Už nad predposlednou knihou Jura Bindzára Tanec s mŕtvou slúžkou (2004, ORMAN) sa mi chcelo zvolať – a párkrát som sa veru neudržal: „Koridor pre veľmajstra!“ Účinok to nemalo žiaden. Pochopiteľne. Veď čo už je slabý hlások nejakého nadšeného odkundesa proti odborne mlčiacej slovenskej literárnej vede, kritike, recenzistike... Proti blahosklonnej ignorancii od celého toho malého slovenského literárneho establišmentu, kde Jožo pozná a spropaguje Gusta, Pišta zase Zuzku a čitatelia tých svojich obľúbených poznajú najmä z televízie. Bindzár je trochu dosť mimo toho všetkého. Priam odľud je to. Nechodieva s kolegami spisovateľmi na čítačky do nákupných parkov, nebaví publikum na festoch s veselým kolektívnym literárnym cirkusom, nezasadá v porotách, komisiách, nehlasuje v spolkoch, ani sa pravidelne nevyslovuje ku všetkému, čo sa práve pretriasa v novinách a na sieťach. A tiež nepríjemný vie byť na niektorých kolegov od fachu. Tak nech sa potom nečuduje! A koridor nech si teda utvára sám, macher jeden mosúrny, pezinský!
A Bindzár, skutočne na nič nedbá, nedá si poradiť a už zase je tu s novým románom. A zase skvelým! Bez dúhy sa volá ten román, s podtitulom „plebejský“. Otvorte ho – a drapne vás pod krkom a už nepustí. Bravúrny rozprávač vás strhne do krvavých turbulencií dvadsiateho storočia, presnými ťahmi, hutne a farbisto v širokej freske líči osudy rodinne, národnostne a aj všelijako inak prepojených postáv západoslovenského mestečka, ich pechorenie, boj o miesto na slnku aj o holý život. Je to dramatický, filmovo zhutnený záber povedomých slovenských osudov v strede Európy, kde sa dá prežiť len ustavičnou zmenou mimikier. Kde napríklad včerajší gardista židobijec je zajtra zanieteným komunistom internacionalistom a pozajtra ešte zanietenejším demokratom. Nepochybne sa ozvú aj hlasy, či nám ten Bindzár slávne kapitoly našich slovenských dejín tak trochu dosť neosiera... A iste dôjde aj na porovnávanie s Jarošovou, viacmenej len oslavnou, Tisícročnou včelou. Ale tá, v časoch keď vyšla, nemohla povedať všetko, ani keby bola chcela, takže ju necháme na pokoji.
Juro Bindzár, okrem toho že je pesničkár, muzikant - takže jeho vety sú bez kakofónií, prirodzene spievajú a v každej kadencii majú podmanivý rytmus – je aj scenárista a filmár, a teda aj majster kompozície a strihu. Románu dal veľký ťah a spád, široké celky prestriháva nesmierne pôsobivými detailami, obrazovými a krátkymi myšlienkovými metaforami so silným citovým účinkom, takže sme – chvalabohu! - ušetrení meridzavého esejizovania. A celkom iste vás uchváti jazyk románu. Veľkomonológ rozprávača je nádherne, suverénne nesený košatým, bohatým a veľmi presným jazykom, do ktorého mu jednotlivé postavy vplietajú svoje nespisovné, nárečové či profesne jazykovo spanghartčené minimonológy, miniúvahy, útržky... Rozkoš toto čítať! A hlavne! - pod tým veľkomonológom, napriek naozaj drsným, krutým a krvavým dejom, ustavične blboce humor. Ten krutý, nemilosrdný román je veľmi vtipný! Lebo veď – a tu si požičiam približné motto od filozofa Karla Kosíka z doslovu k jednej českej knižke – tam, kde chýba humor, nejde o omyl, o púhe opomenutie; tam ide o „zející nepravdu“. Bindzárov román Bez dúhy (2011, ORMAN) takouto „rozďavenou nepravdou“ určite nie je. Dospelí ocenia. Rozhodne odporúčam - najradšej spolu s predošlým románom Tanec s mŕtvou slúžkou.

Gaco Novomesský

Tags: kniha