Olympic 50

olympic-50-janda
Mám rád Olympic. Dokonca mi opakovane rôznymi spôsobmi vstupuje do života. V roku 1976 som bol na ich koncerte v kine Nivy, to mali fungl nového basáka Milana Brouma, ktorý nahradil Jirku Korna. V Martine sme mali v roku 1979 vedľa seba šatne, keď som tam hral s Tamisom. Potom som bol v obrátenej pyramíde ako občasný prispievateľ predchodcu tohto časopisu na tlačovke, kde Janda zvestoval svetu rozpustenie kapely. Pred pár rokmi som u neho nahrával v jeho štúdiu Propast a týždeň tam býval. Petr sa v noci vracal z koncertných výjazdov a pri káve a cigarete s nami kecal v muzikantskom bistre nad štúdiom. Príma chlap. Pokojný hlboký hlas, usporiadané myšlienky, stopy odžitého. Potom sme sa stretli na afterparty po premiére Jakubiskovho filmu Post Coitum, pre ktorý som skomponoval hudbu a Janda tam prispel jednou archívnou pesničkou. Bahoželal mi a zjavne si nepamätal, že som u neho točil. Nemám mu to za zlé.
Keď som z auta zmerčil billboardy ohlasujúce jediný tohtoročný koncert legendy českého bigbítu u nás, vedel som, že tam chcem byť. Keď prišla z NP ponuka, môj vnútorný kompas už mieril bez akýchkoľvek psychiatrických konotácií rovno na Pezinok. Legendárny amfiteáter bol totálne natrieskaný. Kapela sa s novým (námedzným) bubeníkom Martinom Vajglom napriek letnému večeru zahrievala veľmi pozvoľna, prvú polhoďku som bol skoro sklamaný. Postupne sa však stará bigbítová mašina, ktorá sem kedysi priniesla mersey sound a o počte jej hitov svedčia steny štúdia Propast zaplnené do posledného miestečka zlatými a platinovými doskami, postupne kvalitne premazala, plešatá speváčka (ako Jandu prezývajú podľa titulu Ionescovej absurdnej hry kamaráti) lietala po forbíne ako namydlený blesk a aj so 71 krížikmi na chrbte mu to hralo parádne. Striedal hlavne červený Ibanez s Fokusom (kópia Gibsonu s perleťovou úpravou tela a číslicou „50“) a dve elektroakustiky – šestku a dvanástku. Kam sa však podel jeho „letitý“ čierny Les Paul Custom, ktorý patrí spolu s tým Hladíkovým k najstarším v Česku? Zvuk bol primeraný, žiadne odpálené bubienky, za zmienku stojí moderný rockový sound Jandovho aparátu, ktorý ma spolu s dobrou hernou kondíciou praotca českého bigbítu potešil. Broumova basa na môj vkus priveľmi bublala, čo neprospievalo jej čitateľnosti, staronová rytmika však šliapala aj napriek tomu. Valentove štrajchové a hammondové tepychy miestami zanikali, v rokenrolových klavírnych sólach sa však vynáral nad kapelou. Strihol si aj ústnu harmoniku a zobcovku. Samozrejme, že odzneli najslávnejšie pecky (Jasná zpráva, Taky jsem se narodil bos, Želva, Jako zamlada, Dynamit, Snad jsem to zavinil já a ď.), kapelu a mňa s ňou však definitívne nakopli artrockové „Prázdniny na Zemi“, ktorými sa, spolu s platňou „Laboratoř“, Olympic prihlásil k odkazu floydovských programových albumov. Isté pasáže zneli skoro ako Pražský výběr, boli brilantne zocvičené a zafrázované. S jemnou sebairóniou koncert moderujúci Janda nemohol obísť tému zosnulých členov skupiny (Berka, Pacák, Hejduk) ku ktorým nedávno nečakane pribudol aj Milan Peroutka. Zadná projekcia kombinovala plápolajúcu sviecu s ich portrétmi. Nuž, nikto tu nie sme večne, ale sedemdesiatnik Janda, ktorého posledná ratolesť sa bude hrávať na jednom pieskovisku s jeho vnúčaťom od dcéry – speváčky Marty, sa, zdá sa, do starého železa ešte zďaleka nechystá. Prečo aj? Stále mu to hrá a o jeho Olympic je stále záujem, čoho dôkazom bol aj vo švíkoch praskajúci augustový pezinský amfiteáter, kam sa Olympic vrátil po 50 rokoch. No nie je to bomba?

Andrej Turok