Deľba práce

EDITORIAL

chrobak-portret
Pamätáte? Kedysi dávno bola v rockových skupinách zavedená deľba práce. Jeden gitarista hral na doprovodnú gitaru a druhý na „sólovku“, jeden bol robotník a druhý charizmatik, zaklínač hadov. Spomenul som si na to, uvažujúc o súčasnej hudobnej produkcii, v ktorej sa často uplatňuje podobná deľba práce. A dnešní robotníci sú obvykle zdatní, hudobne podkutí jedinci, ktorí sa vyznajú v štúdiovej práci, programovaní. Sofistikovanými metódami vytvoria čosi ako podklad, ku ktorému vyvolená osoba, najlepšie tá, čo je prijateľná pre médiá, dotvorí svoju sólovú linku obohatenú o solmizačné slabiky. Keď sa tieto dve veci zlepia dohromady, vznikne moderná pesnička, útvar bez vône, chute a zápachu, považovaný za spotrebný tovar. Racionálna deľba práce obvykle umožní produkovať tento tovar v množstvách, ktoré sa expedujú na paletách. Možno sa mýlim, možno je to len časom znížený prah citlivosti, ale zdá sa mi, že sa rodí čím ďalej tým menej pesničiek, ktoré by v určitom čase ovládli nejakú... povedzme komunitu (so slovom národ by som radšej narábal opatrne). Čím to je, že neviem vymenovať tri slovenské pesničky, ktoré ma tento rok dohnali k nejakému intenzívnemu pocitu, za ktorý by sa nebolo treba hanbiť? Čoraz častejšie si uvedomujem, že jedna etapa v dejinách slovenskej hudby, ktorej som bol pasívnym svedkom takmer od začiatku, definitívne zmizla za horizontom a pomaly doznievajú a strácajú na sile aj jej echá. V niečom je to dobre, pretože zastaviť sa vo vývoji a ustrnúť v nejakom hudobnom skanzene by dalo zámienku akurát výrobcom sentimentu. Dobrá pesnička je mágia, ktorá nevzniká vo fabrike. Jej zárodok ožíva pri istom nastavení duše, vo svetlom okamihu, keď je vidieť doďaleka, keď niekto odtiahne záves, otvorí okno a to, čo za ním vidieť, nás zmení. Dobrá pesnička nemusí byť žiadny gejzír intelektu. Stačí, keď bude úprimná a s dosť silnými krídlami na to, aby nás mohli niekam preniesť. Než márniť čas počúvaním čohokoľvek, to sa radšej venujme športu. Môžem povedať, že aj to má svoje čaro, ktoré si vychutnávam o to viac, o čo menej novej hudby som schopný prijať za svoju. Vychutnávam, ale s nastraženými ušami. Až v nich niečo zarezonuje, určite sa o tom budem chcieť s Vami podeliť.

Martin Chrobák, šéfredaktor