyslovene autorsky, takže aranžmán je dielom celej kapely. No a každý člen si nesie svoj vlastný vkus. Takže aj to na výslednom zvuku zohráva rolu. Napríklad Márius je „odchovaný“ na Depeche Mode a Kraftwerku a zdanlivá košeľa folku mu je trochu priúzka. Naopak Kamil, odkojený na Led Zeppelin, pokojne osolí a zdramatizuje aj zárodok melancholickej melódie. Rytmická sekcia (Juraj Majer na basu a Vlado Mrázko bicie) sa takýmto fintám a zvratom nebráni a vždy sa poteší zvýšenou intenzitou hluku... V súčasnosti sme dokonca pribrali do partie mladého talentovaného gitaristu Jurka Chmelíčka a napriek vekovému rozdielu, vyše dvadsať rokov, celkom chlapec s nami stíha.
Vaša textová tvorba nenesie prvky melancholického splínu, ale zdá sa, že vás zaujímajú viac slnečné melódie. Čím to je?
To je zaujímavé konštatovanie, pretože v kapele ma občas „kritizujú“, že mám veľa smutných, melancholických pesničiek. Avšak možno práve ten spôsob výberu, že do neho hovoril každý člen kapely a vybral si pesničky, ktoré sú jeho srdcu bližšie spôsobil, že je tu viac slnečných melódií. Priznám sa, som rád, keď sa mi podarí nejaká veselšia melódia a takmer sa nútim vyhýbať sa molovým akordom. V mnohých textoch sú tie blue polohy, ale muzika ich posúva trochu inam, a to je dobre.
Rovnako aj úpravy „pochmúrnych“ ľudových piesní sú vo vašom podaní akési veselšie...
Prešporok nie je kapela, ktorá by sa štylizovala do folklórnej podoby a ľudové pesničky ktoré hráme, sa tak nejako do repertoáru dostali. Zväčša sú to baladické (až krvavé) piesne, čiže žiadne veselé juchačky. Majú hlboký dramatický náboj. No a že nevyznejú pochmúrne, je opäť vďaka prístupu celej kapely. Snažíme sa v nich nájsť také „zeppelínovské či jethrotullovské“ postupy a na nich potom budovať vyznenie. K ľudovej piesni tak pristupujeme trochu „neúctivo“, nejde nám o nejakú autenticitu, ale „zmocniť“ sa ich po svojom. Tá „neúctivosť“ je aj v tom, že ku viacerým ľudovým textom som si urobil muziku sám, lebo som pôvodnú melódiu nepoznal (Zabili zabili, Páslo dievča pávy). Pri iných som zas dosť zásadne pozmenil text (Na Kráľovej holi), no a pieseň Janík, biely Janík „otextoval“ môj obľúbený štúrovský básnik Ján Botto.
Prešporok s Robom Grigorovom
Čím vás inšpiruje slovenský folklór a ľudové skladby? Čo ste v nich nachádzali ako mladí ľudia, ktorí si založili kapelu?
V 80tych rokoch boli ľudové balady či netradične zaranžované ľudové piesne pomerne bežnou výbavou folkerov, či už to bola Zuzana Homolová, Vlasta Redl, Jaroslav Hutka, takže nebolo nezvyčajné, že aj my sme siahli po baladách. Navyše, môj otec bol folklorista a knižiek s ľudovými pesničkami sme mali v knižnici pomerne dosť. Moja rodina pochádza z Liptova, konkrétne z Liptovských Sliačov a tam folklór žije dodnes. Tam bolo i je bežné, že sa z krčmy ozýva spev a dokonca to tým chlapom aj celkom ladí. Kamila som do toho nemusel nútiť, ten si zas pokojne hrá Wish you were here s rómskym primášom z Hronca, navyše keď napríklad aj Blue Effect úžasne zahrali ľudovku Ej, padá, padá rosenka a Led Zeppelin mali na III. svoju baladu Gallows pole a text sa až nápadne podobá našej pesničke z Liptovských Sliačov Od Mikuláša v tom poli. Teším sa, že im ju tam niekedy opäť zahráme, ako tomu bolo i na Liptovských dňoch matky pred naplneným amfiteátrom.
Kedy ste pochopili, že folk má mať rovnocenné zložky, text aj hudbu?
Priznám sa, že sme pri zakladaní Prešporku nemysleli, že to bude folková kapela. Hrali sme pod Ružinovským kultúrnym strediskom a v tom čase vznikali kapely ako huby po daždi. Každý hral nejakú svoju muziku a zväčša nerozmýšľal nad tým, aký je to štýl. Mne bolo jasné, že rocková muzika je do značnej miery o zvuku. O zvuku nástrojov, gitarových efektov, aparatúry a tak ďalej. Jednak boli také nástroje a príslušná technika v tých časoch ťažko dostupné a ak, tak drahé. Na to sme skrátka nemali. Pamätám si dokonca nejaký článok o nás s titulom: Núdza ich priviedla k folku. Bolo to trochu pritiahnuté za vlasy, ale sčasti pravdivé. Takže sme sa stali folkovou kapelou. Nebolo mi to proti srsti, vedel som si napísať obstojné texty. Z gymnázia som mal vďaka našej profesorke literatúry, pani Kavanovej, z poézie dosť načítané, takže keď nás hodnotili na všelijakých prehliadkach, spozorovali aj v tomto smere akýsi talent. Je zrejmé, že folk je folkom najmä tým, že kladie značný dôraz na texty. Mala by z tých pesničiek cítiť nejaká výpoveď, nejaký postoj, alebo aspoň hlbší poetizmus a nielen povrchné slogany, respektíve hľadanie dlhých slabík, na ktoré sa ľahšie spieva. Ale či sa mi to darí, to musí posúdiť niekto iný. Ak by som mal ja z tohto pohľadu hodnotiť pomer hudby a textu v kapele, bola by to remíza. Tak 50 na 50. Nakoniec, aj diskutabilný rap je textovo oveľa zaujímavejší ako kolotočový popík.
Už v začiatkoch kapely ste vyrábali a upravovali rôzne bicie nástroje. Robíte to dodnes?
Vtedy to vyplynulo z našich elévskych začiatkov. Rytmiku hral ten, kto nevedel hrať na iný nástroj a to vtedy pripadlo Danovi Mikletičovi. Keďže nebol perkusionista a už vôbec nie bubeník, vôbec ho netrápilo, na čo hrá. Aký-taký zmysel pre rytmus mal a zvukovo sa snažil z dostupných predmetov vytvoriť nejaké klopkanie, chrastenie, búchanie. Niekde našiel blanu od bubna, udieral do nej zápalkovou škatuľkou a kovový zvuk činely robil trianglom. Je isté, že sme týmto, keď už nič iné, tak aspoň zaujali. V súčasnosti máme výborného bicistu a perkusionistu, stabilného člena Vlada Mrázka, ten používa normálne bicie a z perkusií darbuku, cajon, tamburínu, shaker, chimes. Ale máme pesničku Pumprock a v nej používame ako sólový a rytmický nástroj pumpu na bicykel. To nám asi zostalo z tých starých čias. Našu rytmickú sekciu dopĺňa najviac vyťažený, civilne pracujúci basgitarista Ďuri Majer, ktorý hráva (od fanjšmekerských muzikantských zoskupení Martina Valihoru až po hromovú motorkársku kapelu Requiem) všade, kde o niečo ide (smiech). A tam, na našu veľkú radosť, zjavne zaradil aj Prešporok.
Daniel Hevier Jr.
