Naposledy sme hovorili o tom, ako Vladimír vníma súčasnú spoločensko-politickú scénu, ktorá sa od čias zákazov v niečom zmenila radikálne, ale v niečom ani nie.



Spomínali ste, že ľudské vlastnosti sa nezmenili a mnoho podivuhodných pováh sa aj v súčasnosti presadilo v rôznych funkciách. Nad niektorými sa už nevzrušujete, pretože viete, že to tak je a skôr z toho máte srandu. Sám ste sa načas vyskytli v centre politického diania. Ako sa na to pozeráte dnes?
V Českej národnej rade som pobudol iba dva roky. Išiel som do toho so zámerom pomôcť svojou účasťou na kandidátke vtedajšiemu Občianskemu fóru v severných Čechách. Nebolo mojím zámerom stať sa poslancom, preto som si želal byť na nezvoliteľných miestach kandidátky. Do zastupiteľstva v ČNR som postúpil vďaka preferenciám, tak som tam dva roky pobudol, ale nemal som v úmysle v tom pokračovať. Bola to istá skúsenosť, ale nebola to moja šálka kávy, takže som tie dva roky prežil asi tak, ako niektorí vojnu a vrátil som sa zase späť do života, ktorý ma baví.

Ako vidíte z vášho uhla pohľadu Slovensko?
Ja som so Slovenskom spojený, pretože moja mama pochádzala z Topoľčian, aj moja prvá žena Katarína je zo Zvolena. Na Slovensko som jazdieval nie len koncertovať, ale aj za priateľmi. Tie kontakty boli normálne a vrelé. Rozdelením sa to trochu skomplikovalo, ale dnes, keď sme v Únii, je to zase normálne. Nerozlišujem medzi Českom a Slovenskom, je to viac o ľuďoch. Priatelia sú priatelia, je jedno odkiaľ sú. Nemôžem mať na Slovensko nejaký odosobnený pohľad. Keď prechádzam hranice, prestávam piť slivovicu a začínam piť borovičku.

Vašu hudbu priebežne ovplyvňovali muzikanti, ktorí práve hrali v kapele. Rôzni hudobníci prichádzali a odchádzali, čo ale bolo pre vás métou, ku ktorej ste smerovali celý čas?
Keď sme hrali s Blue Effect, tak to bolo viac o Radimovi Hladíkovi, je to skvelý gitarista. Bol to viac big beat, inštrumentálne trio. Spieval som vtedy vysoko. Neboli žiadne odposluchy, tak som „vrešťal“ aby som sa vôbec počul. A keď potom prišlo Flamengo a Kuře v hodinkách, to bola partia muzikantov, napr. Honza Kubík alebo Vláďa Kulhánek, ktorí mali radi jazz. Tvorilo sa spoločne a tam sa zase prejavili individuálne vklady rôznych hudobníkov. S ETC sme už potom prešli vyložene k snahe hrať pesničky. V istom období to bývalo poprekladané aranžovanými inštrumentálnymi pasážami, neskôr sme sa snažili vyjadriť aj v modernejšom zvuku. Každý niečo počúval, každý niečím prispel, no nikdy sme neprekročili hranice piesne. To bol základný kameň kapely ETC.

Jednou z tých piesní, ktoré sa dajú počúvať stále, je Proč ta růže uvadá s textom Jiřího Suchého. Ako vznikla?
Najprv bola hudba, teda melódia a harmónia. Tú som vymyslel ja, ale nemal som k nej text. Hynek Žalčík, ktorý produkoval moje prvé albumy navrhol, aby sme to dali pánovi Suchému. Najprv som sa obával – prečo by mal taký človek textovať nejaký bigbít, on to ale urobil a vznikla pesnička s krásnym textom, ktorá patrí k tým silnejším, aké som kedy naspieval. Konečná forma pesničky ale vznikla až v štúdiu, kde k tomu základu pribudol ešte zbor („Ve zlatém sarkofágu píseň má odpočívá“).

Púšťate si ako poslucháč pre potešenie približne to isté čo aj spievate?
Občas si vypočujem nejakých pesničkárov, ale počúvam hlavne jazz. Teraz som mal obdobie, kedy som dosť intenzívne počúval tribute album Joni Mitchell, ktorý nahral Herbie Hancock (River, The Joni Letters, Verve 2007). Prearanžované veci od Joni Mitchell tam spieva veľa popových speváčok, ako napríklad Tina Turner. Milujem tiež veci od trubkára Cheta Bakera, hlavne tie spievané. On hrá takým teplým tónom a skvelo spieva jazzové štandardy. A to sú také tie chvíle, keď si neviem predstaviť, že by som si pustil ZZ Top... aj keď ma bavia.

Neláka vás jazzová kapela?
V duchu som si hovoril, že by to mohlo byť zaujímavé. Necítim sa ako jazzový spevák. Neviem, ako by to dopadlo. Zatiaľ mi vyhovuje spolupráca s týmto okruhom ľudí, s ktorými som aj v priateľskom vzťahu. Necítim sa vyložene ako sólista. Hráme veľa a je to pre mňa prežitok, ktorý pomáha v tých stavoch, kedy je predsa len to zdravie nalomené.. Tá eufória keď skončíme ma oživuje, takže ja iné plány a predstavy veľmi nemám. Možno ešte dám dohromady nejaký materiál, ako sa mi stalo teraz a potom vyprovokujem natáčanie. Momentálne som ale prehodil tú loptu na druhú stranu ihriska a povedal som: Chlapci, teraz musíte priniesť nejaké materiály zase vy a ja to prípadne potom doplním. Takže teraz čakám, čo vypadne z kolegov.

Na koho vo vašom okolí sa spoliehate?
Pavel Skála, Jirka Veselý, Petr Pokorný - to sú ľudia, ktorí vedia napísať pesničky. Alebo aspoň nejaké dielčie formy a ja môžem pomôcť s melódiou. Tak sme to robievali pomerne často. Na množstve vecí nesú spoluautorstvo. Ztracený podzim je spoločné dielo. Teraz, čerstvo po tom ako to vyšlo, nemám až takú chuť si sadnúť a niečo vymýšľať. Aj keď to ja trošku kecám. Už mám hotové asi tri nové veci, ale momentálne to nechávame otvorené...

Martin Chrobák

Tags: články | rozhovor | osobnosti