RICHARD MÜLLER
23.03.2012 Filed in: Recenzie
Ešte
Universal
Včera som kukala na Zemkovej rádiotelevízii Legendy popu – diel venovaný Richardovi Müllerovi. Tento postavou a charizmou neprehliadnuteľný šansoniér (ako ho nazval majster Lasica) prešiel na druhú stranu barikády najskôr ako synthypopový minimalista, neskôr robil so Šebanom „umenie“, aby sa napokon zbavil banketovej príťaže a začal spievať sám za seba. Medzi tých, ktorí mu na telo vedeli ušiť chytľavé pesničky patril popri Jarovi Filipovi aj východniarsky enfant terrible Ivan Tásler. Ich spoločné hitovky, také uveriteľné a zapamätateľné sú ako stvorené pre naturel slovenského publika. Preto možno toto müllerovsko – táslerovské spojenie považovať za kongeniálne. Doposiaľ posledný Richardov pokus, ktorý mal byť akousi reminiscenciou na banketovskú technopopovú introdukciu jeho kariéry z dielne kreatívneho hudobného domu nemal v zásade žiaden frekventovane hraný rádiový hit a tak sa spevák vrátil k osvedčenéhmu tandemu, ktorý sa dočasne rozsypal - vysoko pravdepodobne na základe banálnych animozít a stretu dvoch mierne prerastených eg. Müllerova aktuálna novinka prichádza po megaúspešnom turné Potichu (videla som Richarda v lete na Devíne v rámci Ágnesovej akcošky a dávno nebol tak v pohode, veľmi sa mi páčil a ešte viac jeho saxikár Michal Žáček). Nové CD obsahuje tucet pesničiek (desať z Táslerovho pera), pestrých ako veľký kôš ruží (Ein Kessel Buntes?). Rádiový singel Útek je fakt podarený. Čítala som recenziu, ktorá tvrdí, že to ostatné je ešte lepšie. Nie však podľa mňa. Útek nastavil latku ako za starých čias (Baroko, Kníže Rohan), ale ostatné veci ma akosi nechytili. Ani skladba Za stále tou istou s pokusom o hapkovskú estetiku s táslerovským ukulele, ani provokatívna Pri poslednej večeri, ktorá stavia mrzkú paralelu medzi Krista a jeho apoštolov a akýsi gang s jeho bossom (že by Rišo anticipoval polapenie Piťovcov?), ani Zbabraný život s vokoderoidným autotune efektom na spevákovom hlase (asi zamladi počúval Hancockov Sunlight) ma nepresvedčili o tom, že tento album je tým, čomu sa hovorí prekročenie vlastného tieňa. Ba naopak. Z každej noty cítim mrazivé tiene zbesilou hyperaktivitou zaháňaného desu z pádu do márnosti. Vanitas vanitatum. Ale aby som nevyznela ako „škarohlíd“ – celkom sa mi páči Pichľavá. Má fajn atmošku. Vôbec – pomaloviek je na doske požehnane. Smutné piesne by sa asi páčili Jarovi. Záverečná Adam a Eva a had sa s neumelým walking basom hrajú na akýsi džezík strihu Suchý – Šlitr, vyznieva však mierne optimistickejšie aj s funkčne umiestneným slovom hovno. Nemám žiadne pochyby, že albumu sa bude obchodne dariť, ale moje rozpaky nad ním to nijako nerozptyľuje, naopak, som spolu s R.M. solidárne smutná. Plebs skrátka tlieska aj na to hovno, a on to vie.
Universal
Včera som kukala na Zemkovej rádiotelevízii Legendy popu – diel venovaný Richardovi Müllerovi. Tento postavou a charizmou neprehliadnuteľný šansoniér (ako ho nazval majster Lasica) prešiel na druhú stranu barikády najskôr ako synthypopový minimalista, neskôr robil so Šebanom „umenie“, aby sa napokon zbavil banketovej príťaže a začal spievať sám za seba. Medzi tých, ktorí mu na telo vedeli ušiť chytľavé pesničky patril popri Jarovi Filipovi aj východniarsky enfant terrible Ivan Tásler. Ich spoločné hitovky, také uveriteľné a zapamätateľné sú ako stvorené pre naturel slovenského publika. Preto možno toto müllerovsko – táslerovské spojenie považovať za kongeniálne. Doposiaľ posledný Richardov pokus, ktorý mal byť akousi reminiscenciou na banketovskú technopopovú introdukciu jeho kariéry z dielne kreatívneho hudobného domu nemal v zásade žiaden frekventovane hraný rádiový hit a tak sa spevák vrátil k osvedčenéhmu tandemu, ktorý sa dočasne rozsypal - vysoko pravdepodobne na základe banálnych animozít a stretu dvoch mierne prerastených eg. Müllerova aktuálna novinka prichádza po megaúspešnom turné Potichu (videla som Richarda v lete na Devíne v rámci Ágnesovej akcošky a dávno nebol tak v pohode, veľmi sa mi páčil a ešte viac jeho saxikár Michal Žáček). Nové CD obsahuje tucet pesničiek (desať z Táslerovho pera), pestrých ako veľký kôš ruží (Ein Kessel Buntes?). Rádiový singel Útek je fakt podarený. Čítala som recenziu, ktorá tvrdí, že to ostatné je ešte lepšie. Nie však podľa mňa. Útek nastavil latku ako za starých čias (Baroko, Kníže Rohan), ale ostatné veci ma akosi nechytili. Ani skladba Za stále tou istou s pokusom o hapkovskú estetiku s táslerovským ukulele, ani provokatívna Pri poslednej večeri, ktorá stavia mrzkú paralelu medzi Krista a jeho apoštolov a akýsi gang s jeho bossom (že by Rišo anticipoval polapenie Piťovcov?), ani Zbabraný život s vokoderoidným autotune efektom na spevákovom hlase (asi zamladi počúval Hancockov Sunlight) ma nepresvedčili o tom, že tento album je tým, čomu sa hovorí prekročenie vlastného tieňa. Ba naopak. Z každej noty cítim mrazivé tiene zbesilou hyperaktivitou zaháňaného desu z pádu do márnosti. Vanitas vanitatum. Ale aby som nevyznela ako „škarohlíd“ – celkom sa mi páči Pichľavá. Má fajn atmošku. Vôbec – pomaloviek je na doske požehnane. Smutné piesne by sa asi páčili Jarovi. Záverečná Adam a Eva a had sa s neumelým walking basom hrajú na akýsi džezík strihu Suchý – Šlitr, vyznieva však mierne optimistickejšie aj s funkčne umiestneným slovom hovno. Nemám žiadne pochyby, že albumu sa bude obchodne dariť, ale moje rozpaky nad ním to nijako nerozptyľuje, naopak, som spolu s R.M. solidárne smutná. Plebs skrátka tlieska aj na to hovno, a on to vie.
Dorota Zervanová
