V hudbe vždy vnímala jej obsah, výpovednú hodnotu a sálajúcu energiu bez ohľadu na komerčný dopad. Dlhšia choroba ju síce na istý čas vyradila z umeleckého rozletu, nepoddala sa však a dnes tu stojí znovu – silnejšia a zrelšia, so zmenenou hierarchiou priorít a novým životným náhľadom. Jej nový projekt by mal byť návratom k swingovému a latinsko-americkému repertoáru.

Počas svojej kariéry ste spolupracovali s veľkým množstvom hudobníkov. Ktorú spoluprácu si zvlášť ceníte?
Je toho viac, spomeniem z obdobia pred materstvom zo zahraničných hudobníkov aspoň spoluprácu s vynikajúcim nemeckým vibrafónistom Wolfgangom Lackerschmidtom, huslistom Hannesom Beckmannom, z našich počnúc vynikajúcim Ladislavom Gerhardtom, Jurajom Burianom, Jiřím Stivínom, Orchestrom Gustava Broma, končiac všetkými výbornými kolegami, s ktorými ešte stále hrávam. Sú to rôzne kapitoly môjho života.

S ktorými hudobníkmi spolupracujete dnes?
Darí sa mi stále hrať s tými, s ktorými som aj začínala, ale vzhľadom na to, že hrajú s ďalšími kapelami, strieda sa ich pri mne viac. Spomeniem aspoň zopár mien: už spomínaný Juraj Burian, Martin Breznický, Martin Gašpar, Marcel Buntaj, Martin Valihora, Juraj Griglák alebo Igi Sabo. Nesmiem zabudnúť na sólových hráčov ako napríklad Stanko Palúch a tak ďalej. V poslednom čase sa teším aj úplne novej spolupráci s výborným džezovým klaviristom Gabom Jonášom ako i ďalšiemu novému projektu so šikovným gitaristom Borisom Čellárom .

Od roku 2002 ste vydali len dva albumy: Znovuzrodenie (2007) a Trojlístok (2010). Nie je to trochu málo za 10 rokov? Nechystáte nový album?
V tom období sa podaril ešte jedno neoficiálne pop-džezové CD Talking to your Heart v roku 2005, ale v tom čase ma zastavila choroba a tak nebolo kedy spropagovať tento projekt nahraný s viacerými zaujímavými hosťami. V súčasnosti začínam pracovať na novom projekte, pôjde o skladby v swingovej nálade, ďalej v štýle bossa nova a približne polovica piesní bude z vlastnej tvorby. Pomaly vyberám skladby a premýšľam koho oslovím. Chcela by som mať dopredu kvalitné aranžmány a to chce nielen dobrých hudobníkov, ale aj dostatok financií. A niekoho, kto mi pomôže v úlohe spolu-producenta.

Vo vašej kariére boli obdobia džezu, vlastných neidentifikovateľných skladieb, koketovanie s popom (album Mais Que Nada), niekoľko prevzatých skladieb hudobných velikánov i menej známych interpretov (Noa). Máte predstavu, kam budete smerovať v najbližšom období?
Nejako sa nezamýšľam, ako sa to nazve alebo zaradí, dôležité je, ako sa to počúva. V hudbe vždy vnímam jej obsah, výpoveď a energiu, ktorá z nej vychádza. Tá moja vzniká z vnútornej potreby, v každom čase zobrazuje náladu a pocity daného obdobia. Ako som už spomenula, v tomto období ma najviac láka návrat k swingovému a latinsko-americkému repertoáru, páči sa mi nová spolupráca s džezovými hudobníkmi, takže dúfam, že spomínaný projekt aj s nimi uzrie svetlo sveta čo najskôr.

Vždy ste boli nekompromisná a tvrdohlavo ste tvorili hudbu pre náročnejšieho poslucháča, čo sa prakticky rovná menšinovému žánru a teda stopke v komerčných rádiách. Nikdy vás nenapadne – Do frasa, mohla som byť štýlovo viac otvorenejšia, dnes by moju hudbu poznalo viac ľudí, ostali by po mne, čo do počtu konzumentov, významnejšie diela. Prečo sa tak zásadne stránite termínu popová speváčka?
Zrejme mi chýba istý zdravý kus exhibicionizmu a priebojnosti (smiech)... A v podstate, nikdy to nebola moja hlavná ambícia. Ak ma niečo mrzí, tak to, že som nevedela viac spropagovať zo svojej tvorby tie náročnejšie skladby, ktoré mali možno bližšie k vážnej hudbe. V oblasti popmusic som v istom čase stratila akékoľvek ideály, keď som videla, kto a ako sa dostáva k šanci prezentovať sa. A  hlavným dôvodom presadenia sa, žiaľ, nebola kvalita hudby. Môj prvý album (CD Harmony of Rain / Dážď ) som musela z časti financovať sama, nakoľko ma z dramaturgického plánu Opusu niekto opakovane šikovne vymenil za niekoho iného. Ale to som už slušne zarábala s rakúskym orchestrom, kde som spievala a hrala niečo viac ako rok po otvorení hraníc.

Ako veľmi poznamenala vašu hudobnú, respektíve i životnú filozofiu choroba, ktorá vás na istý čas vyradila z umeleckého rozletu?
Vďaka nej som sa dosť zmenila. Bol to prirodzený dôsledok nepokojného a uponáhľaného životného kolobehu, v ktorom chýbalo miesto na relax a  pozastavenie sa. Takže, keď k tomu došlo, musela som nechať odpočinúť a vydýchnuť telo (po operácii) a konečne som našla čas na seba, na zamyslenie sa. Zmena priorít a životnej filozofie bola prirodzeným dôsledkom tohto obdobia. Napriek tomu, že moje telo vydávalo signály - časté choroby - už dlho predtým, ja som ich nemala čas ani chuť vnímať. V súčasnosti sa cítim o dosť silnejšia a viem aspoň sčasti, ako postupovať pri podobných problémoch. A viem si oveľa viac vážiť veci, ktoré som kedysi brala ako samozrejmosť.

Pôsobí Vaša dcérka Andrejka ešte v rockovej kapele? Nemrzí vás, že sa nevydala podobnou cestou ako vy? Nikdy ste neuvažovali o spoločnom projekte?
Vybrala sa už. Rocková kapela bol len gymnaziálny začiatok, teraz už robí svoju vlastnú hudbu. Práve v týchto dňoch má za sebou úspešné účinkovanie na BJD a aj prvý samostatný koncert. Netradičné duo Andrea Bučková (klavír, spev) a Mária Kmeťková (harfa) vyvolalo veľa výborných reakcií a prinieslo veľmi priaznivé ohlasy v mnohých médiách. Som na ňu hrdá a najmä na to, že prezentuje svoju tvorbu bez ohľadu na to, či je to komerčné alebo nie.
Okrem toho hosťuje aj vo swingovom orchestri. Občas si ju pozvem ako hosťa do svojho koncertného programu.

Čokoľvek cítime, či čokoľvek si prajeme, všetko je len výsledkom cítenia nášho srdca. Avšak nie je práve naše srdce náš najväčší nepriateľ?
Záleží na tom, z hľadiska akej filozofie sa na vec pozeráme. Pre mňa ´vidieť srdcom´ znamená správny smer.

Robert Buček

Tags: rozhovor