Slovenská bluesová spoločnosť už od roku 1996, od čias tajomníkovania Petra Haruštiaka vydáva vždy po nejakom čase jeden sampler, ktorý mapuje súčasnú slovenskú bluesovú scénu. Popri známych menách tam prednostne dostávajú priestor tí, ktorí ešte nemajú vydaný vlastný album. Takto sa podarilo uchovať nielen zaujímavé doklady o hudobnom vývoji popredných skupín, ale aj nahrávky zoskupení, ktoré už neexistujú – napr. Stará jedáleň, Freemen, či Mr.Band. (Podrobný zoznam nájdete na www.slovakblues.sk.) Od čísla 5 túto štafetu prebral Juraj Turtev. Po „stokovsky“ (v divadle Stoka sa hrávalo blues) orientovanej päťke a „veteránskej“ šestke tu máme v lete 2011 - za pomoci grantu Ministerstva kultúry SR - číslo sedem, ktoré je v znamení ženského šarmu. Dokonca aj obal robili ženy. Pri tejto príležitosti sme hlavným protagonistom tohto počinu: Janke Ružičkovej, Jakubovi Danišovi a Mišovi Mandákovi (Kŕdeľ Divých Adamov), Alecovi Carterovi (Akelek Blues Band), Jánovi Liteckému-Švedovi, ml. a Jane Fujakovej alias Džane (Bluesraiders) a Ake Kave položili symbolických sedem otázok.

1. Kedy ste prvýkrát počuli slovo blues a kedy prvú bluesovú vec?
Džana: Keď som mala asi desať rokov, bežal seriál Krok za krokom. Tam bol šibnutý bratranec Coudy, ktorý hral na gitare a spieval si vo svojom malom karavane smutné blues typu: „ tu di du di du zpívám-si-blues-a-nevím-co-mám-dělat-dál-všichni-kamarádi-jsou-pryč-a-tak-si-hraju-a-zpívám-dál-já-zpívám blues... tu di du di du“. A to sme sa smiali a opakovali po ňom. Ale potom neskôr tatino doniesol od podomového predavača (resp. vnucovača) CD-čka: tri bluesové aj rock’n‘rollové výberovky, za čo ho mamina pekne zvozila, ale my so sestrou sme sa s tými CD ešte pekných pár rokov jašili a twistovali. Dobre sa na nich učila angličtina a páčil sa mi ten černošský feeling. Najviac sa mi z nich páčili skladby I put a spell on you a I am a man, I feel good.
Jakub za K.D.A: Keďže sme v kapele štyria, je ťažko určiť vek, rok. Niektorí z nás ho počúvali už v predškolskom veku a vlastne asi ani netušili, že je to blues. Niektorí sa k blues dostali až v zrelom veku. Korene našej hudby, aj keď to niekomu tak občas nepripadá, tkvejú pevne v blues bez ohľadu na individuálny hudobný vkus jednotlivých členov.
Janka Ružičková: Na Dobrofeste v Trnave, vtedy som mohla mať 16 - 17 rokov.
Alec Carter: To bolo dávno, bol som tínedžer v 60-tych rokoch, ktoré sa berú ako zlatý vek hudby. Počúval som všetko od Beatles po Rolling Stones a následne Cream či Jimi Hedrixa. Blues prišlo až s Petrom Greenom a jeho Fleetwood Mac.
Ján Litecký-Šveda, ml.: Ako syn bluesového hudobníka som s bluesom vyrastal od môjho absolútneho počiatku. S bluesom sa poznáme od kolísky.
Aka Kava: Tak to je teda naozaj dávno, moje detské časy. Mali sme doma gramofón a medzi LP platňami som objavila sampler s bluesovými pesničkami. Viem určite, že na ňom bol aj John Lee Hooker. Bolo to ako hudba z inej planéty.

2. Povedzte troch vašich favoritov z bluesovej a troch z nebluesovej hudby.
Džana: Tak z bluesovej mám strašne rada Ettu James, Freddyho Kinga a veľmi zaujímavých a haluzných ZVA 12-28. Z nebluesovej Fiona Apple, Beethoven a Hans Zimmer, no a samozrejme metal, ale tam je toho veľa a neviem si vybrať.
K.D.A: Favoritov máme mnoho a na ilustráciu ponúkame nasledovný zredukovaný zoznam: ZZ Top, Rolling Stones, Led Zeppelin, Buddy Guy, Junior Wells, Fabulous Thunderbirds, Jimi Hendrix, RATM, Freddie King, Michael Katon, Johnny Cash, Annihilator, Elmore James, Seasick Steve, Muddy Waters, White Stripes, Black Keys, Cactus atď.
Jana Ružičková: Tým, že som speváčka, u mňa sú to skôr favoritky – Blues - Shemekia Copeland, Bonnie Raitt, Saffire – The Uppity Blues Women; Neblues - Aretha Franklin, Janis Joplin, Jarek Nohavica
Alec Carter: Je neľahké povedať čo z blues a čo nie z blues. Z blues jednoznačne Fleetwood Mac. Oni a Eric Clapton boli tí hlavní v ktorejkoľvek hudobnej kategórii, ale k nim by som pridal skupinu Free, ktorá stavala na bluesovom základe. Z nebluesových definitívne Čechomor, Decameron a prichádza mi na um akustická Show of Hands.
Ján Litecký-Šveda, ml.: Z blues by som si asi vybral Johnnyho Wintera, Roberta Johnsona a slovenský Bluesweiser. A keďže okrem neho počúvam snáď každý iný žáner, tak tu by som zvolil naozaj len nejakých pomyselných reprezentantov. Za metal Tool, za elektroniku Wumpscut a za rap Public Enemy.
Aka Kava: Iba troch? Z mississippi delta blues asi Robert Johnson, Fred McDowell, Son House. A tá nebluesová scéna, no to bude tažko pretože vlastne vo všetkom čo počúvam, je aj blues. Napríklad Bob Dylan, Frank Zappa, Tom Waits.



3. Kedy ste začali hrať blues?
Džana: Keď sme sa začali stretávať v skúšobni po vysokej škole s ľudmi z iných žánrov a hrali sme si aj všeličo iné. Skúšala som tam potom aj spievať, improvizovať. Našli a zahrali sme si bluesové songy a pri tom aj ostalo.
K.D.A: Ako skupina sme začali hrať blues niekedy okolo roku 2005, resp. skupina bola založená už ako bluesová. Za väčšinu skupiny sa dá povedať, že sme začali hrať blues už v momente, keď sme sa začali učiť hrať na svoje hudobné nástroje.
Janka Ružičková: Nielen blues, ale muzike vôbec som sa začala venovať až na vysokej škole. To už som mala po dvadsiatke a doviedli ma k tomu dlhé zimné večery na internáte.
Alec Carter: Keď som študoval a stal sa učiteľom, tak sme mali jug band, ktorý sa vtedy v našom regióne fakt páčil.
Ján Litecký-Šveda, ml.: Pred siedmimi rokmi, s mojou prvou kapelou Ad Hoc.
Aka Kava: Presne to neviem ale bolo to tak nejako pred prvým „Blues na Dunaji“ (Festival Blues na Dunaji: 1980 až 1988. Pozn.red.). Vtedy som začala skúšať hrať slide s hrdlom od flašky. Naozajstná zábava!

4. A čo vlastná tvorba, resp. veci spievané v slovenčine?
Džana: Vlastné veci máme a máme aj nejaké nové rozrobené, hlavne nápady a melódie. Čo sa týka textov, prvotne ma napadajú v angličtine, so slovenčinou nemám skúsenosti, resp. mi ako taká nepasuje do tejto hudby. Ale ak bude vhodný song a nápad, tak zapasujeme aj slovenčinu.
K.D.A: Snažíme sa tvoriť vlastné veci, väčšinou sú v angličtine, pretože napísať naozaj kvalitný text v slovenčine, tak aby melodicky znel a nevyznieval banálne, je naozaj ťažké. Anglické texty sú univerzálnejšie a spevavejšie. Ich nevýhodou je akurát menšia zrozumiteľnosť pre slovenského poslucháča.
Alec Carter: Píšem v angličtine zo zrejmých dôvodov. Keď píšem, tak sa zvyčajne zbavím toho, čo nie je gramaticky správne, asi preto, že mojím povolaním je učenie angličtiny. Bolo by zaujímavé vytvoriť niečo v slovenčine, ale nemám dostatok zručnosti, aby som vytvoril hodnotný a gramaticky správny text. Čokoľvek by som písal v slovenčine, by muselo byť písané s tými istými nárokmi, ktoré mám v angličtine.
Janka Ružičková: Jaj, tak toto sa mi zatiaľ nedarí...
Ján Litecký-Šveda, ml.: Vlastné veci veľmi obľubujeme a robíme ich od začiatku nášho fungovania, ale iba po hudobnej stránke. So slovenskými textami máme problém. Tie nám akosi nejdú od ruky. Máme nejaké vo vývoji a jednu pesničku už aj hrávame, ale akokoľvek by sme chceli mať viac slovenských textov, kým nebudú znieť podľa našich predstáv, tak ich nebudeme hrávať. Zvuk je prvoradý.
Aka Kava: Vždy som skladala vlastné pesničky ale neboli to bluesové veci, skôr folk. Boli v slovenčine a spievala som ich spolu so sestrou Katkou Karovičovou. Momentálne hrám vlastne iba blues. Chystám zasa vlastné skladby, no rozhodne budú v angličtine.

5. Vystúpenie, na ktoré zatiaľ najradšej spomínate?
Džana: Zatiaľ najlepšie vystúpenie ako zábavou aj hudobne sa mi zdalo v Daňkovicích v zime r. 2010. Ľudia sa veľmi tešili z kapiel a hudby, dokonca aj tancovali so stoličkami pod pódiom. Veľmi dobre sa nám tam hralo a spievalo. Robili sme odtlačky diablov a anjelov do snehu, bola tam úplná zimná rozprávka.
K.D.A: Zažili sme viacero pekných a aj zopár „nepekných“ vystúpení. Každý koncert má svoju špecifickú atmosféru. Máme radi vystúpenia, kde vidíme, že ľudia sa na našej hudbe bavia a takisto sa bavíme aj my. V tom prípade je jedno, či je to vystúpenie na veľkom festivale alebo v šenku.
Janka Ružičková: Festival Blues Alive v Šumperku. Bola tam neskutočná atmosféra.
Alec Carter: Najľahšia otázka. Divadlo Stoka! Bola tam skvelá atmosféra a ľudia tam chodili radi. Kiežby tam ešte dnes mohla stáť namiesto komplexu Eurovea.
Ján Litecký-Šveda, ml.: Našťastie som nad touto otázkou musel rozmýšľať. Vybral by som ale Livin’ Blues 2011. Tam to bol zo všetkých stránok vydarený koncert. Mal som pocit, že by som tam blues zoškrabal aj z vodovodného potrubia.
Aka Kava: Začiatky bluesovej scény v Bratislave boli fajn. Nemám na mysli nejaké konkrátne vystúpenie, ale všetko okolo toho. Boli sme nadšení, objavovali sme nové veci a bolo nám dobre.



6. Aký druh umenia okrem blues je vám blízky a prečo?
Džana: Určite tanec a obdivujem všetkých čo vedia dobre a pekne tancovať. Tanec robí endorfíny, úsmevy a rovnako ako hudba zbližuje ľudí. Páčia sa mi hlavne latino a moderné tance a všakovaké brušné.
Alec Carter: Pravdepodobne folk či folklór. V Británii je veľmi veľa tradičnej hudby, tak ako všade na svete.
Janka Ružičková: Divadlo – už od základnej školy som stále hrala v nejakom divadle, na gympli sme v divadielku poézie hrali spoločne aj s Jakubom Nvotom, ktorý je v súčasnosti vynikajúci divadelný režisér. Moju „divadelnú kariéru“ som ukončila pantomímou a plynule som prešla do muziky.
Ján Litecký-Šveda, ml.: Výtvarné umenie, ktorému sa venujem už odmalička. Začal som s ním nadstavbovo už v prvom ročníku základnej školy a drží ma doteraz. Práve cez umenie výtvarné som spoznal umenie ako také. Ako prvé vo mne prebudilo cit pre krásu, cit pre tvorbu. Milujem tvoriť niečo krásne, niečo čo sa mi páči a niečo, čo sa v ideálnom prípade bude páčiť aj ostatným.
Aka Kava: Literatúra, film, maľba, sochy... je toho veľa. Je to proste samozrejmosť, zaoberat sa tými vecami a veľmi neuvažujem o tom, prečo.

7. Čo by ste vy radi povedali čitateľom – a nemusí to byť o hudbe.
Alec Carter: V hudbe ako takej nemám rád strnulé a úzkoprsé kategorizovanie, čo sa mi javí na Slovensku dosť zabehnuté - napadá ma príklad jedného plagátu v Bratislave, na ktorom mala každá heavy metalová kapela definovaný jej druh heavy metalu. Onálepkovaním vecí riskujeme zaškatuľkovanie toho, čo sa má diať. Hudba je medzinárodná, človek nemusí rozumieť reči, v ktorej je spievaná ale aj keď sú tam slová ktorým nerozumie, má stále možnosť vnímať rytmus slov a „feel“ hudby. Kiežby aj ľudia mohli byť medzinárodne aspoň tak akceptovaní, ako je ich hudba.
Janka Ružičková: Predsa len zostanem pri hudbe, keďže sa prelína celým mojím životom. Je to úžasný fenomén bez ohľadu na štýl alebo prevedenie, ktorý mi vždy pomohol, keď mi bolo zle a zlepšil mi náladu, keď mi bolo dobre.
Ján Litecký-Šveda, ml.: Naozaj neviem, čo by som povedal tak veľkej a rôznorodej skupine ľudí, ktorých vôbec nepoznám. Takže asi by som len poprial pekný deň.
Aka Kava: Že menej je niekedy viacej. Dnes sa na človeka valí toľko informácii, všetko je ľahko dostupné, stačí zapnúť počítač. Je ale dobre občas sa zastaviť, veci vychutnávať, preniknúť do podstaty, objavovať skryté významy. Aspoň u mňa to tak funguje. A samozrejme: „keep bluesin‘!“
Jakub za K.D.A: „Ak sme teda sužovaní, je to na vašu potechu a spásu; ak sme potešovaní, je to vám na potešenie, ktoré sa prejavuje v znášaní takých istých utrpení, aké znášame aj my.“ List Korynťanom, 1; 6

Ján Litecký-Šveda st. a Juraj Turtev

Tags: rozhovor