Orchestra ELO
Radim Hladík & Blue Effect
Peci Uherčík Rock & Roll Gang
05.01.2013 Filed in: Články
Vekový priemer návštevníkov tohto trojkoncertu bol 41 rokov – ak by sme ho brali podľa nás, otca a syna Hevierovcov, tatka Dana (56 rokov) a syna Dana Jr. (26 rokov). A naozaj – v publiku prevládali začínajúce plešiny a pokročilé pivné brušká fotrov, ktoré sprevádzali maminy, niekdajšie verné rockové aničky. Koncert sa volal Pocta slobode a hoci politický podtext tohto spojenia už vyprcháva, slovo sloboda v názve má svoje opodstatnenie. Ja som to cítil ako poctu slobode spomínať, aj keď trochu nostalgicky, slobode nehanbiť sa za prirodzené plynutie času, a teda aj starnutie. Na tomto trojkoncerte sme boli všetci o niečo starší – nielen diváci, ale aj účinkujúci. Radim Hladík bol vyslovený deduško.
Je pravda, že na hrade Devín sa stretla prevažne staršia generácia. Napriek tomu sa vyslovene niektorí starší návštevníci správali ako mladíci. Podupkávali, tancovali a hlavne na ich tvárach som videl široké úsmevy, čo nebýva v ich každodennom živote samozrejmosťou. Napriek tomu, že sa pôvodná myšlienka z roka na rok vytráca, hrad Devín je pre mňa symbolom, že ak vieme zorganizovať rockové koncerty na takomto mieste, sme stále slobodní.
O Electric Light Orchestra som sa prvý raz dozvedel tuším z niektorého čísla časopisu Melodie. Bolo to pre mňa odporúčanie, pretože tento časopis bol dlhé roky barometrom hudobnej kvality a nepísali o ničom, čo by sa dalo pokladať za sračku. Zaujal ma už ich názov, pretože som mal rád kapely s bizarnými názvami. Akosi som veril, že kapela, ktorá si dokáže vymyslieť originálny názov, dokáže originalitu preniesť aj do hudby. ELO ma nesklamalo ani potom, keď som si kúpil jedinú platňu vydanú v bývalom Československu. Pompézny, barokový zvuk býva pri niektorých telesách neznesiteľný, ale v tomto prípade ma fascinoval. Chlapi namiešali zvukovú alchýmiu elektrických zvukov a viachlasov a vznikla úžasná zvuková hmota, do ktorej sa dá priam fyzicky zaboriť. Keby tá hudba bola kabát, tak sa v ňom pokojne môžeš vybrať na severný pól.
Ja som ELO v mojej hudobnej milosti reflektoval akosi nevedomky. Mnohé ich skladby som poznal, bez toho aby som poznal autora. Až naživo som sa dozvedel, že tieto svetelné hity patria k tomuto orchestru. Očaril ma dokonalý súzvuk, plné farebné harmónie a melódie, ktoré napriek svojej ľúbivosti vedia vo svojej línii priniesť zvrat a hudobný vtip.
Netreba morfondírovať nad tým, či bolo korektné ohlásiť na plagátoch skupinu, ktorá má právo vystupovať iba pod názvom Orchestra ELO alebo Electric Light Orchestra. Všetci vieme, že to nie je ani ELO ani Electric Light Orchestra. To je akoby si niekto, kto hral voľakedy s Lennonom alebo McCartneyom, založil skupinu a túto bokovku vydával za Beatles. Prísne vzaté, ani jeden hudobník, ktorý sa objavil na devínskom pódiu, nebol ELO. To najdôležitejšie, čo tam bolo, bol elektrický lightový orchestrálny zvuk. A ten bol dokonalý. Až taký, že to niekedy bolo na prekážku. Takýto dokonalý zvuk tuším nemali ani originálni ELO na svojich platniach.
Hudobníci, ktorí používajú značku ELO, vystúpili na Devíne s veľmi suverénnym pocitom. Akoby boli odjakživa spätí s touto značkou. No vynechali sentiment a pátos. Preto niektoré aranžmány zachovali v pocte originálom a iné modifikovali do súčasného zvuku. Hlavne sa však na svoj koncert veľmi dobre a poctivo pripravili.
Môžem porovnávať Blue Effect z minulosti s tým, čo sme počuli teraz, keďže som si kupoval priebežne ich platne a bol som na ich živých vystúpeniach. Radim Hladík je hráčsky a skladateľsky pri sile, čo sa nedá povedať – pri všetkej úcte – o ostatných členoch kapely. Jednoducho, nový modrý efekt sa dosahuje ťažko, hoci muzikanti mali k dispozícii oveľa väčšie možnosti efektov a trikov. Jednoducho, speváka na poste Leška Semelku mladíci nenahradili. A chýbali aj klávesy Oldu Veselého. Stratila sa tým mnohovrstevnatosť efekťáckych kompozícií. Nehovoriac o biednom zvuku. Priepastný rozdiel vynikol vtedy, keď spustili ELO. Ako to, že to oni vedia a naše kapely ani za svet?
Ja by som až taký kritický nebol. Aj spojenie hráčskej rutiny a mladíckej drzosti má svoju silu. A obdivujem odvahu, že Radim Hladík sa pustil do muzicírovania s muzikantmi o dve generácie mladšími. Myslím si, že Blue Effect nikdy nezneli tak tvrdo rockovo. Staršie platne majú svoj autentický zvuk, ale ich nové interpretácie sú prispôsobené hudobnému mysleniu mladých ľudí. Znie to zaujímavo, aj keď som si vedomý, že starí poslucháči majú svoju pravdu a nostalgiu.
Vystúpenie Peciho Uherčíka a jeho parťákov bolo – okrem nespornej muzikality – najmä neúmerne dlhé. Keď sa spätne pozerám na celý večer, stál som na rovných nohách rovných
5 (slovom päť) hodín. Niežeby som ľutoval, ale jednu hodinku by som pokojne oželel. Keby spustil Uherčík pol hodinu a Hladík ďalšiu, myslím, že by to bolo únosnejšie a prínosnejšie.
Napriek tomu mal koncert Peciho Uherčíka a jeho hostí svoje opodstatnenie. Pri rockových zahraničných hitoch si mnohí zaspomínali, ako si museli tieto skladby dlho nahrávať v mizernej kvalite, alebo si ich požičiavať a hľadať alternatívne možnosti ako si ich zohnať. A samotná dĺžka? Išlo tu predsa aj o stretnutie s priateľmi a pokecanie pri pive. Kebyže koncert plynie rýchlym tempom, asi by mnohí boli sklamaní, že včerajšok odišiel bez svojho pripomenutia.
Je pravda, že na hrade Devín sa stretla prevažne staršia generácia. Napriek tomu sa vyslovene niektorí starší návštevníci správali ako mladíci. Podupkávali, tancovali a hlavne na ich tvárach som videl široké úsmevy, čo nebýva v ich každodennom živote samozrejmosťou. Napriek tomu, že sa pôvodná myšlienka z roka na rok vytráca, hrad Devín je pre mňa symbolom, že ak vieme zorganizovať rockové koncerty na takomto mieste, sme stále slobodní.
O Electric Light Orchestra som sa prvý raz dozvedel tuším z niektorého čísla časopisu Melodie. Bolo to pre mňa odporúčanie, pretože tento časopis bol dlhé roky barometrom hudobnej kvality a nepísali o ničom, čo by sa dalo pokladať za sračku. Zaujal ma už ich názov, pretože som mal rád kapely s bizarnými názvami. Akosi som veril, že kapela, ktorá si dokáže vymyslieť originálny názov, dokáže originalitu preniesť aj do hudby. ELO ma nesklamalo ani potom, keď som si kúpil jedinú platňu vydanú v bývalom Československu. Pompézny, barokový zvuk býva pri niektorých telesách neznesiteľný, ale v tomto prípade ma fascinoval. Chlapi namiešali zvukovú alchýmiu elektrických zvukov a viachlasov a vznikla úžasná zvuková hmota, do ktorej sa dá priam fyzicky zaboriť. Keby tá hudba bola kabát, tak sa v ňom pokojne môžeš vybrať na severný pól.
Ja som ELO v mojej hudobnej milosti reflektoval akosi nevedomky. Mnohé ich skladby som poznal, bez toho aby som poznal autora. Až naživo som sa dozvedel, že tieto svetelné hity patria k tomuto orchestru. Očaril ma dokonalý súzvuk, plné farebné harmónie a melódie, ktoré napriek svojej ľúbivosti vedia vo svojej línii priniesť zvrat a hudobný vtip.
Netreba morfondírovať nad tým, či bolo korektné ohlásiť na plagátoch skupinu, ktorá má právo vystupovať iba pod názvom Orchestra ELO alebo Electric Light Orchestra. Všetci vieme, že to nie je ani ELO ani Electric Light Orchestra. To je akoby si niekto, kto hral voľakedy s Lennonom alebo McCartneyom, založil skupinu a túto bokovku vydával za Beatles. Prísne vzaté, ani jeden hudobník, ktorý sa objavil na devínskom pódiu, nebol ELO. To najdôležitejšie, čo tam bolo, bol elektrický lightový orchestrálny zvuk. A ten bol dokonalý. Až taký, že to niekedy bolo na prekážku. Takýto dokonalý zvuk tuším nemali ani originálni ELO na svojich platniach.
Hudobníci, ktorí používajú značku ELO, vystúpili na Devíne s veľmi suverénnym pocitom. Akoby boli odjakživa spätí s touto značkou. No vynechali sentiment a pátos. Preto niektoré aranžmány zachovali v pocte originálom a iné modifikovali do súčasného zvuku. Hlavne sa však na svoj koncert veľmi dobre a poctivo pripravili.
Ja by som až taký kritický nebol. Aj spojenie hráčskej rutiny a mladíckej drzosti má svoju silu. A obdivujem odvahu, že Radim Hladík sa pustil do muzicírovania s muzikantmi o dve generácie mladšími. Myslím si, že Blue Effect nikdy nezneli tak tvrdo rockovo. Staršie platne majú svoj autentický zvuk, ale ich nové interpretácie sú prispôsobené hudobnému mysleniu mladých ľudí. Znie to zaujímavo, aj keď som si vedomý, že starí poslucháči majú svoju pravdu a nostalgiu.
Vystúpenie Peciho Uherčíka a jeho parťákov bolo – okrem nespornej muzikality – najmä neúmerne dlhé. Keď sa spätne pozerám na celý večer, stál som na rovných nohách rovných
5 (slovom päť) hodín. Niežeby som ľutoval, ale jednu hodinku by som pokojne oželel. Keby spustil Uherčík pol hodinu a Hladík ďalšiu, myslím, že by to bolo únosnejšie a prínosnejšie.
Napriek tomu mal koncert Peciho Uherčíka a jeho hostí svoje opodstatnenie. Pri rockových zahraničných hitoch si mnohí zaspomínali, ako si museli tieto skladby dlho nahrávať v mizernej kvalite, alebo si ich požičiavať a hľadať alternatívne možnosti ako si ich zohnať. A samotná dĺžka? Išlo tu predsa aj o stretnutie s priateľmi a pokecanie pri pive. Kebyže koncert plynie rýchlym tempom, asi by mnohí boli sklamaní, že včerajšok odišiel bez svojho pripomenutia.
D. Hevier & D. Hevier Jr.
