Sweet Little Eighty Five

„Keď melódiu nevieš nájsť
pohľadaj staré elpíčka
keď stratíš rytmus a či riff
pusti si čierne elpíčka
načisto všetko vyjasní
ti Chuck Berryho pesnička“


chuck-berry-blues
Takto začína jedna pesnička na albume Víťazný traktor, ktorý bol koncipovaný ako pocta 50-tym rokom. Presnejšie, ako výsmech tupého teroru na jednej strane a hold slobodnej muzike na strane druhej. V takomto projekte nemohol v žiadnom prípade chýbať Chuck Berry.
Rock&roll, táto muzika, ktorá prevrátila celý hudobný svet naruby a bez ktorej by nebol ani mysliteľný anglický beat či rock, mala štyroch vyhlásených kráľov: Elvis Presley, Little Richard, Jerry Lee Lewis a Chuck Berry. Zrejme vplyv demokracie, lebo keby bol len jeden, príliš by to pripomínalo monarchiu. Nebudem rozoberať prínos každého z nich, pristavím sa len pri jubilantovi, ktorý sa v týchto dňoch dožil osemdesiatpäť rokov: Chuck Berry, narodený 18. 10. 1926. Jeho kariéru tu taktiež rozoberať nebudem, tú si už dnes nájdete prakticky kdekoľvek. Pristavím sa len pri dvoch najmarkantnejších veciach, ktoré mali najväčší vplyv pre ďalší vývoj hudby XX. storočia. Predovšetkým – od ostatných „kráľov“ sa odlišoval hlavne tým, že všetky svoje hity si skladal sám. Tak hudbu, ako aj texty. V tomto sa mu čiastočne približoval Little Richard (R. Penniman). Nielen nová hudba – vtedy pre biele publikum bola každá hudba vychádzajúca z blues novinkou – ale aj svieže, súčasné texty, ktoré sa odlišovali od sentimentálnych klišé dobovej populárnej hudby, boli na tie časy nezvyklé. Pre tých, čo poznali blues a texty „starých majstrov“ to nebolo nič nové, no pre masové publikum to znelo veľmi novátorsky a mali obrovský úspech. Ak si chcete vyjasniť nielen pamäť, ale aj náladu, stačí počúvať čokoľvek od Chuck Berryho a hneď je vám do tanca.
chuck-berry-gold
Druhým veľkým prínosom bola jeho gitarová hra – presnejšie jeho riffy. A aj tu vlastne iba podával ďalej štafetu od starých bluesmanov, z ktorých každý známejší interpret mal v zásobe niekoľko svojich originálnych hmatov a tie dávali prejavu nezameniteľnú pečať. Hádam najznámejší gitarový riff všetkých čias je v Johnny B Goode, mierne obmenený aj v ďalších veciach. Ale aj také úvodné takty pesničky Memphis Tennessee viedli ruky tisícov gitaristov po celom svete. Okrem spôsobu textovania súčasnými reáliami práve jeho riffy postavili na nohy nejednu britskú rockovú skupinu. A dobré skupiny sa vyznačovali tým, že si ich vymýšľali vlastné, nové a neošúchané. Nápadité riffy boli priam synonymom kvalitnej rockovej kapely. Je to aj prípad Rolling Stones. Tu obidvaja gitaristi, Brian Jones aj Keith Richard, neboli nijakí virtuózi, ktorí by sa predvádzali v dlhých sólach, no ich riffy mali „šťavu“. A majú dodnes.
Zakončím citátom z knihy „The Sound Of The City“ od Charlie Gilletta: „Ak by človek meral dôležitosť niekoho pre populárnu hudbu pojmami ako fantázia, tvorivosť, vtip, schopnosť preniesť do hudby množstvo skúseností a pocitov, tak ako dlhotrvajúci vplyv a uznanie, potom Chuck Berry musí platiť ako najdôležitejšia osobnosť rock&rollu“.
Takže: hail, hail rock&roll, mr. Berry!

Ján Litecký Šveda