Krátky príbeh o láske
17.12.2013 Filed in: Články
Peter Konečný & Robo Ragan
Dvaja muzikanti vydávajú knižku. Nie však o hudbe, ale básnickú zbierku doprevádzanú čiernobielymi fotografiami. Prvý je manažér reklamnej agentúry, trochu textár a rocker, druhý učiteľ, známy jazzman (Nothing But Swing, PaCoRa trio) a trochu fotograf. Ale môže sa to aj zvrtnúť... Obaja majú jednu spoločnú lásku a to hru na kontrabase. Manažér reklamnej agentúry, Peter Konečný sa k nej prepracoval po rokoch. Ako sám hovorí:
PK: ...trápili ma nejaký čas klavírom na ŽUŠ‑ke a neskôr basgitarou na ľudovom konzervatóriu. Momentálne sa učím hrať na kontrabas.
S Robom si aj spolu zahrali:
RR: Peter je skúsený basák, navyše hrá na bezpražec, čo nie je žiadna sranda, nuž a najnovšie sa zamiloval do kontrabasu. Pri skúšaní mojich bás na mňa vytiahol All blues Milesa Davisa a išlo mu to výborne. Ostáva len veriť, že si to ešte niekedy zopakujeme.
Ale vráťme sa ku knihe. Ako vznikla myšlienka spoločnej knihy?
PK: Nie je dôležité ako myšlienka vznikla, ale či je schopná života. Sú myšlienky, ktoré sa zdajú byť dobré ale neuzrú svetlo sveta, myšlienky ktoré sa dajú k životu dotlačiť a myšlienky, ktoré zapadajú do sveta ako koliesko do hodinového stroja. Možno preto, lebo prídu v správny čas a táto myslím bola taká. Zrazu sa vynorili nezištní spolupracovníci. Editorky Beatka Nemcová a Stanka Ondrovičová, úžasný grafik Peťo Bučko, vydavateľ Vladko Preložník. No a samozrejme Katka Prochotská a Martin Višňanský, bez ktorých by nebolo dnes o čom vravieť. Ďalší skvelí ľudia sa neustále objavujú, čoho dôkazom je aj to, že sa práve rozprávame.
Čo majú spoločné Peter Konečný a Robo Ragan?
PK: Hoci kráčame s Robom asi roky po tej istej ceste. nepoznáme sa veľmi dlho. Obom nám učarovali 4 najhrubšie struny a objektív fotoaparátu. Robo je odo mňa vo všetkom lepší a preto som rád, že nepíše poéziu.
Mnohí diváci jazzových koncertov si isto všimli známu tvár zakrádať sa s fotoaparátom. Áno, bol to Robo Ragan. Ako sa majú radi jazz a fotografia?
RR: Basa a fotoaparát si veru niekedy poriadne prekážajú. Dosť často sa mi stáva, že neviem, ktorému mám v danej chvíli práve dať prednosť, a navyše sa jedno aj druhé nosieva na pleci. S fotografiou a jazzom je to už trochu iné. Jednak majú dlhodobý vzájomný vzťah – najmä fotografi vždy radi vyhľadávali čiernobielo‑kontrastný, lyrický svet jazzu. No a navyše tu vidím paralelu aj v spôsobe nazerania na svet. Z jazzovej hudby preberám vo fotke moment improvizácie.
Ďalším pojítkom vydávanej knižky a hudby sú samotné básne. Peter je aj textárom, preto sú básne písané tak, aby mohli byť upotrebiteľné aj ako hudobné texty:
PK: Básne, ktoré sú v tomto výbere, sú písane rytmicky a melodicky. Niektoré už sú dokonca zhudobnené alebo boli písané na hudbu napr. Sisy Michalidesovej. Niektorým možno treba dopísať refrén alebo prehodiť rod.
Aké texty si napísal?
PK: Mám za sebou spoluprácu hádam s celou hudobnou scénou, vydal som 4 detské knihy, spolupracoval na divadelných predstaveniach. Najznámejší je asi môj vôbec prvý „rádiový“ text – Polemic, Baba ryba. Chudáci chlapci ho hrajú myslím cez dvadsať rokov. Momentálne pre spolužiačky môjho syna :))
A budúcnosť Petera Konečného ako muzikanta a Roba Ragana ako fotografa?
PK: Som verným muzikantom, ktorý málokedy hral vo viacerých projektoch naraz. Vraj to neviem. Za zmienku stoji kultová beatová Stará jedáleň a už jazzrockové Také Oné. Milujem zvuk bezpražcovej basgitary a pradúceho kontrabasu.
RR: Projekty sú mojou slabinou, do veľkej miery určite spôsobenou aj tým, že skoro nikdy nejdem fotiť cielene a programovo. Fotím popri neustálom cestovaní, príprave, hraní, atď. Ako príklad za všetky by som snáď spomenul francúzske Marseille. Cestovali sme tam 20 hodín autom, ďalší deň išli rovno do koncertnej sály a počal celého dňa jediný kúsok voľného času predstavovala jedna hodina. Zbehol som jednou ulicou k centru na nábrežie, odfotil si Marseille „hore nohami“ a utekal naspäť, a aj to som nakoniec 15 minút meškal. Z fotiek zo zákulisia je mojou srdcovkou určite portrét saxofonistu Macea Parkera, ktorý som odfotil na festivale Open Jazz fest o pol tretej ráno cez hrubú stanovú igelitovú celtu. Bolo to po neuveriteľnom, vyše dvojhodinovom koncerte, po ktorom sedel Maceo unavený, opustený, sám v stane len so svojim saxofónom. Uvažovanie o projektoch je nepochybne podmienené tým, čo je možné a reálne pri práci hudobníka. A čo prinesie budúcnosť? Uvidíme...
PK: ...trápili ma nejaký čas klavírom na ŽUŠ‑ke a neskôr basgitarou na ľudovom konzervatóriu. Momentálne sa učím hrať na kontrabas.
S Robom si aj spolu zahrali:
RR: Peter je skúsený basák, navyše hrá na bezpražec, čo nie je žiadna sranda, nuž a najnovšie sa zamiloval do kontrabasu. Pri skúšaní mojich bás na mňa vytiahol All blues Milesa Davisa a išlo mu to výborne. Ostáva len veriť, že si to ešte niekedy zopakujeme.
Ale vráťme sa ku knihe. Ako vznikla myšlienka spoločnej knihy?
PK: Nie je dôležité ako myšlienka vznikla, ale či je schopná života. Sú myšlienky, ktoré sa zdajú byť dobré ale neuzrú svetlo sveta, myšlienky ktoré sa dajú k životu dotlačiť a myšlienky, ktoré zapadajú do sveta ako koliesko do hodinového stroja. Možno preto, lebo prídu v správny čas a táto myslím bola taká. Zrazu sa vynorili nezištní spolupracovníci. Editorky Beatka Nemcová a Stanka Ondrovičová, úžasný grafik Peťo Bučko, vydavateľ Vladko Preložník. No a samozrejme Katka Prochotská a Martin Višňanský, bez ktorých by nebolo dnes o čom vravieť. Ďalší skvelí ľudia sa neustále objavujú, čoho dôkazom je aj to, že sa práve rozprávame.
Čo majú spoločné Peter Konečný a Robo Ragan?
PK: Hoci kráčame s Robom asi roky po tej istej ceste. nepoznáme sa veľmi dlho. Obom nám učarovali 4 najhrubšie struny a objektív fotoaparátu. Robo je odo mňa vo všetkom lepší a preto som rád, že nepíše poéziu.
Mnohí diváci jazzových koncertov si isto všimli známu tvár zakrádať sa s fotoaparátom. Áno, bol to Robo Ragan. Ako sa majú radi jazz a fotografia?
RR: Basa a fotoaparát si veru niekedy poriadne prekážajú. Dosť často sa mi stáva, že neviem, ktorému mám v danej chvíli práve dať prednosť, a navyše sa jedno aj druhé nosieva na pleci. S fotografiou a jazzom je to už trochu iné. Jednak majú dlhodobý vzájomný vzťah – najmä fotografi vždy radi vyhľadávali čiernobielo‑kontrastný, lyrický svet jazzu. No a navyše tu vidím paralelu aj v spôsobe nazerania na svet. Z jazzovej hudby preberám vo fotke moment improvizácie.
Ďalším pojítkom vydávanej knižky a hudby sú samotné básne. Peter je aj textárom, preto sú básne písané tak, aby mohli byť upotrebiteľné aj ako hudobné texty:
PK: Básne, ktoré sú v tomto výbere, sú písane rytmicky a melodicky. Niektoré už sú dokonca zhudobnené alebo boli písané na hudbu napr. Sisy Michalidesovej. Niektorým možno treba dopísať refrén alebo prehodiť rod.
Aké texty si napísal?
PK: Mám za sebou spoluprácu hádam s celou hudobnou scénou, vydal som 4 detské knihy, spolupracoval na divadelných predstaveniach. Najznámejší je asi môj vôbec prvý „rádiový“ text – Polemic, Baba ryba. Chudáci chlapci ho hrajú myslím cez dvadsať rokov. Momentálne pre spolužiačky môjho syna :))
A budúcnosť Petera Konečného ako muzikanta a Roba Ragana ako fotografa?
PK: Som verným muzikantom, ktorý málokedy hral vo viacerých projektoch naraz. Vraj to neviem. Za zmienku stoji kultová beatová Stará jedáleň a už jazzrockové Také Oné. Milujem zvuk bezpražcovej basgitary a pradúceho kontrabasu.
RR: Projekty sú mojou slabinou, do veľkej miery určite spôsobenou aj tým, že skoro nikdy nejdem fotiť cielene a programovo. Fotím popri neustálom cestovaní, príprave, hraní, atď. Ako príklad za všetky by som snáď spomenul francúzske Marseille. Cestovali sme tam 20 hodín autom, ďalší deň išli rovno do koncertnej sály a počal celého dňa jediný kúsok voľného času predstavovala jedna hodina. Zbehol som jednou ulicou k centru na nábrežie, odfotil si Marseille „hore nohami“ a utekal naspäť, a aj to som nakoniec 15 minút meškal. Z fotiek zo zákulisia je mojou srdcovkou určite portrét saxofonistu Macea Parkera, ktorý som odfotil na festivale Open Jazz fest o pol tretej ráno cez hrubú stanovú igelitovú celtu. Bolo to po neuveriteľnom, vyše dvojhodinovom koncerte, po ktorom sedel Maceo unavený, opustený, sám v stane len so svojim saxofónom. Uvažovanie o projektoch je nepochybne podmienené tým, čo je možné a reálne pri práci hudobníka. A čo prinesie budúcnosť? Uvidíme...
Ján Graus, Martin Chrobák
