Akira Jimbo
15.01.2011 Filed in: Články
Akustické bicie sú lietadlo, ale elektronické vesmírna loď
Akira Jimbo - „prvý ázijský bubeník, ktorý sa dostal na titulku časopisu Modern Drummer“, vystúpil na svoj vesmírny orbit ako súčasť súhvezdia Casiopea. Famózna japonská skupina s týmto menom hrala ľahko stráviteľnú, ale precízne interpretovanú inštrumentálnu hudbu v duchu fúzie rocku, popu a jazzu. Akira, ktorý v Casiopei pôsobil od roku 1980, sa úspešne presadil aj na sólovej dráhe. O svoje muzikantské skúsenosti sa delí na bubeníckych klinikách, kde v rámci prepracovanej one-man-show demonštruje možnosti bicích nástrojov Yamaha.
Naposledy sme sa stretli po jednej z tuzemských kliník kvôli rozhovoru pre časopis Watt. Počas ôsmich rokov, ktoré medzitým uplynuli, sa toho zmenilo veľa – v hudbe i v hudobnom biznise. Ako ten časový posun vníma Akira?
Hudba sa neustále vyvíja, ale predaj CD nosičov poklesol. Pre mňa a mnohých ďalších muzikantov to znamená, že sa viac sústreďujeme na živé hranie. Samozrejme, pokračujem v nahrávaní albumov, ale aktuálne sa sústreďujem hlavne na moje sólové koncerty. Tohto roku som dovŕšil tridsiate výročie pôsobenia na profesionálnej scéne. Za päť mesiacov som odohral stoosem koncertov, to znamená, že som hral takmer každý deň.
Čo sa zmenilo vo vašich predstaveniach?
Samozrejme sa kompletne obmenilo menu, hrám nové skladby. Používam pri tom akustickú sadu Yamaha, ako aj elektronické bicie tejto značky. Akustické bicie sú pomerne stabilné, ale rýchlosť vývoja a pokroku v elektronickom segmente je úžasná. To mi umožňuje používať na dnešných vystúpeniach celkom nové metódy. Verím, že sa tým úroveň vystúpení dostáva na vyššiu úroveň a predstavenia sú vďaka pokroku v technike aj príťažlivejšie.
Okrem sólových vystúpení hrávate aj s živými hudobníkmi. Čo vám dáva spojenie s ľuďmi, ktorých si pre svoju prácu vyberáte?
V súčasnosti nahrávam svoj sólový album v Los Angeles. Spolupracujem pritom s overenými hudobníkmi. Na basu ako obvykle hrá Abraham Laboriel. On je zdrojom mnohých prekvapení. Samozrejme, jeho hráčske schopnosti sú výnimočné, ale Abraham je úžasný aj ako ľudská bytosť. Hrať s ním ma vždy bavilo a potešením sú aj momenty, ktoré prinášajú poznanie, že tá motivácia je obojstranná. Vždy keď sa nám pri tom podarí vytvoriť niečo nečakané, v čom objavíme aj určitú umeleckú hodnotu, uvedomujem si, aká úžasná je hudba.
Okrem svojich projektov hrávate aj v službách iných hudobníkov. Ktorí to sú napríklad?
Teraz hrávam hlavne s umelcami z Japonska, ktorých mená by vám asi nič nepovedali. Zo všetkých by som ale mohol uviesť aspoň meno Issei Noro. Je to gitarista zo skupiny Casiopea. Naša bývalá kapela momentálne nie je aktívna, nie je vylúčené, že časom ešte ožije.
Opäť s vami?
Áno, so mnou. Momentálne síce nie som jej regulárnym členom, ale Casiopea post bubeníka obsadený nemá a ja, keď treba, fungujem ako ich support.
Okrem toho všetkého reprezentujete aj Yamaha Drums. Čím sú pre vás nástroje tejto značky výnimočné?
Na bicie Yamaha hrám už vyše tridsať rokov a môžem konštatovať, že ich základný koncept sa nikdy nezmenil. Kvalitný materiál, dobrá remeselná úroveň spracovania, zvuk, kvalitný hardvér, celková odolnosť a stabilita - všetko je zharmonizované na vysokej úrovni. Tieto bicie ma nikdy nesklamali a vždy som na nich našiel niečo nové. Preto som za tie roky ani necítil potrebu zmeny.
Mnoho hudobníkov oceňuje na nástrojoch Yamaha práve spomínaný hardvér.
Áno, hardvér je veľmi priateľský pre užívateľov. Bol vytvorený systémovo, takže umožňuje kombináciu všetkých možných partov a nenáročnú zmenu nastavenia pri vysokej spoľahlivosti. Je to kompletne veľmi dobre organizovaná koncepcia.
Obaja lídri vo výrobe elektronických bicích, Yamaha aj Roland, pochádzajú z Japonska. Prečo je to podľa vás tak?
Japonci sú orientovaní na remeselné majstrovstvo. Nezdráhame sa obetovať procesu vývoja svoj čas. Sme svojím spôsobom veľmi trpezliví, asi aj preto sa stále venujeme výrobe elektronických bicích. Prvé elektronické bicie Simons boli britského pôvodu. Oni sa vo vývoji zastavili, ale Yamaha a Roland neustále napredujú. Séria DTX predstavuje už ôsmu generáciu elektronických bicích Yamaha. Tradícia ich výroby trvá vyše štvrť storočia a Yamaha prišla v každej generácii s niečím novým. Vývoj napredoval krok po kroku, ale pokrok medzi predošlým modelom a sériou DTX je skôr skokom.
Vďaka vývoju môžu hudobníci komfortne nahrávať v domácich štúdiách, alebo vystupovať sólovo a imitovať zvuk celej kapely. Elektronika svojím spôsobom podporuje jednotlivcov v ich sebestačnosti. Môže to byť prínosom, ale môže to viesť aj k izolácii. Čo si o tom myslíte?
Z môjho pohľadu súčasné možnosti techniky hudbu neochudobňujú. Akustické a elektronické bicie považujem za dva celkom odlišné nástroje. Pre veľa ľudí sú elektronické bicie iba akousi náhradou akustickej zostavy. Možno akustické bicie ponúkajú väčšiu hĺbku v možnosti vyjadrenia a výrazu. Majú širšiu škálu dynamiky od pianissima až po forte fortissimo. Elektronické bicie majú možno limitovanejšiu dynamiku, na druhej strane poskytujú enormné množstvo zvukových variácií. Bubeníkom otvárajú nové okná, cez ktoré sa im ponúka omnoho širší pohľad na hudbu.
Akustické bicie sú pre mňa akýmsi lietadlom - som pilot, môžem letieť kamkoľvek na Zemi - ale elektronické bicie sú ako vesmírna loď – ak chcem, dopravia ma na úplne inú planétu.
Do akej miery prebieha vaša produkcia naživo?
Samozrejme, niečo mám predprogramované, ale všetko sa deje v reálnom čase. Melódia nehrá automaticky. Musím naživo zahrať každú notu ktorá zaznie, takže hudbe dávam vlastný „tajming“. Je to náročné, ale zároveň aj zábavné. Nie je veľa bubeníkov, ktorí využívajú tento koncept. Tento spôsob kombinácie akustických bicích s elektronikou volám „hybridné bubnovanie“. Je to koncept, ktorý chcem ďalej vyvíjať a obohacovať.
Čo sa snažíte odovzdať mladým ľuďom, ktorí prídu na vaše predstavenie?
Rád by som ich inšpiroval. Chcem, aby sami prišli na to, ako ich hudba môže obohatiť, koľko krásy v sebe skrýva nástroj a aký pestrofarebný je svet bubnovania.
Vracia sa vám táto snaha? Máte spätnú väzbu od svojich poslucháčov?
Samozrejme, keď ku mne prídu mladí ľudia s tým, že ma považujú za svojho hrdinu, alebo niečo podobné, je to pre mňa zdrojom veľkej radosti. Viem o čom to je, pretože aj ja som mal svoje veľké vzory. Tým najväčším mi bol Steve Gadd. On ma motivoval k tomu, čo robím a dodnes ho považujem za veľký zdroj inšpirácie.
Čím podľa vás nová generácia posunula hranice bubnovania?
Možno sú to fyzické schopnosti – rýchlosť. Štýl bubnovania sa stáva čoraz viac komplikovaným a s tým súvisí aj množstvo fyzicky disponovaných bubeníkov, ktorí sa dnes objavujú. Sú to výrazne mladšie generácie než ja, ale tak to má byť. Svojej technickej dokonalosti museli obetovať mnoho snahy. Mnohých mladých bubeníkov očarovala práve rýchlosť a technika, ako veľmi efektné výrazové prostriedky. Niektorí mladí hudobníci sa sústreďujú viac na akrobatický aspekt bubnovania. Samozrejme, aj mne sa páči ekvilibristika, ale to nie je to hlavné. Najdôležitejšia vec pre bubnovanie je stále čas (time) a groove.
V čom spočíva tajomstvo dobrého groovu?
Ja si myslím, že tu nejde o žiadne tajomstvo. Počúvam veľa hudby a ak sa mi z toho niečo páči, preberiem tie myšlienky. Som určitým spôsobom zberateľom rôznych nápadov, ktoré potom zmixujem a snažím sa z nich uvariť výživnú polievku. Žiadne tajomstvo. Samozrejme, musím venovať čas tomu, aby som sa ako bubeník stále zlepšoval. Nie sú to len cvičenia, ale aj mentálna stránka veci. Snažím sa byť zdravý, nepijem nad mieru, ani nefajčím.
Niekedy ale hudobníkom rôzne „podporné látky“ pomôžu dosiahnuť iný spôsob vedomia, aj keď len na krátky čas...
Áno, hudobníci majú takú „junkie“ reputáciu. Bývajú považovaní za požívačných ľudí, ktorí nepoznajú mieru, ale pre mňa je najdôležitejšou vecou hrať tak dlho, ako to len bude možné, možno ešte ďalších tridsať rokov – to už budem osemdesiatnik. Zdravie a perspektíva má teda prednosť pred možnosťou dosiahnuť iný spôsob vedomia za cenu kratšieho života.
Akira Jimbo - „prvý ázijský bubeník, ktorý sa dostal na titulku časopisu Modern Drummer“, vystúpil na svoj vesmírny orbit ako súčasť súhvezdia Casiopea. Famózna japonská skupina s týmto menom hrala ľahko stráviteľnú, ale precízne interpretovanú inštrumentálnu hudbu v duchu fúzie rocku, popu a jazzu. Akira, ktorý v Casiopei pôsobil od roku 1980, sa úspešne presadil aj na sólovej dráhe. O svoje muzikantské skúsenosti sa delí na bubeníckych klinikách, kde v rámci prepracovanej one-man-show demonštruje možnosti bicích nástrojov Yamaha.
Naposledy sme sa stretli po jednej z tuzemských kliník kvôli rozhovoru pre časopis Watt. Počas ôsmich rokov, ktoré medzitým uplynuli, sa toho zmenilo veľa – v hudbe i v hudobnom biznise. Ako ten časový posun vníma Akira?
Hudba sa neustále vyvíja, ale predaj CD nosičov poklesol. Pre mňa a mnohých ďalších muzikantov to znamená, že sa viac sústreďujeme na živé hranie. Samozrejme, pokračujem v nahrávaní albumov, ale aktuálne sa sústreďujem hlavne na moje sólové koncerty. Tohto roku som dovŕšil tridsiate výročie pôsobenia na profesionálnej scéne. Za päť mesiacov som odohral stoosem koncertov, to znamená, že som hral takmer každý deň.
Čo sa zmenilo vo vašich predstaveniach?
Samozrejme sa kompletne obmenilo menu, hrám nové skladby. Používam pri tom akustickú sadu Yamaha, ako aj elektronické bicie tejto značky. Akustické bicie sú pomerne stabilné, ale rýchlosť vývoja a pokroku v elektronickom segmente je úžasná. To mi umožňuje používať na dnešných vystúpeniach celkom nové metódy. Verím, že sa tým úroveň vystúpení dostáva na vyššiu úroveň a predstavenia sú vďaka pokroku v technike aj príťažlivejšie.
Okrem sólových vystúpení hrávate aj s živými hudobníkmi. Čo vám dáva spojenie s ľuďmi, ktorých si pre svoju prácu vyberáte?
V súčasnosti nahrávam svoj sólový album v Los Angeles. Spolupracujem pritom s overenými hudobníkmi. Na basu ako obvykle hrá Abraham Laboriel. On je zdrojom mnohých prekvapení. Samozrejme, jeho hráčske schopnosti sú výnimočné, ale Abraham je úžasný aj ako ľudská bytosť. Hrať s ním ma vždy bavilo a potešením sú aj momenty, ktoré prinášajú poznanie, že tá motivácia je obojstranná. Vždy keď sa nám pri tom podarí vytvoriť niečo nečakané, v čom objavíme aj určitú umeleckú hodnotu, uvedomujem si, aká úžasná je hudba.
Okrem svojich projektov hrávate aj v službách iných hudobníkov. Ktorí to sú napríklad?
Teraz hrávam hlavne s umelcami z Japonska, ktorých mená by vám asi nič nepovedali. Zo všetkých by som ale mohol uviesť aspoň meno Issei Noro. Je to gitarista zo skupiny Casiopea. Naša bývalá kapela momentálne nie je aktívna, nie je vylúčené, že časom ešte ožije.
Opäť s vami?
Áno, so mnou. Momentálne síce nie som jej regulárnym členom, ale Casiopea post bubeníka obsadený nemá a ja, keď treba, fungujem ako ich support.
Okrem toho všetkého reprezentujete aj Yamaha Drums. Čím sú pre vás nástroje tejto značky výnimočné?
Na bicie Yamaha hrám už vyše tridsať rokov a môžem konštatovať, že ich základný koncept sa nikdy nezmenil. Kvalitný materiál, dobrá remeselná úroveň spracovania, zvuk, kvalitný hardvér, celková odolnosť a stabilita - všetko je zharmonizované na vysokej úrovni. Tieto bicie ma nikdy nesklamali a vždy som na nich našiel niečo nové. Preto som za tie roky ani necítil potrebu zmeny.
Mnoho hudobníkov oceňuje na nástrojoch Yamaha práve spomínaný hardvér.
Áno, hardvér je veľmi priateľský pre užívateľov. Bol vytvorený systémovo, takže umožňuje kombináciu všetkých možných partov a nenáročnú zmenu nastavenia pri vysokej spoľahlivosti. Je to kompletne veľmi dobre organizovaná koncepcia.
Obaja lídri vo výrobe elektronických bicích, Yamaha aj Roland, pochádzajú z Japonska. Prečo je to podľa vás tak?
Japonci sú orientovaní na remeselné majstrovstvo. Nezdráhame sa obetovať procesu vývoja svoj čas. Sme svojím spôsobom veľmi trpezliví, asi aj preto sa stále venujeme výrobe elektronických bicích. Prvé elektronické bicie Simons boli britského pôvodu. Oni sa vo vývoji zastavili, ale Yamaha a Roland neustále napredujú. Séria DTX predstavuje už ôsmu generáciu elektronických bicích Yamaha. Tradícia ich výroby trvá vyše štvrť storočia a Yamaha prišla v každej generácii s niečím novým. Vývoj napredoval krok po kroku, ale pokrok medzi predošlým modelom a sériou DTX je skôr skokom.
Vďaka vývoju môžu hudobníci komfortne nahrávať v domácich štúdiách, alebo vystupovať sólovo a imitovať zvuk celej kapely. Elektronika svojím spôsobom podporuje jednotlivcov v ich sebestačnosti. Môže to byť prínosom, ale môže to viesť aj k izolácii. Čo si o tom myslíte?
Z môjho pohľadu súčasné možnosti techniky hudbu neochudobňujú. Akustické a elektronické bicie považujem za dva celkom odlišné nástroje. Pre veľa ľudí sú elektronické bicie iba akousi náhradou akustickej zostavy. Možno akustické bicie ponúkajú väčšiu hĺbku v možnosti vyjadrenia a výrazu. Majú širšiu škálu dynamiky od pianissima až po forte fortissimo. Elektronické bicie majú možno limitovanejšiu dynamiku, na druhej strane poskytujú enormné množstvo zvukových variácií. Bubeníkom otvárajú nové okná, cez ktoré sa im ponúka omnoho širší pohľad na hudbu.
Akustické bicie sú pre mňa akýmsi lietadlom - som pilot, môžem letieť kamkoľvek na Zemi - ale elektronické bicie sú ako vesmírna loď – ak chcem, dopravia ma na úplne inú planétu.
Do akej miery prebieha vaša produkcia naživo?
Samozrejme, niečo mám predprogramované, ale všetko sa deje v reálnom čase. Melódia nehrá automaticky. Musím naživo zahrať každú notu ktorá zaznie, takže hudbe dávam vlastný „tajming“. Je to náročné, ale zároveň aj zábavné. Nie je veľa bubeníkov, ktorí využívajú tento koncept. Tento spôsob kombinácie akustických bicích s elektronikou volám „hybridné bubnovanie“. Je to koncept, ktorý chcem ďalej vyvíjať a obohacovať.
Čo sa snažíte odovzdať mladým ľuďom, ktorí prídu na vaše predstavenie?
Rád by som ich inšpiroval. Chcem, aby sami prišli na to, ako ich hudba môže obohatiť, koľko krásy v sebe skrýva nástroj a aký pestrofarebný je svet bubnovania.
Vracia sa vám táto snaha? Máte spätnú väzbu od svojich poslucháčov?
Samozrejme, keď ku mne prídu mladí ľudia s tým, že ma považujú za svojho hrdinu, alebo niečo podobné, je to pre mňa zdrojom veľkej radosti. Viem o čom to je, pretože aj ja som mal svoje veľké vzory. Tým najväčším mi bol Steve Gadd. On ma motivoval k tomu, čo robím a dodnes ho považujem za veľký zdroj inšpirácie.
Čím podľa vás nová generácia posunula hranice bubnovania?
Možno sú to fyzické schopnosti – rýchlosť. Štýl bubnovania sa stáva čoraz viac komplikovaným a s tým súvisí aj množstvo fyzicky disponovaných bubeníkov, ktorí sa dnes objavujú. Sú to výrazne mladšie generácie než ja, ale tak to má byť. Svojej technickej dokonalosti museli obetovať mnoho snahy. Mnohých mladých bubeníkov očarovala práve rýchlosť a technika, ako veľmi efektné výrazové prostriedky. Niektorí mladí hudobníci sa sústreďujú viac na akrobatický aspekt bubnovania. Samozrejme, aj mne sa páči ekvilibristika, ale to nie je to hlavné. Najdôležitejšia vec pre bubnovanie je stále čas (time) a groove.
V čom spočíva tajomstvo dobrého groovu?
Ja si myslím, že tu nejde o žiadne tajomstvo. Počúvam veľa hudby a ak sa mi z toho niečo páči, preberiem tie myšlienky. Som určitým spôsobom zberateľom rôznych nápadov, ktoré potom zmixujem a snažím sa z nich uvariť výživnú polievku. Žiadne tajomstvo. Samozrejme, musím venovať čas tomu, aby som sa ako bubeník stále zlepšoval. Nie sú to len cvičenia, ale aj mentálna stránka veci. Snažím sa byť zdravý, nepijem nad mieru, ani nefajčím.
Niekedy ale hudobníkom rôzne „podporné látky“ pomôžu dosiahnuť iný spôsob vedomia, aj keď len na krátky čas...
Áno, hudobníci majú takú „junkie“ reputáciu. Bývajú považovaní za požívačných ľudí, ktorí nepoznajú mieru, ale pre mňa je najdôležitejšou vecou hrať tak dlho, ako to len bude možné, možno ešte ďalších tridsať rokov – to už budem osemdesiatnik. Zdravie a perspektíva má teda prednosť pred možnosťou dosiahnuť iný spôsob vedomia za cenu kratšieho života.
Martin Chrobák
