Čo počúva... Erik Jakub Groch

erik-jakub-Groch-foto-iMac

  • Narodil sa v Košiciach, v čase, keď na dva konské povozy prichodil jeden tatraplán. Alebo tudor. Či minor? Na Hornáde plávali labute. Člnok sa dal požičať za 1 korunu na 1 hodinu.
  • Desaťročný začal bez vyzvania písať básne.
  • Páči sa mu lístie na zemi. Páčia sa mu starenky, čo sa v autobuse bezdôvodne usmievajú kdesi ponad. Páči sa mu, keď vonku prší a v rohu záhrady hnije opadané ovocie. Páči sa mu jeho vôňa.

Abbey Road
Pokiaľ ide o hudbu, mal by som začať od začiatku. Môj prvý album v živote bol Abbey Road od Beatles. Bolo to v roku 1969, býval som s rodinou v alžírskom Orane a mal som jedenásť rokov. Najradšej som mal Oh, Darling, s výbornou kulisou na dvore. V roku 1969 na našom dvore parkovali poschodové anglické autobusy na ceste do Maroka, na ich strechách sa vyvaľovali luxusné dievčatá s čelenkami ako mala Nšo-či (alebo podobné) vo filme Winnetou. Aha, ešte pred Abbey Road som mal rád hudbu z Winnetoua (najviac tú na konci Posledného výstrelu, do ktorej erdží Winnetouov koník.) Alebo nie? Na spomínanie je najlepšia hudba.

Jazz
V sedemdesiatych rokoch som počúval takmer výlučne jazz. Vďaka tomu som bol dlho presvedčený, že sa mám patent na hudbu. Viac sa nedá!, vysvetľoval som každému. Vtedy bolo možné vidieť Stana Getza v pražskej Lucerne alebo Milesa Davisa vo varšavskej Stodole. Niekedy koncom 70-tych rokov sme sa vybrali s kamarátom na menší jazz fest do Debrecína, mal tam hrať John McLaughlin. Ale ochorel. Podvečer sme sa v strohej basketbalovej hale započúvali do akéhosi dixilendového jamovania... a pozvoľna sme zaspali. Počúvanie jazzu nemusí byť vždy to najorechovejšie.

Súčasnosť
Dnes počúvam hudbu len keď ju chcem počúvať, to znamená veľmi málo. Ale keď ju počúvam, mám veľkú radosť. Ešte väčšiu radosť mám, keď si objavím niečo nové. Jediná možnosť, ako môžem počúvať hudbu ako-tak kvalitne, sú slúchadlá. K veci. Vzhľadom na vzdialenosti, nezáujem a získanú lenivosť potulovať sa po koncertoch môžem len opísať úvod zo svojho zoznamu v iTunes, ktorý mám práve pred sebou. Všetko od Arvo Pärta (Ach, Alina!). Pomalé veci od Toma Waitsa. Eleni Karaindrou, Elegy Of The Uprooting Live z roku 2006 s nádhernou modlitbou (Prayer) hneď na začiatku. Piano Works Erika Satiea. Slučku Chopinovho Nokturna in C minor. Gavina Bryarsa a nezabudnuteľný motív neznámeho verklikára v Jesus‘ Blood /Never Failed Me Yet/, od ktorého sa odvíja celá kompozícia. Cello Live Recital in London Jozefa Luptáka, najmä Zagarovu Introduction And Prelude. Mimochodom, violončelo a hoboj mám najradšej. Memoryhouse Maxa Richtera, v jeho Sarajeve je všetko zúfalstvo a krása tohto tak kruto skúšaného mesta...

Last.fm
Úplne najčastejšie počúvam last.fm, rozkošný program v mojom počítači, ktorý vám rýchlo vyhľadá similar artists tých, ktorých už máte objavených. Tak napríklad práve cez Maxa Richtera som si v tejto chvíli pustil prekrásnu skladbu Poland Olafura Arnaldsa zo soundtracku Another Happy day. Last.fm je hudba bez brehov. Kapela snov. Súčasnosť.