JAROMÍR NOHAVICA
05.01.2013 Filed in: Recenzie
Tak mě tu máš
Vlastný náklad
Jaromír Nohavica po štyroch rokoch vydal nový album, ktorým sa vracia do minulosti. Nie do kauzy svojho svedomia, ale do svojej hudobnej reminiscencie. Do zlatého obdobia cválajúcich koní, komét a litánií minulých storočí. Nohavica opäť nahral temnejší a melancholický album. Nachádzajú sa na ňom aj piesne s humorným podtónom, ale prevláda v nich atmosféra smiechu cez slzy. Kritici, ktorí vyčítali Nohavicovmu poslednému albumu Ikarus agresívny obranný postoj, zostanú teraz prekvapení. Jarek zmierlivo rozpráva o minulosti ako o jave, ktorý ťa dobehne. Nebráni sa, iba konštatuje. Vie, že človek svoje minulé rozhodnutia už neovplyvní, ale skrz vlastné spoznanie si môže odpustiť a naučiť sa žiť sám so sebou. Album „Tak mě tu máš“ miestami pôsobí ako volanie o pomoc. Napríklad v skladbách „Zbloudilý koráb“ a najmä v „Já chci poezii“, Nohavica smutne vyčíta, že každý chce vlastne tak strašne málo, a preto nenachádza svojich don quichotovských kolegov. Jaromír obľubuje slovanskú melodiku a niektoré hudobné motívy sú akoby recyklované, ako „Ruská virtuálka“, ktorá pripomenie slávnu tému „Petěrburg“. Folk môže mať svoje hudobné zvraty a Jarek na albume vyvracia mýtus, že v tomto štýle je hudba len lenivejším spoločníkom. Komorne nahrané aranžmány iba so štyrmi nástrojmi (gitara, akordeón, husle a piano) vďaka Nohavicovskému skladateľskému podaniu vedia byť veľmi chytľavé.
Vlastný náklad
Jaromír Nohavica po štyroch rokoch vydal nový album, ktorým sa vracia do minulosti. Nie do kauzy svojho svedomia, ale do svojej hudobnej reminiscencie. Do zlatého obdobia cválajúcich koní, komét a litánií minulých storočí. Nohavica opäť nahral temnejší a melancholický album. Nachádzajú sa na ňom aj piesne s humorným podtónom, ale prevláda v nich atmosféra smiechu cez slzy. Kritici, ktorí vyčítali Nohavicovmu poslednému albumu Ikarus agresívny obranný postoj, zostanú teraz prekvapení. Jarek zmierlivo rozpráva o minulosti ako o jave, ktorý ťa dobehne. Nebráni sa, iba konštatuje. Vie, že človek svoje minulé rozhodnutia už neovplyvní, ale skrz vlastné spoznanie si môže odpustiť a naučiť sa žiť sám so sebou. Album „Tak mě tu máš“ miestami pôsobí ako volanie o pomoc. Napríklad v skladbách „Zbloudilý koráb“ a najmä v „Já chci poezii“, Nohavica smutne vyčíta, že každý chce vlastne tak strašne málo, a preto nenachádza svojich don quichotovských kolegov. Jaromír obľubuje slovanskú melodiku a niektoré hudobné motívy sú akoby recyklované, ako „Ruská virtuálka“, ktorá pripomenie slávnu tému „Petěrburg“. Folk môže mať svoje hudobné zvraty a Jarek na albume vyvracia mýtus, že v tomto štýle je hudba len lenivejším spoločníkom. Komorne nahrané aranžmány iba so štyrmi nástrojmi (gitara, akordeón, husle a piano) vďaka Nohavicovskému skladateľskému podaniu vedia byť veľmi chytľavé.
Daniel Hevier Jr.
