Z futrálu Števa Šantu
17.12.2013 Filed in: Seriály
Terapia
Čas od času, ale nie zase až tak často, aby som si privodil návyk, tak raz za rok, vyhradím si jeden večer a púšťam si na Youtube dookola Rytmusove videá. Dívam sa na to fascinovaný, asi hodinu v kuse a potom, prežiarený čírou prostotou, spokojne zaspím.
Ešte aj na druhý deň sa prichytím pri tom, že si skúšam ten lascívny pohyb jazykom, čo som tam zazrel, bez zrkadla, len tak, snažím sa trafiť ten vnútorný pocit, ktorý dá mimike správny výraz.
Alebo inokedy, zájdem si na stránku archívu televízie a pustím si za sebou všetky diely šou o farmároch, ktorí hľadajú ženy. Pozerám na to, som tým celkom pohltený, s napätím sledujem tých ľudí, ako sa snažia dať dokopy vetu, je to ťažká úloha správne zoradiť podmet, prísudok, predmet, držím im palce ako sa tak na seba usmievajú chrupmi, ktoré si zobrala do parády parodontopatia, lejú do seba lacný destilát (lebo predpokladám, že im štáb nenakúpil Glenfiddichy) a čakajú, „kedy preskočí iskra“. Nepreskočí, to vieme, ale príbeh je napínavý, strávim s tým dva podvečery, ignorujúc fakt, že nielen blogeri, ale i minister kultúry verejne odsúdil tento druh poklesku.
Terapeutický efekt jednoduchej zábavy ale popísal už Bukowski v básni Numb your ass, your brain and your heart. Ako sa liečil z rozchodu sledovaním niekoľkohodinovej inscenácie o špiónoch s neuveriteľnými zápletkami a ako sa po nej konečne dobre vyspal.
Proste, celý rok sa prepchávate melancholic folkom a dream popom, anglickými poviedkármi a výberom zo Sundance, strážite si úpenlivo kanály, ktorými k vám prúdi umenie a hovoríte tomu vkus, až ste z toho potom tiež celý melancholický a neduživý. Skrátka jedného dňa zistíte, že ani neviete ako presne, ale stal sa z vás sentimentálny tragéd, čo uroní slzu ešte aj pri Diabol nosí Pradu. Vždy pri tej istej scénke na konci. V takej chvíli musí nastúpiť detox.
Jedno leto som sa takto zachraňoval pop danceom. Keby som to mal len v slúchadlách a púšťal si to pri bicyklovaní, čo som aj robieval, bolo by všetko v poriadku, ale ja som s tým musel otravovať okolie. Moji známi, usrkávajúc prívlastkové víno od Nichtu, za zvukov shoe gazeu z deväťdesiatok, len sústrastne kývali hlavami a frajerka si klepala na čelo a bola nahnevaná. Cítila zo strany Kreeshe Turnerovej isté ohrozenie. Niežeby tam žiadne nebolo. Našťastie ma to rýchlo prešlo. Vlastne hneď, ako mi nasadili antidepresíva.
Najlepšie sú ale zápasy K1. Bolo obdobie, kedy som poznal podľa tváre mená všetkých zápasníkov. Aj som si kúpil v akcii boxovacie vrece 35 x 80 cm. Dodnes tam visí vo fitness kúte ako plod stromu, ktorý ktosi zabudol odtrhnúť. Ale len čo ma prepadne chuť na nejaké italo disco, začnem s tréningom. S hudbou totiž ide všetko lepšie.
Ešte aj na druhý deň sa prichytím pri tom, že si skúšam ten lascívny pohyb jazykom, čo som tam zazrel, bez zrkadla, len tak, snažím sa trafiť ten vnútorný pocit, ktorý dá mimike správny výraz.
Alebo inokedy, zájdem si na stránku archívu televízie a pustím si za sebou všetky diely šou o farmároch, ktorí hľadajú ženy. Pozerám na to, som tým celkom pohltený, s napätím sledujem tých ľudí, ako sa snažia dať dokopy vetu, je to ťažká úloha správne zoradiť podmet, prísudok, predmet, držím im palce ako sa tak na seba usmievajú chrupmi, ktoré si zobrala do parády parodontopatia, lejú do seba lacný destilát (lebo predpokladám, že im štáb nenakúpil Glenfiddichy) a čakajú, „kedy preskočí iskra“. Nepreskočí, to vieme, ale príbeh je napínavý, strávim s tým dva podvečery, ignorujúc fakt, že nielen blogeri, ale i minister kultúry verejne odsúdil tento druh poklesku.
Terapeutický efekt jednoduchej zábavy ale popísal už Bukowski v básni Numb your ass, your brain and your heart. Ako sa liečil z rozchodu sledovaním niekoľkohodinovej inscenácie o špiónoch s neuveriteľnými zápletkami a ako sa po nej konečne dobre vyspal.
Proste, celý rok sa prepchávate melancholic folkom a dream popom, anglickými poviedkármi a výberom zo Sundance, strážite si úpenlivo kanály, ktorými k vám prúdi umenie a hovoríte tomu vkus, až ste z toho potom tiež celý melancholický a neduživý. Skrátka jedného dňa zistíte, že ani neviete ako presne, ale stal sa z vás sentimentálny tragéd, čo uroní slzu ešte aj pri Diabol nosí Pradu. Vždy pri tej istej scénke na konci. V takej chvíli musí nastúpiť detox.
Jedno leto som sa takto zachraňoval pop danceom. Keby som to mal len v slúchadlách a púšťal si to pri bicyklovaní, čo som aj robieval, bolo by všetko v poriadku, ale ja som s tým musel otravovať okolie. Moji známi, usrkávajúc prívlastkové víno od Nichtu, za zvukov shoe gazeu z deväťdesiatok, len sústrastne kývali hlavami a frajerka si klepala na čelo a bola nahnevaná. Cítila zo strany Kreeshe Turnerovej isté ohrozenie. Niežeby tam žiadne nebolo. Našťastie ma to rýchlo prešlo. Vlastne hneď, ako mi nasadili antidepresíva.
Najlepšie sú ale zápasy K1. Bolo obdobie, kedy som poznal podľa tváre mená všetkých zápasníkov. Aj som si kúpil v akcii boxovacie vrece 35 x 80 cm. Dodnes tam visí vo fitness kúte ako plod stromu, ktorý ktosi zabudol odtrhnúť. Ale len čo ma prepadne chuť na nejaké italo disco, začnem s tréningom. S hudbou totiž ide všetko lepšie.
