Vzbudiť pozornosť na malej scéne slovenskej popmusic dokáže kde kto. Udržať si divácku a poslucháčsku priazeň po tri desaťročia, byť stále iný a pritom svoj, to už si vyžaduje výnimočnú osobnosť. Od synthpopových počiatkov, cez poprockové pesničkárstvo, spevácke hosťovanie v projektoch Hapku a Horáčka, rockovú alternatívu a návrat do pokojnejších vôd, Richard mal vždy dobrý nos na ľudí, ktorí dodali jeho produkcii tú správnu šťavu. Hoci už silné pesničky ako Tlaková níž, či Cigaretka na dva ťahy už nepribúdajú tak ľahko ako kedysi, tie staršie sú naživo stále atraktívne a na koncertoch dochádza k obojstrannému prenosu energie medzi pódiom a hľadiskom.



Za Müllerovým úspechom stojí však aj jeho koncepčné myslenie. Vizionár Müller, vedomý si toho, že každá platňa sa raz obohrá, vytvára stále nové kontexty, v ktorých má šancu vyniknúť jeho osobná charizma a interpretačné umenie. Práve v týchto dňoch je na turné s vokálnou skupinou Fragile. Spoločne nacvičili program, ktorého repertoár tvoria Müllerove piesne v aranžmánoch pre ľudské hlasy, bez použitia nástrojov. O čo ľahšie sa hudobníkom cestuje bez obvyklého vybavenia, o to náročnejšia bola príprava – aranžovanie a naskúšanie vybraných piesní. Nemenej náročná je aj interpretácia hudby bez „beglajtov“ a inštrumentálnych sól. Všetci speváci idú naplno, 100% výkon a koncentrácia sú samozrejmosťou. „Stačí, keď sa jeden pomýli a celá skladba sa môže zrútiť. Preto je názov skupiny Fragile taký výstižný.“ Úlohy zodpovedného vedúceho tohto projektu sa zhostil kapelník a vyškolený dirigent klasickej hudby Braňo Kostka. So svojim zoskupením už mnohokrát dokázal, že vie skĺbiť sofistikované hudobné metódy a príťažlivú, zábavnú interpretáciu do prirodzeného, príjemne plynúceho celku. Ten dokážu s potešením stráviť bežní rekreační poslucháči, ktorých je väčšina, ale neurazí ani dobrý vkus náročných fajnšmekrov.
Toľko v skratke súčasnosť. V úvode nášho rozhovoru, ktorý sa odohral v štúdiu Braňa Kostku (bývalé bratislavské štúdiu Oskara Rózsu), sme sa vrátili až do praveku Richardovej kariéry. Tej speváckej predchádzala krátka novinárska...

MCh: V súčasnosti spievate už pre dospelé deti prvej generácie svojich poslucháčov. Mnohé z nich asi nevedia, že v prostredí československej populárnej hudby ste na seba najprv upútali pozornosť ako hudobný publicista v časopise Populár. Ako ste sa ocitli na tejto pôde?
Ja som začal písať všakovaké veci do všakovakých novín, kým som prišiel na to, že najradšej by som písal o hudbe. K tomu bol k dispozícii, ako najbližší z dvoch­‑troch možných časopisov vo vtedajšom Československu, práve Populár. Než som sa k tomu dostal, robil som všetko možné pre to, aby som si mohol prečítať pod nejakým príspevkom svoje meno. Keď som videl, že v strede mesta sa z nejakej pivnice dymilo, odfotil som to a utekal ku kamarátovi, ktorý mal doma čiernu komoru. Ráno, cestou do školy som to hodil do schránky Večerníka a potom som celý natešený čakal, že v ňom uvidím napísané „foto Richard Müller“. Zhodou okolností tam bol nakoniec napísaný aj tak niekto iný, kto ma predbehol. To sa však dialo v prehistórii celého snaženia. Najprv som niečo písal pre denník Ľud, ktorý mal hudobnú stránku, potom som sa, už ani neviem ako, dostal k pani doktorke Mokrej, ktorá bola šéfredaktorkou Populáru. Začal som písať, najmä a predovšetkým, rozhovory. Hudbou som sa už vtedy intenzívne zaoberal a zdalo sa mi schodnejšie, keď za niekým prídem a oslovím ho: „dobrý deň, mohol by som s vami urobiť rozhovor?“, ako prísť len tak za nejakým svojim idolom, ktorým bol v tej dobe, čo ja viem, napríklad Martin Kratochvíl, s tým, či by som sa ho mohol len tak na niečo spýtať. Automaticky som predpokladal, že na to by nikto nezareagoval. Mal som pätnásť, vyzeral som pomerne mlado, aj keď v tej dobe som meral už skoro dva metre, a takto - formou rozhovorov - sa to celé spustilo. Žiaľ, postupne som sa dostal aj do sféry recenzií, čo ma v zásade do dnes mrzí, pretože v tom čase som ešte nič nevedel o tom, ako hudba vzniká a aké je to v tejto krajine ťažké a zložité. Prišlo mi ľúto, že svojich budúcich kolegov som prostredníctvom časopisu takto atakoval a prestal som to robiť v momente, keď som založil Banket.

MCh: V tom čase ste o hudbe aj čítali? Aké boli vaše zdroje?
Od prvej stránky po poslednú som vtedy čítal časopis Melodie. Tam bola partia dobrých autorov, ktorí písali o všakovakej muzike vrátane tej zahraničnej, čo vtedy nebolo až také bežné. Potom sa mi podarilo dostať do Jazzovej sekcie, kde som sa stal regulárny člen, síce autorsky pasívny, ale vydoloval som odtiaľ nesmierne množstvo informácií. Bulletin Jazz s grafikou Josku Skalníka bol vynikajúci časopis. Okrem toho mi odtiaľ Jazzové sekce začali prichádzať ponuky množstva ďalších publikácií edície Jazz petit (knihy a encyklopédie o hudbe, filozofii, modernom umení, divadle...). V knižnej paperbackovej podobe vydali napríklad rozhovor s Johnom Lennonom, ktorý vtedy vyšiel ako hlavný článok časopisu Playboy. Tieto veci som si strážil ich ako oko v hlave. Množstvo interpretov som predtým nepoznal, bulletin Jazz nebol bežný komerčný časopis, ale čítal som to celé, hlava­‑nehlava. Veľmi sa mi páčila už samotná jeho forma.

MCh: Úloha hudobnej publicistiky vtedy bola trochu iná. Aké kritériá by musela spĺňať tá súčasná, aby sprostredkovala čitateľom podobne silné zážitky?
Toto sa neodvažujem definovať, lebo ľudia majú dnes k dispozícii internet. Hudobná publicistika nie že by nemala zmysel, ale v tejto konkurencii sa môže mladého človeka jedine pokúšať nejakým spôsobom osloviť.

AT: Ale tí, ktorí si na veci potrebujú siahnuť, si aj dnes kúpia pekný papierový časopis, ktorý si môžu komfortne prečítať a potešiť sa aj z toho ako vyzerá...
MCh: Máme dobu, v ktorej sa vracajú vinylové platne. Vlastniť hmotné médium aj keď to nie je nevyhnutné je možno tiež vyjadrením nejakého intenzívnejšieho vzťahu k jeho obsahu. Možno aj to motivuje ponúkať hudbu nie len na stiahnutie, ale aj na vinyle. Ako je to u vás?
Posledný album vznikol na vinyle z takého smiešne entuziastického dôvodu. V synovej izbe som našiel obrázky, ktoré kreslila jeho vtedajšia priateľka, Američanka Lili. Práve vtedy sme vydávali dosku a mne sa to tak páčilo, že som sa rozhodol použiť ich na obal jej vinylovej verzie. Tešilo ma aj to, že cover LP sa diametrálne líšil od CD. Vyplývalo z toho pre mňa, že si to musím a chcem zaplatiť sám, chcem to mať doma a vyprodukujem aspoň nejakých dvesto kusov. Tie sa už podľa všetkého dopredávajú.

MCh: Máte doma funkčný gramofón?
Mám doma gramofón, síce nefunkčný, ale iba preto, že mi ho ešte neprišli zapojiť. Napriek tomu musím skonštatovať, že hoc som veľkým fanúšikom zberateľskej vášne, tak si stále ešte neviem odpovedať na otázku, že prečo gramofón. Keď mi niekto predvádza hudbu na aparatúre za tri milióny korún, ja neviem prečo. Keď si to potom pustím CD na aparatúre za 50000 korún, tak sa mi zdá, že to spĺňa tú istú estetickú a technickú hodnotu. Takže neviem, či si budem kupovať vinyly. Zatiaľ som v tom štádiu, že som ich pár dostal a ležia tam opreté, pretože zatiaľ ich jediný efekt je ten výtvarný vychádzajúci z veľkosti obalu.



MCh: Druhý extrém zase predstavuje hudba v MP3 počúvaná často iba cez telefón z YouTube. Touto formou sa len potvrdzuje jej dočasnosť a spotrebný charakter. Uvažoval ste vy niekedy o svojej hudbe ako o tovare?
Nemal som nikdy predstavu, že je to tovar. Ale priznám sa, že som mal vždy úprimnú radosť, keď nové CD medzi ľuďmi zarezonovalo... a vôbec nie kvôli peniazom. Odmietam veriť tým, ktorí hovoria, že ich nezaujíma akým spôsobom na to budú ľudia reagovať. Nedá sa ale povedať, že by som robil pesničky ako komerčné záležitosti.

MCh: Od Michala Pavlíčka vieme, že popri Hlasoch sa chystá spoločný projekt aj s ním. Ako došlo k tejto spolupráci?
Má to zvláštny príbeh, ako má aj viacero mojich albumov. Poznali sme sa predtým iba povrchne. Pri nejakej príležitosti sme sa stretli v Prahe a vtedy na mňa zapôsobil veľmi pozitívne. Mal som pocit, že som s naozajstným, veľmi spontánnym, príjemným a komorným „dejateľom“ a tak som sa spýtal, že či by nechcel urobiť spoločnú platňu. On sa ani nezdal byť prekvapený. V tom čase dorábal Horáček tie villonské balady. Oslovil som ho, že čo si o tom myslí. On bol najprv zdržanlivý a potom mi napísal SMS o tom, že strávil nejaký čas v štúdiu u Michala a že ho to veľmi chytilo a že to bol dobrý výber. Ale to je hudba naozaj ďalekej budúcnosti. Čiastočne je to už síce hotové, ale Michal Pavlíček by ešte niečo chcel doplniť. Villonské balady sa ťažko zhudobňujú, je to jeden princíp a je veľmi náročné spraviť z toho dvanásť piesní. Ja by som bol rád, a myslím, že to aj Michal Pavlíček tak chápe, aby sme k tomu pristúpili iným spôsobom ako k nejakej zákazke. Keby sme sa nad tým mohli stretávať, skúšať rôzne aranžmány a dostať to na trh naozaj až v prepracovanej podobe. Mohlo by to vyjsť aj také, aké je to teraz. Michal to nahral aj so svojimi muzikantmi, takže je to hotové, ale zatiaľ vo veľmi jednoduchej forme. Bez toho, že by som sa ho chcel akokoľvek dotknúť, je to tak trocha systém Katapult. On proste nahral pesničky a poslal mi to s upozornením, na čom všetkom ešte chce robiť. Momentálne je to v štádiu takého lepšieho dema, takže to vidím skôr ako hudbu vzdialenej budúcnosti.

MCh: Jedná sa teda o projekt, v ktorom sa o hudbu postaral Michal Pavlíček, o texty Michal Horáček a vy v ňom figurujete ako interpret bez priameho autorského vkladu. Chystáte niečo v najbližšej budúcnosti aj sám za seba?
Ja by som rád nejako zareagoval na tridsiate výročie Banketu. Chceli by sme to urobiť formou niekoľkých koncertov budúci rok na jeseň. Bol by som rád, keby sa dal Banket dohromady zase v pôvodnej zostave. Ja už som so všetkými hovoril. Základ by spočíval v Bioelektrovízii to znamená Martin Karvaš, Svaťo Juřík, Dušan Hájek a Paľo Beka, ale ten je v Kanade. Robí tam v nejakej banke. Takže toho sa to pravdepodobne asi netýka. Keď som o tom hovoril s Karvašom, povedal že dobre, že Paľo to celé zaplatí (smiech). Nebude tam ani Šeban. Ak raz niečo urobíme spolu s Andrejom, to by bolo asi o inom. A chcel by som to spojiť aj s Grausovcami z CMH (Creative Music House), aj s nimi som už o tom hovoril a sú tomu naklonení. Zatiaľ je otázka, či by sme spolu urobili nejaký live koncert, alebo by sa nahral nový album. Ja mám momentálne obdobie, kedy som rok a pol nenapísal ani čiarku, ale napadlo ma, že je tu ešte jeden veľmi dôležitý občan, s ktorým by som sa mal spojiť, lebo bol súčasťou toho pôvodného tímu, a to bol Dano Mikletič. Keď som mu zavolal, ani nevedel kto mu volá, ale chytil sa a napísal mi už asi osem textov a sú dosť dobré, to znamená, že vychádzajú z neho, ale ľudsky prešli pravdepodobne rôznymi filtrami. Bolo by fajn, keby mohol vzniknúť takýto samostatný nový album, ktorý by bol nahraný v duchu klávesového electro soundu.

AT: Keď si si vedel zavolať špičkových Američanov na svoj živý album, prečo to neskúsiš neoslovíš na elektrickú dosku napríklad Kraftwerk alebo Depeche Mode? Dnes je svet strašne malý a to, čo sa pred pár rokmi zdalo nemožné, už nie je. Príkladom je Eugen Botoš, slovenský muzikant rómskeho pôvodu, ktorý v Amerike nahráva s Marcusom Millerom, urobil pesničku pre Earth Wind & Fire alebo pre Incognito.
Iste, ale nesedí mi to. Banket bol Banket. Je to samozrejme možné, ale ja si myslím, že s Grausovcami bude komunikácia lepšia a nemám vôbec chuť sa pokúšať o nemožné. Naopak, bol by som rád, keby sa na tom autorsky podieľali aj Svaťo (Juřík) a Martin (Karvaš). Svaťo je teraz muž v domácnosti a Martin kapelmajster hobojového oktetu, ktorý je zameraný na barokovú hudbu.

AT: Neprotirečíš si trochu keď si pred chvíľou povedal, že nechceš aby hudba, ktorú robíš, bola produktom a robená na zákazku, ale kto je u nás väčšia zákazková fabrika ako Grausovci?
Ja to tak neberiem. Vychádzam z toho, že pristupujú profesionálne a pritom veľmi ľudsky a veľmi pokorne k tomu čo som im povedal, najmä jednoznačne a z toho ja osobne mám veľkú radosť.

AT: Čiže zbavujú ťa múk dilem. Ako správny intelektuál o všetkom uvažuješ ambivalentne, že či je to takto správne, a oni ťa toho jarma zbavia. Snímu to z teba a povedia „takto to bude“.
V podstate tak.

AT: Ty si guru žánru, ktorému sa u nás hovorí pop alebo ľahká múza, ale to, čo robí Braňo Kostka so svojou skupinou, to už trochu zasahuje do artificiálneho teritória. Nick Kershaw kedysi povedal, že pre neho je najlepšie spojenie Casia a (stonásobne drahšieho) Fairlightu. Takisto si myslím, že spojenie ľahkej múzy so sofistikovanejšou formou môže dať dohromady niečo nové, čo bude pre ľudí atraktívne. Zároveň, podľa mňa, robíš aj takú misiu, ako robil svojho času Pavarotti – i keď ho niektorí operní speváci odsudzovali za to, že operu vytiahol do Cenral parkov a Hyde parkov a spieval tam so všelijakými Brian Adamsami a Bonami, ale v konečnom dôsledku tým kamenným divadlám pomohol a ľudia, ktorí dovtedy poznali iba Nessun Dorma, prípadne Bolero, zrazu zistili, že aj opera je vlastne príma. Vďaka vašim Hlasom sa slovenské „nonartificiálne“ publikum môže presvedčiť o tom, že aj bohatšie harmónie a vokálne kontrapunkty môžu byť zaujímavé, za čo ti patrí vďaka, lebo v konečnom dôsledku to robí osvetu a posúva žáner.
Ja ti ďakujem za tú definíciu, lebo sám som nad tým tak nerozmýšľal. Sedeli sme s Adnanom a Ďurom Kuchárkom a analyzovali, čo by sme tak mohli spraviť. Oni sú už zvyknutí, že ja si vymýšľam, lebo tých rokov už nie je až tak veľmi veľa na to, aby som nahrával stále dokola jeden album. Mňa teda napadla táto záležitosť. Hneď sme sa spojili s Braňom Kostkom, s ktorým som sa predtým nikdy bližšie nepoznal. Možno sme sa pozdravili, keď sme sa stretli v kníhkupectve, ale nikdy sme neboli kamaráti. Braňo na ponuku pristal a vrhol sa na to. Dovtedy som ani vo sne netušil, aká práca môže byť aranžovanie jednej štvorminútovej pesničky. A nie len to. Prišiel som zrazu do strašne horúceho kolektívu ľudí, ktorí žijú a fungujú ako jedna veľká rodina, majú sa radi, navzájom sú úprimní a veľmi ľudskí. To poznanie ma potešilo ešte viac.

AT: Takže to má pre teba energetický aj terapeutický charakter.
Presne tak.

Ďakujeme za rozhovor!
Andrej Turoka Martin Chrobák

---

Tags: rozhovor