Pomlčky Daniela Heviera

Odmlčky

hevier
Tieto pomlčky by sa dnes mohli volať odmlčky. Pretože sú ľudia, ktorí sa z času na čas odmlčia. Väčšinou sú to takí, ktorí už nepotrebujú vychádzať von s každou múdrosťou, ku ktorej dospejú, s každým zážitkom, ktorý prežijú. V týchto dňoch som dosť intenzívne počúval dvoch odmlčaných mužov svetovej pesničkárskej scény – Erica Claptona a Neila Younga. Tí, ktorí sa aspoň trochu zaujímajú o pesničky-trvalky, vedia o akých CD hovorím. Clapton vydal CD Clapton so 14 pesničkami – všetky sú rovnako nové ako staré. Ničím neprekvapujú, okrem maličkosti, že sú spoľahlivo dobré. Aj Neil Young by sa mohol volať Neil Old, pretože je zároveň starý i mladý. Jeho LeNoise je pokrytý hrdzou času, pekne to v tých tónoch škrípe a šuchoce, no sviatok počúvať. Rekord v odmlčaní asi drží Captain Beefheart, ktorý je zrejme na dlhodobom odvykacom pobyte, kde sa odvyká od hudby. Ten mlčí už niekoľko rokov. Toto sú všetko viac-menej dobrovoľné odmlčania. Sú však aj tragické odmlky, kde niekto násilím odníme hlas tomu, čo chce svoje povedať a zaspievať. Najsmutnejšie je to vtedy, keď ide o mladého človeka, ktorý sa ešte ani nestihol rozospievať, rozmaľovať, roztancovať či rozpísať.
daniel
Chcem hovoriť o Danielovi Tupom, ale vlastne viac by sa mi chcelo mlčať. Pretože z bezmocnosti, smútku, rozhorčenia, bezradnosti a trpkosti. Bol to môj prvý študent na vysokej škole. Bol veľmi nadaný, bystrý, invenčný, neposedný a usilovný. Cez hodiny tvorivého písania robil šaškoviny, raz si dal napríklad mikinu cez hlavu a vytvoril tak karikatúru teroristu. Ale po seminári prišiel za mnou a pýtal si domácu úlohu. Miloval knihy, výtvarno, filozofiu a samozrejme, hudbu. Písal básne, ktoré boli slovami k budúcim pesničkám. Alebo pesničky, ktoré zatiaľ ostávali zakliate v slovách. Svoj talent nestihol rozvinúť. Ale ani predať, preflákať, premárniť. Zomrel mladý, 21 – ročný. Ešte mladší ako básnik Václav Hrabě. Rovnako mladý ako Jan Palach. Kým Palacha zavraždili cudzí okupanti, ktorí vtrhli do našej krajiny, Daniela zabili Slováci. Možno jeho rovesníci. Pravdepodobne mali na rozdiel od neho kratšie vlasy a počúvali asi inú hudbu. A čítali... Nie, takíto pravdepodobne nečítajú. Otváram si knižku Ticho po anjelovi, ktorú sme vydali po jeho smrti a počúvam nemé, umlčané piesne, ku ktorým napísal slová. Jedna sa volá prosto Pesnička a v Danielovej pozostalosti sa zachovali aj akordy k nej. Sú to jednoduché akordy – Ami, C, Emi, E, D a opäť to isté. Len v refréne sa to stáva zložitejším: D5, G5, A5, H5. Melódiu sa už nikdy nedozvieme, ale slová sú takéto: „Spoznal som človeka / akého na svete niet. Volal sa - - - / a žil si svoj vlastný svet. Nikdy som nechápal / ten jeho štýl / až kým som ho nenašiel / s krvavým nožom uprostred žíl./ Zabitý uprostred, zabitý nastálo / nevnímam to ticho čo po ňom ostalo.“ Mrazí ma z tej sily, z tej predvídavosti, ktorou Daniel popísal vlastnú smrť. Daniel nezomrel – zabili ho. Utĺkli, dobodali. Tí, ktorí vyznávajú iné hodnoty, inak chodia oblečení, majú iné účesy, počúvajú inú hudbu. Ale môže jedna hudba zabíjať inú hudbu? Nedá sa mi odpovedať. Chcem sa odmlčať na dlhý, dlhý čas. Pretože z bezmocnosti, smútku, rozhorčenia, bezradnosti a trpkosti.