VLADIMÍR VEIT
23.03.2012 Filed in: Recenzie
Písničkář
Galén
Vladimír Veit má na konte niekoľko albumov, ale až v trinástom počine už v názve konkretizuje svoj život. Je pesničkárom, ktorý slovám dáva hudobný život. Ten svoj dávno zasvätil príbehom a folkovým piesňam. Vie, že je to ťažké v dnešnej dobe, ktorá chce iba balast, gýčovú krásu a pravda je iba jej nechcená sestra. Ďalej však pokračuje, tvorí, spieva, nahráva a spolupracuje so svojimi kamarátmi. Tí mu pomáhajú najmä v zvukovej stránke. Hudobné aranžmány, ktoré robil ďalší Vladimír - Merta, sú príjemným spestrením. Nejdú v prílišnom tempe. Vytŕčajú iba miestami a ich rovnocennosť je v poznaní, že sú iba sprievodom, či skôr ornamentalikou. Nie sú však násilne hnané bičom marketingu a šablónami predajnosti, ale rešpektujú Veitovu introvertnosť. Veitova poézia je niekedy priamočiara, hlavne keď ide o kritiku mocenských štruktúr. Veit stále nie je vyrovnaný s boľševikom, ktorého v skladbách súdi a pripomína ho mladším generáciám, ale svoju nenávisť pochoval obyčajnými dennými vecami. Starosťami, maličkosťami, životom, ktorý musí ísť ďalej. S pochopením, že spomínanie stojí čas a bolesť. Veit, podobne ako ďalší českí folkoví speváci, neprekvapuje žiadnymi výrazovými zmenami. Jeho poloha je väčšinou od začiatku do konca „rozprávania“ totožná. Spieva viac sekane než by nechal hlas plynúť do času a priestoru. Z prejavu tak môže vyznieť určitá monotónnosť, ktorú podčiarkuje aj časté opakovanie viet v skladbe. Miesto kontinuitného rozvíjania dosahuje folkovú rondovosť.
Galén
Vladimír Veit má na konte niekoľko albumov, ale až v trinástom počine už v názve konkretizuje svoj život. Je pesničkárom, ktorý slovám dáva hudobný život. Ten svoj dávno zasvätil príbehom a folkovým piesňam. Vie, že je to ťažké v dnešnej dobe, ktorá chce iba balast, gýčovú krásu a pravda je iba jej nechcená sestra. Ďalej však pokračuje, tvorí, spieva, nahráva a spolupracuje so svojimi kamarátmi. Tí mu pomáhajú najmä v zvukovej stránke. Hudobné aranžmány, ktoré robil ďalší Vladimír - Merta, sú príjemným spestrením. Nejdú v prílišnom tempe. Vytŕčajú iba miestami a ich rovnocennosť je v poznaní, že sú iba sprievodom, či skôr ornamentalikou. Nie sú však násilne hnané bičom marketingu a šablónami predajnosti, ale rešpektujú Veitovu introvertnosť. Veitova poézia je niekedy priamočiara, hlavne keď ide o kritiku mocenských štruktúr. Veit stále nie je vyrovnaný s boľševikom, ktorého v skladbách súdi a pripomína ho mladším generáciám, ale svoju nenávisť pochoval obyčajnými dennými vecami. Starosťami, maličkosťami, životom, ktorý musí ísť ďalej. S pochopením, že spomínanie stojí čas a bolesť. Veit, podobne ako ďalší českí folkoví speváci, neprekvapuje žiadnymi výrazovými zmenami. Jeho poloha je väčšinou od začiatku do konca „rozprávania“ totožná. Spieva viac sekane než by nechal hlas plynúť do času a priestoru. Z prejavu tak môže vyznieť určitá monotónnosť, ktorú podčiarkuje aj časté opakovanie viet v skladbe. Miesto kontinuitného rozvíjania dosahuje folkovú rondovosť.
Daniel Hevier jr.
