BUTY

Duperele
Supraphon
3stars

buty-duperele

Buty svoje najhitovejšie obdobie zažili v deväťdesiatych rokoch. Jednou ráno, Mám jednu ruku dlouhou, František, Krtek, Mucha jde, Tata... Napriek uleteným textom, obohateným o nárečové či slangové slová, oslovili rádiový éter doma, aj u nás na Slovensku. Do zmesi folkrocku nezabudli primiešať štipku country či folklóru. To bolo ešte v minulom storočí. V tomto vydali dva albumy. Pardon, tri. Aktuálny Duperele po siedmich rokoch.
Asi je to trend, že ostrieľané rockové kapely chcú na nových nahrávkach znieť temnejšie, hlbšie, v pochmúrnych, ale nie pesimistických farbách. Svoju klasickú zostavu obohacujú o rôzne experimentálne zvuky, ktoré zo štúdia na koncert málokedy prenesú. Tak aj Buty... V jednej skladbe znejú ako Plastici, v druhej (zbytočne) experimentálne ako legendárni slovenskí Maťkovia. Album najlepšie vystihuje skladba Ping pong. Celú skladbu rytmicky tvorí zvuk pingpongových loptičiek. Nie samoúčelne, skladba má nápad, príbeh, nástroje jednu melodickú tému a text je viac recitovaný ako spievaný. Ktovie, či Buty zámerne usporiadali album „pingpongovo“, skladby temnejšie striedajú (kratšie) veselšie, do určitej miery silene optimistické. V nich spoznávame tú starú dobrú Butyovskú hudobnotextovú paródiu na country, nápaditosť i radosť z hry. No je to len tá „pongová“ polovica albumu. Pieseň po piesni nájdeme kúsok z každého zo spomínaných slávnych hitov, hoci Buty už takmer opustili zborový spev a donekonečna opakujúce sa refrény. To chytľavé a pôsobivé si však ponechali a na albume sa nájde pár potencionálnych hitov. Verím, že zaznejú a zarezonujú i u nás. Skalní, neskalní, noví i starí fanúšikovia sa po vypočutí novinky určite radi prehrabú k starším nahrávkam. Pretože Duperele ich k tomu, z dobrých i slabších dôvodov, nabáda sám.

Jurai Gonšor