Melos - Étos

11. medzinárodný festival súčasnej hudby

Anu_Tali
Úprimne povedané, zaskočilo ma, aká neľahká úloha je napísať niečo presvedčivé a dostatočne osvetové o festivale Melos-Étos v takom strihu, ktorý je vhodný do Nového Populáru. Melos-Étos je festival pre pokročilých vyznávačov, esenciálne zameraný na intelektuálnu tvorivosť. No už samotný podtitul „festival súčasnej hudby“, ako by chcel svojou neurčitosťou laického konzumenta hudby zmiasť a odradiť. Veď povedzte, čo je to „súčasná hudba“? Túto záležitosť teda skúsim napraviť takto, ľudovo: Melos Étos je festivalom modernej klasiky, čiže takej hudby, ktorá je výrazne intelektuálna obsahom a náročná inštrumentálne. To je dôvodom, prečo je z hľadiska poslucháčskej aj autorskej obce výrazne menšinová. Je to hudba, ktorej komponovanie vyžaduje rozsiahle vzdelanie, obrovský talent a vášeň, mimoriadny rozhľad a osobnostnú dispozíciu. Podobné nároky sú kladené aj na jej interpretov. Paradoxne, o čo menšinovejší a skromnejší tento intelektuálne elitársky tvorivý priestor je, o to väčší môže byť jeho vplyv na kultúrny vývoj spoločnosti. Je to vplyv zásadný, avšak tichý, decentne na pozadí doby pôsobiaci. Ako voda, ktorá ticho brehy myje. Miera umeleckého nasýtenia tohto priestoru a jeho kreatívneho potenciálu patrí však k zásadným indikátorom kultúrnosti spoločnosti. No a „súčasnou“ je táto klasika preto, lebo mnohí jej autori ešte žijú a aj tvoria. Čiže za „súčasnosť“ môžeme kľudne považovať posledných päťdesiat rokov a možno aj viac.
Úloha napísať tento text sa ukázala byť ešte ťažšou po prečítaní brilantných, po našsky zľahka tendenčných a polemických (to nie je výčitka!), filozofických úvodníkoch vo výbornom 212 stranovom festivalovom zborníku. Ich autormi sú významné slovenské skladateľské autority Roman Berger a Peter Zagar, ktorý bol zároveň predsedom festivalového výboru. Už táto jedinečná publikácia hovorí o tom, s akou vážnosťou a obetavosťou organizátori k festivalu pristupovali. Odkladám si ju čoby výnimočný študijný materiál. Čo som teda na festivale zažil? Množstvo prekrásnej novej hudby, takmer všetko boli slovenské alebo svetové premiéry. Množstvo úžasnej práce, ktorú kvôli tomuto festivalu podstúpili slovenskí hudobníci a skladatelia. Množstvo zvláštnej synergie vďaka výbornej dramaturgii. Pestré, prevažne krátke skladby rôznych autorov boli namiešané s mimoriadnym vkusom a hlbokou znalosťou veci. Jedna druhú intenzívne umocňovali, vytvárali až akési prekvapivé multi-autorské symfónie. Príjemné spestrenie zabezpečila aj kombinácia dobre zvolených sál. Skoro každý deň sa hralo inde (staré SND, obe koncertné sály v rozhlase, Mirbachov palác, A4 Nultý priestor, Primaciálny palác, Divadlo Aréna, zasadacia miestnosť parlamentu v starej budove NR SR). Jeden priestor lepší než druhý.
Anthony_Pateras
Bohužiaľ, stihol som navštíviť len zopár koncertných večerov. Spomeniem nádherný stredajší koncert v akusticky skvelej veľkej sále Slovenského rozhlasu. V dobrej forme sa tu predstavil Symfonický orchester Slovenského rozhlasu. Možno aj vďaka inšpiratívnej temperamentnej mladej estónskej dirigentke Anu Tali pôsobil veľmi motivovane a živo. Skladby večera do seba zapadali ako lego. Začalo sa krehkým, krásnym, lyricky sa vlniacim Requiem od Japonca Toru Takemitsu. Nasledovala premiéra skladby Ikaros pre husle (hral Marek Zwiebel) a veľký orchester Juraja Hatríka (1941). A bola výborná. Vzrušujúca kompozícia plná života, nápadov a energie, nestíhal som sa diviť. Aj vďaka nej vyznel obzvlášť pôsobivo následný Koncert pre violu (hral Julián Veverica) a orchester od slávneho Poliaka Krzystofa Pendereckeho. A rozšafným radostným zákuskom na záver bol tanec v argentínskom duchu z kontroverznej erotickej opery „Powder Her Face“ mladého génia z Anglicka Thomasa Adésa (1971). Streda bola jednoducho skvelá. Kultúrnym paradoxom bolo, že počet členov orchestra bol možno väčší, než počet divákov v napoly zaplnenej sále. Boli to síce väčšinou šľachtení fajnšmekri, ale výber dobre konzumovateľnej hudby by určite potešil aj menej pokročilých hudobných vyznávačov.
Pozitívne pocity zo zvláštnej synergie tohtoročného Melos-Étos sa ďalej stupňovali výborným piatkovým koncertom v starej zasadacej sále NR SR na Župnom námestí. Prijímala sa tu Slovenská ústava a na chodbách viseli veľkorozmerné portréty všetkých predsedov NR SR (okrem Sulíka). A pri vstupe röntgenovala bezpečnostná služba divákov prísnejšie ako na letisku. Ani tento našsky insitný kolorit však nijako zle neovplyvnil skvelý dojem z koncertu. Naopak, sála je veľmi príjemná. Hral Žilinský komorný orchester a začalo sa postmoderným, zvláštne parafrázujúcim romantickým lyrizmom Ukrajinca Valentina Silvestrova. Spolu s Gubajdulinou, Schnittkem a Pärtom tvorí elitu súčasných skladateľov pochádzajúcich z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Muzikológovia jeho štýlu pomerne príkro hovoria expresívny lyrizmus, no mňa jeho zvláštne melodické čaro v ten večer vyslovene potešilo. Vrcholom večera bola pre mňa Koncert-elégia pre violončelo a orchester č.4 op. 122 Eleny Firsovej, ďalšej skladateľky z čierneho zoznamu umelcov bývalého Sovietskeho zväzu. Vzrušujúca, bohatá kompozícia v celkom najnovších trendoch súčasnej modernej klasiky. Paráda! Bravo patrí aj výkonu Žilinského komorného orchestra. Pokračovalo sa moderným „minimalizmom“ Martina Burlasa a Davida Langa. Burlasova skladba Pocit istoty a polčas bola napísaná pre festival a odznela v premiére. Zaujímavé texty v zborníku festivalu podrobne rozoberajú významy, nuansy a relativitu pojmológie spojenej s týmto typom hudby. Stoja za prečítanie.
Mojím osobným vrcholom celého Melos-Étos bol sobotňajší koncert, opäť v starej NR SR. Hral mladý slovenský orchester Quasars Ensemble zameriavajúci sa na súčasnú hudbu. Pod vedením mladého hudobného pedagóga, skladateľa a dirigenta Ivana Buffu (1979) podal orchester mimoriadne angažovaný výkon. Koncert bol de facto recitálom Sergeja Kopčáka. Jeho účasť bola o to cennejšia, že tento legendárny spevák ukončil svoju kariéru v roku 2008 a toto bol jeho prvý koncert po dlhej dobe. Dal sa naň presvedčiť aj kvôli tomu, aby splatil dlh zosnulému priateľovi Iljovi Zelienkovi, ktorý svoju skladbu Tri slová pre bas, bongo, flautu, marimbu a violončelo napísal práve pre Kopčáka. Skladba tu zaznela vo svetovej premiére. Vrcholným zážitkom večera však pre mňa bola svetová premiéra novej skladby Mira Bázlika Kánonické variácie na jeden chorál pre sláčikové kvarteto, basbarytón a čembalo. Je neuveriteľné aký mladý, moderný a svieži je skladateľský duch, ktorého v sebe nosí starý pán Bázlik (1931). Jeho expresívna, dynamická a zároveň hlboko duchovná skladba bola jednoducho úchvatná. Až tak, že v jej tieni sa trošku nezaslúžene ocitla svojím princípom inak nastavená, hĺbavá a taktiež veľmi duchovná kompozícia Romana Bergera (1930) Tenebrae pre bas a komorný orchester. Krásna skladba! Taktiež odznela vo svetovej premiére. Veľkú zásluhu na strhujúcom vyznení všetkých skladieb večera mal nepochybne Sergej Kopčák. So vznešenou ľahkosťou predniesol hypnotizujúci výkon. Osobným vyžarovaním, charizmou, noblesou a krásou svojho hlasu primrazil publikum k stoličkám. Jeho šepoty, stony a výkriky v záverečnej Zelienkovej skladbe mali neuveriteľnú výrazovú čistotu. Mimoriadny sobotňajší koncert Melos-Étos sa skončil so „standing ovation“. Považujem ho za jeden z vrcholov tohtoročnej hudobnej a kultúrnej sezóny na Slovensku v najširšom zmysle. Expresívne povedané: Ajhľa, starí páni, a k akým úchvatným výkonom ľudského ducha sa vzopäli! Aké krásne skladby nám dali! Som na nich pyšný!

Rado Tihlárik


P.S.: Vďaka organizátorom za mimoriadny festival a za jeho pozitívneho ducha. A štátu Slovenská republika a sponzorom za jeho financovanie. Veľmi múdra investícia.