Príbeh strateného génia
17.12.2013 Filed in: Články
PETER GREEN & FLEETWOOD MAC
Viem si predstaviť imaginárnu encyklopédiu, v ktorej by som si pod heslom Fleetwood Mac mohol prečítať lakonickú charakteristiku: v šesťdesiatych rokoch jedna z najdôležitejších anglických bluesových formácií, v sedemdesiatych rokoch jedna z najvýznamnejších amerických skupín populárnej hudby. Nech už to znie akokoľvek nezvyčajne, nie je to omyl - formálne ide stále o tú istú skupinu (teda ak hľadáme aspoň nejaký styčný bod medzi obomi zoskupeniami a tým je predovšetkým kapelník Mick Fleetwood). Akurát že medzi nimi je priepasť desaťročí, personálnych i štýlových rošád a medzi domicilmi* oboch prevtelení sa rozprestiera oceán. A, samozrejme, každá z oboch podôb má svojich verných a nezmieriteľných fanúšikov, ktorí sa zaklínajú práve tou svojou etapu ako jedinou pravou a tej druhej nevedia prísť ani na meno. Som si istý, že ešte bude príležitosť venovať sa americkej podobe F. M. – tá zanechala v populárnej hudbe najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych nezmazateľnú stopu. Lindsey Buckingham a jeho priateľky však iste prepáčia, ak sa budem teraz viac venovať britskému obdobiu „Fleetwoodov“, kedy sa ešte len liahlo anglické blues.
John Mayall mal pre britské blues význam porovnateľný s významom Milesa Daviesa pre americký džez. Mayallova kapela Bluesbreakers bola skutočnou farmou talentovaných hudobníkov, ktorých Mayal objavil a odchoval, aby sa vzápätí osamostatnili, vyleteli z bluesbreakerského hniezda a v podobe vlastných skupín ďalej šírili posolstvo bieleho blues.
Začiatkom roku 1967, tak ako párkrát predtým a ešte mnohokrát potom, bol Mayall nútený riešiť problém dezercie svojich hudobníkov, tentoraz v podobe svojej veľkej hviezdy Erika Claptona. Uctievaný „Slowhand“ Clapton dal prednosť vlastnej realizácii v podobe vznikajúceho triumvirátu Cream a Mayall následne s neomylnou istotou vylovil zo zástupu mladých muzikantov trojicu Mick Fleetwood – John McVie – Peter Green. Najmä posledne menovaný bol obrovským úlovkom. Keď sa Mike Vernon, producent Mayallových platní dozvedel o Claptonovom odchode, Mayall ho upokojoval: „Mám niekoho lepšieho.“ „Lepšieho než Clapton?“ opýtal sa šokovaný Vernon. „Možno teraz ešte nie, ale raz bude najlepší,“ lakonicky poznamenal Mayall.
Idyla trvala necelé dva roky. Potom Peter Green s obomi spoluhráčmi od Mayalla odišli, aby založili skupinu Fleetwood Mac.
Repertoár novej kapely (v netradičnom zložení troch sólových gitaristov) tvorili jednak bluesové štandardy a jednak pôvodné skladby. Pri všetkej úcte treba povedať, že coververzie bluesovej klasiky zväčša nepredstavovali nejak prevratné spracovania. Oveľa zaujímavejšie veci sa však odvíjali v podobe greenovskej skladateľsko‑interpretačnej línie. Spevácky bol Peter vďaka svojmu charakteristickému zastretému hlasu ľahko odlíšiteľný, ale naozaj výnimočný sa ukázal ako gitarista. Nezameniteľný spevavý gitarový tón (a práca s ním), hranie sa s dynamikou, vibrátom a efektmi (tzv. hall sa v bluesovej hudbe neobjavuje veľmi ani dnes) a najmä nenapodobiteľným hudobným myslením a vedením gitarovej linky.
Každou nahrávkou a každým albumom bolo čoraz viac zrejmé, že na gitarový Olymp stúpa geniálny muzikant. Navyše každou nahrávkou bolo stále viac jasné, že Green síce ešte stále vychádza z bluesovej hudby, ale už sa dostáva do celkom nových teritórií. Prvé dva albumy, „Fleetwood Mac“ (1968) a „Mr.Wonderful“ (1968) boli výborné, ale skutočne fascinujúci bol predovšetkým singlový rad, počínajúci piesňou „Black Magic Woman“. I keď s ňou Fleetwood Mac nebodovali až tak, ako si možno predstavovali, jej hitový potenciál viac než dostatočne zúročil Carlos Santana – ten sa s ňou dostal až takmer na vrchol hitparád. Ďalšie single však už boli neoddiskutovateľnými odtlačkami génia. Inštrumentálka Albatross s tajomne „nahallovanými“ gitarami dala precítiť nekonečný priestor oceánu, nasledovala vrúcna Man of the World a neúprosne cválajúci dialóg akustickej a elektrickej gitary Oh Well. Labutia pieseň Green Manalishi s dramaticky pulzujúcimi gitarami uzavrela fascinujúci seriál efektným finále. Tesne pred ňou vydaný album „Then Play On“ len potvrdzoval, ako sa Peter Green vzdialil od tradičného blues a vymenil ho za novú, greenovsky farebnú krajinu.
Súčasne so zmenami v hudobnej oblasti sa však u Greena začali prejavovať aj zmeny v psychike. Pravidelne užíval LSD, až sa mu osudným stal trip v Mníchove na jar roku 1970. Po predávkovaní u neho naplno prepukla schizofrénia. Keď neuspel s návrhom, aby kapela rozdala všetky peniaze na dobročinné účely, skupinu opustil. Vzdal sa svojich gitár (jednu z nich, najslávnejšiu Les Paul Standard z roku 1959, daroval írskemu gitaristovi Gary Moorovi), vystriedal prapodivné zamestnania (pracoval dokonca aj ako hrobár), bol opakovane hospitalizovaný na psychiatrickej klinike a liečený elektrošokmi, bol dokonca aj väznený za údajné napadnutie so zbraňou.
Jeho ďalší život sa už odvíjal medzi liečebňami a hudbou. Pobyty v nemocniciach sa striedali s pobytmi v štúdiách a na koncertných pódiách. V osemdesiatych rokoch nahral niekoľko sólových albumov, od deväťdesiatych rokov s prestávkami pôsobí ako frontman vlastnej skupiny Splinter Group. Jeho post‑fleetwoodovská tvorba je však už len tieň tej, ktorú priviedol na svet počas vrcholnej fleetwoodovskej éry. Situáciu vcelku vystihuje to, že aj dnes, hoci sa ešte objavuje na pódiách a nahráva hudbu, jedným dychom s jeho menom sa vyslovuje prívlastok – stratený génius.
Viem si predstaviť imaginárnu encyklopédiu, v ktorej by som si pod heslom Fleetwood Mac mohol prečítať lakonickú charakteristiku: v šesťdesiatych rokoch jedna z najdôležitejších anglických bluesových formácií, v sedemdesiatych rokoch jedna z najvýznamnejších amerických skupín populárnej hudby. Nech už to znie akokoľvek nezvyčajne, nie je to omyl - formálne ide stále o tú istú skupinu (teda ak hľadáme aspoň nejaký styčný bod medzi obomi zoskupeniami a tým je predovšetkým kapelník Mick Fleetwood). Akurát že medzi nimi je priepasť desaťročí, personálnych i štýlových rošád a medzi domicilmi* oboch prevtelení sa rozprestiera oceán. A, samozrejme, každá z oboch podôb má svojich verných a nezmieriteľných fanúšikov, ktorí sa zaklínajú práve tou svojou etapu ako jedinou pravou a tej druhej nevedia prísť ani na meno. Som si istý, že ešte bude príležitosť venovať sa americkej podobe F. M. – tá zanechala v populárnej hudbe najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych nezmazateľnú stopu. Lindsey Buckingham a jeho priateľky však iste prepáčia, ak sa budem teraz viac venovať britskému obdobiu „Fleetwoodov“, kedy sa ešte len liahlo anglické blues.
John Mayall mal pre britské blues význam porovnateľný s významom Milesa Daviesa pre americký džez. Mayallova kapela Bluesbreakers bola skutočnou farmou talentovaných hudobníkov, ktorých Mayal objavil a odchoval, aby sa vzápätí osamostatnili, vyleteli z bluesbreakerského hniezda a v podobe vlastných skupín ďalej šírili posolstvo bieleho blues.
Začiatkom roku 1967, tak ako párkrát predtým a ešte mnohokrát potom, bol Mayall nútený riešiť problém dezercie svojich hudobníkov, tentoraz v podobe svojej veľkej hviezdy Erika Claptona. Uctievaný „Slowhand“ Clapton dal prednosť vlastnej realizácii v podobe vznikajúceho triumvirátu Cream a Mayall následne s neomylnou istotou vylovil zo zástupu mladých muzikantov trojicu Mick Fleetwood – John McVie – Peter Green. Najmä posledne menovaný bol obrovským úlovkom. Keď sa Mike Vernon, producent Mayallových platní dozvedel o Claptonovom odchode, Mayall ho upokojoval: „Mám niekoho lepšieho.“ „Lepšieho než Clapton?“ opýtal sa šokovaný Vernon. „Možno teraz ešte nie, ale raz bude najlepší,“ lakonicky poznamenal Mayall.
Idyla trvala necelé dva roky. Potom Peter Green s obomi spoluhráčmi od Mayalla odišli, aby založili skupinu Fleetwood Mac.
Repertoár novej kapely (v netradičnom zložení troch sólových gitaristov) tvorili jednak bluesové štandardy a jednak pôvodné skladby. Pri všetkej úcte treba povedať, že coververzie bluesovej klasiky zväčša nepredstavovali nejak prevratné spracovania. Oveľa zaujímavejšie veci sa však odvíjali v podobe greenovskej skladateľsko‑interpretačnej línie. Spevácky bol Peter vďaka svojmu charakteristickému zastretému hlasu ľahko odlíšiteľný, ale naozaj výnimočný sa ukázal ako gitarista. Nezameniteľný spevavý gitarový tón (a práca s ním), hranie sa s dynamikou, vibrátom a efektmi (tzv. hall sa v bluesovej hudbe neobjavuje veľmi ani dnes) a najmä nenapodobiteľným hudobným myslením a vedením gitarovej linky.
Každou nahrávkou a každým albumom bolo čoraz viac zrejmé, že na gitarový Olymp stúpa geniálny muzikant. Navyše každou nahrávkou bolo stále viac jasné, že Green síce ešte stále vychádza z bluesovej hudby, ale už sa dostáva do celkom nových teritórií. Prvé dva albumy, „Fleetwood Mac“ (1968) a „Mr.Wonderful“ (1968) boli výborné, ale skutočne fascinujúci bol predovšetkým singlový rad, počínajúci piesňou „Black Magic Woman“. I keď s ňou Fleetwood Mac nebodovali až tak, ako si možno predstavovali, jej hitový potenciál viac než dostatočne zúročil Carlos Santana – ten sa s ňou dostal až takmer na vrchol hitparád. Ďalšie single však už boli neoddiskutovateľnými odtlačkami génia. Inštrumentálka Albatross s tajomne „nahallovanými“ gitarami dala precítiť nekonečný priestor oceánu, nasledovala vrúcna Man of the World a neúprosne cválajúci dialóg akustickej a elektrickej gitary Oh Well. Labutia pieseň Green Manalishi s dramaticky pulzujúcimi gitarami uzavrela fascinujúci seriál efektným finále. Tesne pred ňou vydaný album „Then Play On“ len potvrdzoval, ako sa Peter Green vzdialil od tradičného blues a vymenil ho za novú, greenovsky farebnú krajinu.
Súčasne so zmenami v hudobnej oblasti sa však u Greena začali prejavovať aj zmeny v psychike. Pravidelne užíval LSD, až sa mu osudným stal trip v Mníchove na jar roku 1970. Po predávkovaní u neho naplno prepukla schizofrénia. Keď neuspel s návrhom, aby kapela rozdala všetky peniaze na dobročinné účely, skupinu opustil. Vzdal sa svojich gitár (jednu z nich, najslávnejšiu Les Paul Standard z roku 1959, daroval írskemu gitaristovi Gary Moorovi), vystriedal prapodivné zamestnania (pracoval dokonca aj ako hrobár), bol opakovane hospitalizovaný na psychiatrickej klinike a liečený elektrošokmi, bol dokonca aj väznený za údajné napadnutie so zbraňou.
Jeho ďalší život sa už odvíjal medzi liečebňami a hudbou. Pobyty v nemocniciach sa striedali s pobytmi v štúdiách a na koncertných pódiách. V osemdesiatych rokoch nahral niekoľko sólových albumov, od deväťdesiatych rokov s prestávkami pôsobí ako frontman vlastnej skupiny Splinter Group. Jeho post‑fleetwoodovská tvorba je však už len tieň tej, ktorú priviedol na svet počas vrcholnej fleetwoodovskej éry. Situáciu vcelku vystihuje to, že aj dnes, hoci sa ešte objavuje na pódiách a nahráva hudbu, jedným dychom s jeho menom sa vyslovuje prívlastok – stratený génius.
Miloš Janoušek
*domicile – miesto stáleho pobytu