Pokrok je ukrytý v správnej voľbe

Hoci veľa poslucháčov, ktorý vyrástli na jeho hudbe, sa dnes rado obzerá dozadu, Pavol Hammel stále považuje za zaujímavejšie to, čo má pred sebou. A hoci v jeho novších pesničkách nachádzame viac nostalgie a baladického smútku, ako to bolo v minulosti, neprestal byť pre nás poslom dobrých správ.

Peter Pišťanek, sleevnote k CD Best Of

PAVOL HAMMEL

pavol-hammel
Ako intenzívne sa teraz venuješ muzike?
Posledné štyri, päť rokov dosť. Mal som pred sebou jednu veľkú víziu spojenú dielom, ktoré sa líšilo od bežných pesničiek a od bežnej koncertnej produkcie. Mám na mysli divadelno – tanečné, baletné predstavenie Everest, ktoré sa hrávalo dva roky v Slovenskom národnom divadle. Premiéru malo v roku 2009, pri príležitosti deväťdesiateho výročia SND. Choreografiu robil Mário Radačovský, scenár a réžiu Patrik Lančarič.

Čia to bola idea?
Myšlienkovo za tým stojí Marián Klein. Kedysi režíroval Cyrana z predmestia v košickom Štátnom divadle a on prišiel aj s nápadom spraviť niečo podobné. Vytvorili sme ponukové DVD s náznakmi libreta a chodil som ho ponúkať do rôznych dramaturgií. V Národnom divadle sa zapáčilo Radačovskému. Téma Everestu nebola o horolezcoch, bola čímsi ako všeobjímajúcou predstavou o našich vrcholoch, ktoré sa snažíme dobýjať. Začal som na tom robiť v roku 2008, posledné štyri - päť rokov som sa tomu venoval dosť intenzívne, pretože si to vyžadovalo úplne iný prístup. Samozrejme, aj tvorivý, nešlo iba o pesničky. Dvakrát štyridsťpäť minút hudby, na ktorú sa musí tancovať, respektíve baletiť, a musí aj niečo obsahovať, znamenalo čosi iné. Vybral som si za spolupracovníkov priateľov z pražskej skupiny Alvik. Scénickú hudbu sme nahrávali v Prahe a zároveň tam vznikol aj výsledný tvar sounddesignu.

Čo vás dalo dohromady? Boli to nejaké ľudské, alebo umelecké vzájomnosti?
Boli, ľudské aj umelecké. Líder a aranžér Michal Pajdiak žije s mojou dcérou v Prahe, čo však u mňa nie je veľmi podstatné. V prvom rade ma on aj kapela presvedčili svojimi hudobnými výkonmi. Videl som, že to je niečo iné a chcel som sa odtrhnúť od zabehaných klišé - aj čo sa týka spolupracovníkov. Alvik sú o generáciu mladší ľudia, ktorí ma poznali možno iba z počutia, a niektorí vôbec nie. Spolupráca bola o to krajšia a zaujímavejšia a prebiehala v naozaj priateľskej atmosfére. Prirodzene sme potom prešli aj k práci na novom albume Nočná galéria. Využili sme pritom aj hudobné nápady, ktoré sa do predstavenia nedostali, ako aj texty Vlada Slivku, ktorý s nami pracoval už na Evereste. Vlada som objavil ako menej známeho textára. Myslím, že predtým robil niečo s Lacom Lučeničom, inak pracuje v reklame. Do divadla sa uviedol veľmi krásne, no a sedem vecí z Nočnej galérie je od neho. Zvyšné tri napísal Boris Filan. Konkrétne to bola Modlitba stromu, čo je text na motívy hry Tennessee Williamsa Noc s leguánom, potom tiež duet s herečkou Luciou Sipošovou Najlepšia z dobrých najhoršia zo zlých a tretia vec od neho je Vták zlých správ.

Linda je ešte aktívna v muzike?
Myslím, že je a má nejakú kapelu. Nedávno hrali v Piešťanoch na Grape.

Projekt Everest sa vymyká z toho, s čím si ťa ľudia bežne spájajú. Ako multimediálne predstavenie malo komerčný úspech, ale možno nie každému sadlo po hudobnej stránke. Vnímaš to teraz, s istým odstupom, pozitívne?
Ja jednoznačne pozitívne. Aj čo sa týka inscenačnej stránky, a najmä čo sa týka hudobnej. Nie je to čistý balet. Neviem, čo kto od toho očakával, je to v tom dobrom slova zmysle hybrid, kde sú spájané nejaké multimediálne veci, ktoré nové Národné divadlo a jeho zariadenie vedelo umocniť. Nebolo, myslím, samoúčelné. Keď sme chceli dážď, tak naozaj padal z deväťmetrovej výšky dážď, ale vzápätí sa musel vymyslieť nejaký jarok, kde by odtekal a hneď sa tam mohlo tancovať. Bola to pre všetkých tvorcov aj po technickej stránke výzva. Takže ani ortodoxní baleťáci to nemuseli prijať jednoznačne, a tak isto to nemuseli prijať ani moji dávni kolegovia bigbíťáci. Na druhej strane mali takú istú možnosť ako ja. Ja som určite nebol oslovený najprv Národným, že napíš to. Všetky názory sú zaujímavé, ale keď je za niektorými cítiť trošku závisti, beriem ich s rezervou. Everest je míľnik v mojej tvorbe, určite nová vec, iná, nechcem povedať hodnotnejšia. Keď starému rockerovi zahrajú niečo v Národnom divadle, čosi to znamená. Ja si to považujem. Je to príjemné, a nemá so snobstvom nič spoločné. Je skôr uznaním, alebo povýšením tvorby na nejaký iný piedestál. Môže niekto povedať, že Ježiši to je blázon, mal zostať pri pesničkách. A mohol som, a nezostal som.

Podieľal si sa na tom aj organizačne?
Dosť intenzívne. Jednak som musel zohnať peniaze, aby sa tá nahrávka realizovala v plnej kvalite, aby sme nezostali pri synťákoch. Chcel som, aby tam hrali sláčiky, tak sme to nahrávali so žilinským Štátnym komorným orchestrom, keď bolo treba spevákov, obrátil sme sa na chrámový zbor z Pezinku Ad una Corda. Bol som pedant a detailista, povedal som si, že keď už robím niečo také, neznížim sa k instantným zvukom, aj keď by to bolo jednoduchšie. Bola to pekná robota na dva roky.

Už to skončilo? Vyšla nejaká nahrávka alebo audio-vizuálny výstup?
Áno, skončilo to. Vydali sme soundctrack na CD, na DVD už bohužiaľ nedošlo. Mala to točiť Slovenská televízia, ale skomplikoval to rozkol medzi Radačovským (riaditeľ baletu SND) a vtedajším šéfom divadla.

Motivovalo ťa to k ďalšiemu pokračovaniu v podobnom duchu?
Určite nie. Tak isto ako som už po Cyranovi nemal záujem participovať na ďalšom muzikáli. Nie je mojím cieľom odteraz súkať ďalšie baletné predstavenia, práve naopak. Preto som sa vrátil k pesničkám na novom albume Nočná galéria. A aby som to ešte priklincoval, tak som súbežne s tým natočil Best of. Je to výberové CD, no nie sú tam najväčšie hity ako Pri poslednom litri vína, alebo Medulienka. Chcel som tam mať najkrajšie pesničky za celé to štyridsaťročné obdobie, ale skôr vychytávky, ako napríklad Túlavý psík od Gábora Pressera, alebo Vargovu Ľaliu poľnú. Staršie veci sú všetky znova nahrané v štúdiu a je tam aj jedna novinka, ktorá vyšla na Nočnej galérii v a-capella aranžmáne s vokálnou skupinou Fragile. Best of som ju nahral v inom podaní s gitarou.

Bestofku si nahrával aj s časom overenými muzikantmi.
Určite! S Burianom robíme dlhé roky a vyhovujeme si vo všetkom. Marcel Buntaj mi už hral na Unplugged albume v 95-tom. On je muzikálny bubeník a to ja mám rád. Ostatní traja sú z Alviku. Spolu sme išli do štúdia Sono pri Prahe a za dva dni sme spravili asi dvadsať podkladov.

To je možno to, čo mi na Best of trochu vadilo. Na Nočnej galérii sú aranžmány emotívnou súčasťou pesničky, ale tu to občas pôsobí, akoby sa kapela práve naučila akordy kvôli kšeftu v klube - spoľahlivo, ale na úrovni beglajtu.
Je to nahrané skôr koncertným spôsobom. Chcel som, aby sa príliš nešpekulovalo. Pokojne by to mohol byť živý záznam z koncertu, ale koncertná šnúra bude až v októbri, novembri aj decembri. A možno bude pokračovať aj na jar. Ale nemyslím si, že je to aranžérsky odfláknuté. Je to také unplugged hranie v štúdiu, kde nič nie je domixované.

Spomínali sme, že posledných päť rokov si sa intenzívne venoval muzike, takže keď ráno vstaneš...
Ráno vstanem a nerobím nič.

Potom poobede?
Poobede tiež vstanem... a idem sa vykúpať (haha). Ten pojem „intenzívne“ nemám rád. Také trpiteľské slovné spojenia s obľubou používajú niektoré kapely: „sme zavretí v štúdiu 14 dní“. To je taká blbosť, jednak nechcem byť zavretý v štúdiu a jednak chcem robiť úplne voľne. Tak ako neverím na inšpiráciu, že teraz idem popri Dunaji a niečo ma napadne, tak isto nemôžem byť „zavretý v štúdiu“. Niekto tomu prikladá väčšiu váhu, že chudáci ako sa namordovali, museli trpieť, aby čosi zo seba dostali. Z toho som vyrástol. Takže ja si normálne žijem svojím životom, od kosenia trávy, robenia nákupov, až po prácu v agentúre. Hudbe sa venujem dva dni, potom týždeň robím zas niečo iné.

Vnútorná pohoda má asi výrazný podiel na tvojej osobnosti?
No však to tak aj má byť. Musí byť pohoda, nemyslím festival, ten nech tiež je, ale musí byť príjemne.

A ty si sa s tým narodil, alebo si sa k tomu dopracovával?
Myslím, že dopracovával. Hovorí sa „ťažko je ľahko žiť“, to je podobné ako „ťažšie je ľahko hrať“. Ale hraniu ani sláve netreba pripisovať väčšiu váhu než má, lebo je dosť smiešne, ak sa neviem zmestiť do kože, že tuto na Slovensku ma pár ľudí pozná. V Čechách je ich ešte menej a už v Györi nikto o mne nič nevie. A ešte smiešnejší sú tí, čo si ešte stále myslia, že prerazia v Západnej Európe s nejakým anglickým textom.

Keď už sme pri tom Györi, ako ste sa skamarátili s Gáborom Presserom?
Možno to bude znieť čudne, ale voľakedy bola kultúrna výmena medzi krajinami RVHP nalinajkovaná, napr. keď prišli tri maďarské kapely do Československa, tak Maďari zase museli prijať našich. My sme pozvali z Poľska Ciezslawa Niemena a tam potom išiel Varga. To dnes v tej vrcholnej forme vlastne neexistuje. Možno ide niekto hrať do Londýna pre našich Slovákov a myslí si, že mal koncert v Londýne. Môže tak mať koncert aj v Amerike, lebo aj Carnegie Hall si môžeš prenajať, ak máš peniaze, rovnako ako si prenajmeš PKO a môžeš si tam robiť čo chceš, ak nerobíš nejaké výtržnosti. Vtedy sme mali aspoň tú výmenu, ľudia poznali kapely a žili sme s tým, lebo na západ sme sa nedostali. My sme sa tak spoznali s Gáborom. Priateľstvo vzniklo možno aj tým, že ja som starý Bratislavčan a viem po maďarsky aj nemecky. Keď oslovíš človeka priamo a nepotrebuješ tlmočníka, máš úplné iný kontakt, to je ako v politike. No a vtedy sme chceli spraviť aj spoločnú platňu, ale zostalo iba pri jednej pesničke, lebo oni boli chránení vydavateľom BMG a mali v zmluve, že nemôžu vydávať inde. Tam už boli vtedy náznaky kapitalizmu. My sme mali Opus a mysleli sme si, že všetko to je sranda. Žili sme v neudržateľnom provizóriu, ale vedľajším produktom doby boli aj isté pozitívne možnosti. Napríklad, v čase najväčšej normalizácie, vznikla najlepšia československá kapela Collegium Musicum. No, nie je to paradox? Marián Varga - neviem kto z neho spravil takého martýra, ale bol najhýčkanejší umelec za všetkých ministrov. Jeho mal rád aj Válek aj Hudec. Ja si myslím, že výhovorka na akúkoľvek dobu je len pre takých, čo po umeleckej stránke neboli, alebo nie sú dostatočne silní na to, aby sa napriek všetkému presadili.

Na druhú stranu sa zase presadili ľudia, ktorí boli problematickí po umeleckej stránke.
No tak to určite, to ide jedno s druhým. Ale my sme to neriešili žiadnym útekom do baru, to nás ani nenapadlo. Samozrejme boli nutné iné kompromisy, nemali ale vplyv na umeleckú úroveň našej produkcie. Keď prišli problémy s textami, my sme s Kamilom Peterajom unikli úplne inou linkou a išli sme po rozprávkach. Spravili sme Šľahačkovú princeznú a myslím si, že po všetkých stránkach je to jedna z mojich najlepších platní, čiže nevzniklo nič zlé, skôr naopak.

Posledný radový album Starí kamoši si vydal pred deviatimi rokmi. V čom vidíš svoj posun oproti tomuto obdobiu?
Našťastie zostávam tým, kým som. Nové podnety prinášajú hlavne muzikanti a tvorivý tím ľudí, ktorých okolo seba sústreďujem a s ktorými spolupracujem, či už ide o zvuk, alebo aranžmány. Môj posun je ukrytý v tom správnom výbere ľudí aj tém.

Martin Chrobák / prepis Daniel Hevier jr.