HANA HEGEROVÁ
15.01.2011 Filed in: Recenzie
Mlýnské kolo v srdci mém
Supraphon
Nič nie je isté, všetko je pominuteľné. Tých rozlúčok bolo v poslednej dobe veľa. Na večnosť odišli viacerí hudobníci, Leonard Cohen oznámil, že jeho koncert v Bratislave bol posledným v Európe a Hana Hegerová povedala, že nahrala pravdepodobne svoje posledné CD. Ako teda vnímať jej album? Ako labutiu pieseň, či návrat po dlhých rokoch? Asi z každého niečo. Skladby mala „pod zámkom“ odložené, dlho čakala a možno už vie, že ak by premrhala túto príležitosť, na ďalšiu už by sa nemusela odhodlať. Napriek tomu, že skladby nie sú pôvodné, ale prebrané - takzvané covery. Nie sú to však šlágre, ale speváčkou citlivo vybrané srdcovky, ku ktorým má osobný vzťah. Otextované Jiřinou Fikejzovou, Pavlom Vrbom, večným ostravákom Jarkom Nohavicom (s ním si dala aj duet), alebo básnikom Ľubom Feldekom a inými. Slová nie sú znásilňované. Padnú tak, akoby boli vytvorené priamo pre interpretku. Žiadne preklady pri slovníku. Hudba je bohatá aj vďaka symfonickému orchestru a množstvu hostí, z nich viacerí s Hegerovou už spolupracovali. Atmosféra kaviarne, nočného baru, šansónového sveta, parížskych bohémov, ale aj ulice Prahy 30. rokov. Hana Hegerová dlhé roky predovšetkým koncertuje, živý kontakt s publikom je pre ňu dôležitý. Teraz sa znovu ukázalo, že vie „pracovať“ aj v štúdiu. Aj keď sa jej hlas ocitol v jeseni života a nie je už „hegerovsky“ silný, čistota a krása z neho stále vibruje. Posledný song Ten zlodej čas je symbolický. Za starobu sa netreba hanbiť a aj zostarnúť dôstojne sa musí vedieť. Iste, album mohol vzniknúť pred desiatimi či pätnástimi rokmi, keď na to Hegerová „mala“. Alebo mohla nechať niečo nedopovedané. Myslím si však, že by to bola škoda, že sama speváčka si zaslúži bodku, a nie otáznik.
Supraphon
Nič nie je isté, všetko je pominuteľné. Tých rozlúčok bolo v poslednej dobe veľa. Na večnosť odišli viacerí hudobníci, Leonard Cohen oznámil, že jeho koncert v Bratislave bol posledným v Európe a Hana Hegerová povedala, že nahrala pravdepodobne svoje posledné CD. Ako teda vnímať jej album? Ako labutiu pieseň, či návrat po dlhých rokoch? Asi z každého niečo. Skladby mala „pod zámkom“ odložené, dlho čakala a možno už vie, že ak by premrhala túto príležitosť, na ďalšiu už by sa nemusela odhodlať. Napriek tomu, že skladby nie sú pôvodné, ale prebrané - takzvané covery. Nie sú to však šlágre, ale speváčkou citlivo vybrané srdcovky, ku ktorým má osobný vzťah. Otextované Jiřinou Fikejzovou, Pavlom Vrbom, večným ostravákom Jarkom Nohavicom (s ním si dala aj duet), alebo básnikom Ľubom Feldekom a inými. Slová nie sú znásilňované. Padnú tak, akoby boli vytvorené priamo pre interpretku. Žiadne preklady pri slovníku. Hudba je bohatá aj vďaka symfonickému orchestru a množstvu hostí, z nich viacerí s Hegerovou už spolupracovali. Atmosféra kaviarne, nočného baru, šansónového sveta, parížskych bohémov, ale aj ulice Prahy 30. rokov. Hana Hegerová dlhé roky predovšetkým koncertuje, živý kontakt s publikom je pre ňu dôležitý. Teraz sa znovu ukázalo, že vie „pracovať“ aj v štúdiu. Aj keď sa jej hlas ocitol v jeseni života a nie je už „hegerovsky“ silný, čistota a krása z neho stále vibruje. Posledný song Ten zlodej čas je symbolický. Za starobu sa netreba hanbiť a aj zostarnúť dôstojne sa musí vedieť. Iste, album mohol vzniknúť pred desiatimi či pätnástimi rokmi, keď na to Hegerová „mala“. Alebo mohla nechať niečo nedopovedané. Myslím si však, že by to bola škoda, že sama speváčka si zaslúži bodku, a nie otáznik.
Daniel Hevier jr.
