Z futrálu Števa Šantu
23.03.2012 Filed in: Seriály
Pripravení na slávu
Ak si chcete dobre poplakať, tak zdravo, bez smútku, či reaktívnej depky prečistiť kanáliky, zapnite si ktorýkoľvek diel relácie X-Factor, súťaže, kde sa spieva, hrá, tancuje a – plače. Plače sa tam veľa, a to je dobre, lebo filmy vás v tom smere už veľmi neuspokoja. Ostatné desaťročie svetovej kinematografie takmer systematicky hustilo do diváka toľko depresívnych nálad, že divák jednoducho obrnel a dnes, po Antikristovi, ho už nič len tak ľahko nerozhodí. Niet si na čom poplakať a život je ťaživý. Je kríza a všetci pomrieme. Ešteže sú tu spevácke súťaže.
Rozbalia to na vás, nepripravených, zasiahne vás to keď to najmenej čakáte, vyvalených s pringleskou na polceste k ústam. Všetky tie emócie v piesňach a k tomu príbehy – bezdomovec, ktorý si prišiel po svoju druhú šancu, narkoman, ktorému hudba pomáha abstinovať (hoci v tomto smere by sa na hudbu, ehm, veľmi spoliehať nemalo), štyridsaťročná mamička, ktorú manžel podceňoval a asi aj psychicky týral. „Nechcem umrieť s tou hudbou, čo mám v sebe, Simon,“ povie a tvár sa jej skriví do bolestnej, uslzenej grimasy.
Je naozaj poučné sledovať slečnu Scherzingerovú, ako plače dojatá z práve vypočutej pesničky, človek čo náhodou natrafil na niektorý jej videoklip by snáď povedal, že tá v sebe nemá kúska citu a pozrime sa. Alebo ako plače jej kolegyňa Paula, objíma a bozkáva ktoréhosi lúzra, čo to tam práve vo veľkom štýle dal.
Plač je nákazlivý, takže sa tiež s kočkou neubránime dojatiu. Keď relácia skončí, dívame sa jeden na druhého, pýtame sa v duchu, čo to doparoma robíme. Pozeráme sa do svojich krvou podliatych očných bielok a smejeme sa jeden na druhom. Sme spokojní, dostali sme, čo sme chceli, neoklamali nás. Ibaže... Ibaže Simon neplače. Len sa tak usmieva tým svojím šarmantným štýlom a ukazuje palec hore. Je spokojný, dobre to všetko vymyslel. Počítam, že pri tom v duchu počíta a pravdepodobne už v predstavách dáva dokopy nejaké ďalšie Il Divo, partičku, ktorá bude vykrádať Faurého, či iného klasika a predávať mamičkám na materskej trochu instantného operného popu. Ani L.A. akosi nebulí. Len cerí tie svoje biele zuby do kamery a v mysli už s najväčšou pravdepodobnosťou skladá nejaké ďalšie Oh, baby, pre ktoréhosi potencionálneho Justina. Je ich tu dosť, ľudí bez rozdielu veku, ktorí sú ochotní nastúpiť na pľac a ukradnúť si trochu z koláča.
„Na slávu musíš byť pripravený,“ vravieva môj kamarát. Čosi o tom vie. Brázdi talentové súťaže v našich dvoch republikách a užíva si náhlu pozornosť všade, kam vkročí. Jeho klip má na YouTube stotisíc klikov, nikdy mi to nezabudne pripomenúť.
Hudba, hoci to tak chvíľu vyzeralo, nezmizla nadobro z televíznych obrazoviek. Čosi sa však zmenilo. Emotívnu pesničku pred plnou estrádnou sálou už nespieva Whitney ani Mariah. Dáva ju tam so všetkou pompéznosťou - vaša suseda.
Revolúcia je dokonaná, plebs vytlačil celebrity z územia, ktoré im doteraz výsostne patrilo. Zvláštne, akoby sa nič nestalo. Ten rozdiel je vlastne nebadateľný, v prípade americkej súťaže celkom určite. Stačí tých ľudí, pripravených na slávu, trochu nastajlovať, vymeniť ošúchanú bundu za glitrované sako od sponzora a zvyšok už hravo zvládnu s ochotnou producentskou pomocou dvoch usmievavých pánov. Tí jediní majú svoje emócie - dokonale pod kontrolou.
Rozbalia to na vás, nepripravených, zasiahne vás to keď to najmenej čakáte, vyvalených s pringleskou na polceste k ústam. Všetky tie emócie v piesňach a k tomu príbehy – bezdomovec, ktorý si prišiel po svoju druhú šancu, narkoman, ktorému hudba pomáha abstinovať (hoci v tomto smere by sa na hudbu, ehm, veľmi spoliehať nemalo), štyridsaťročná mamička, ktorú manžel podceňoval a asi aj psychicky týral. „Nechcem umrieť s tou hudbou, čo mám v sebe, Simon,“ povie a tvár sa jej skriví do bolestnej, uslzenej grimasy.
Je naozaj poučné sledovať slečnu Scherzingerovú, ako plače dojatá z práve vypočutej pesničky, človek čo náhodou natrafil na niektorý jej videoklip by snáď povedal, že tá v sebe nemá kúska citu a pozrime sa. Alebo ako plače jej kolegyňa Paula, objíma a bozkáva ktoréhosi lúzra, čo to tam práve vo veľkom štýle dal.
Plač je nákazlivý, takže sa tiež s kočkou neubránime dojatiu. Keď relácia skončí, dívame sa jeden na druhého, pýtame sa v duchu, čo to doparoma robíme. Pozeráme sa do svojich krvou podliatych očných bielok a smejeme sa jeden na druhom. Sme spokojní, dostali sme, čo sme chceli, neoklamali nás. Ibaže... Ibaže Simon neplače. Len sa tak usmieva tým svojím šarmantným štýlom a ukazuje palec hore. Je spokojný, dobre to všetko vymyslel. Počítam, že pri tom v duchu počíta a pravdepodobne už v predstavách dáva dokopy nejaké ďalšie Il Divo, partičku, ktorá bude vykrádať Faurého, či iného klasika a predávať mamičkám na materskej trochu instantného operného popu. Ani L.A. akosi nebulí. Len cerí tie svoje biele zuby do kamery a v mysli už s najväčšou pravdepodobnosťou skladá nejaké ďalšie Oh, baby, pre ktoréhosi potencionálneho Justina. Je ich tu dosť, ľudí bez rozdielu veku, ktorí sú ochotní nastúpiť na pľac a ukradnúť si trochu z koláča.
„Na slávu musíš byť pripravený,“ vravieva môj kamarát. Čosi o tom vie. Brázdi talentové súťaže v našich dvoch republikách a užíva si náhlu pozornosť všade, kam vkročí. Jeho klip má na YouTube stotisíc klikov, nikdy mi to nezabudne pripomenúť.
Hudba, hoci to tak chvíľu vyzeralo, nezmizla nadobro z televíznych obrazoviek. Čosi sa však zmenilo. Emotívnu pesničku pred plnou estrádnou sálou už nespieva Whitney ani Mariah. Dáva ju tam so všetkou pompéznosťou - vaša suseda.
Revolúcia je dokonaná, plebs vytlačil celebrity z územia, ktoré im doteraz výsostne patrilo. Zvláštne, akoby sa nič nestalo. Ten rozdiel je vlastne nebadateľný, v prípade americkej súťaže celkom určite. Stačí tých ľudí, pripravených na slávu, trochu nastajlovať, vymeniť ošúchanú bundu za glitrované sako od sponzora a zvyšok už hravo zvládnu s ochotnou producentskou pomocou dvoch usmievavých pánov. Tí jediní majú svoje emócie - dokonale pod kontrolou.
