Pocta slobode 2011
18.12.2011 Filed in: Články
Nádvorie hradu Devín a kvalitná letná open-air akcia je prepojenie hádam s najvyššou pridanou synergiou, aké poznám. Kombinácia genia loci hradu, fantastickej podvečernej scenérie a vynikajúcej akustiky sotva nájdu u nás obdobu. Aj na najvzdialenejšom mieste nádvoria, vďaka jeho miskovitému tvaru gréckeho amfiteátra, sa zvuk nesie v dokonalej kvalite. Stačí ho len dobre nastaviť. A to zvukári na Pocte slobode zvládli výborne. Aj počasie a organizácia akcie sa vydarili nadmieru. Aký teda bol program a tí, kvôli ktorým sme tam prišli?
Ikonickým talizmanom akcie je Agnes Snopko, popredný kultúrnik, ochranár, bývalý minister kultúry, organizátor alternatívnych akcií a najmä nositeľ revolučnej zmeny z roku 1989. Proste chlapík sťaby vybratý zo Štúrovskej partie, o ktorom sa možno naši vnuci budú učiť v škole. Preto ma trochu prekvapilo, že na rozdiel od predchádzajúcich ročníkov nevniesol do programu nič, čo by ho hmatateľnejšie dávalo do súladu s jeho názvom.
Českú folk-rockovú legendu Vladimíra Mišíka som naživo nevidel už dlhé roky. Zmeškal som aj jeho koncert na Pohode, a tak som sa na neho úprimne tešil. Bol to stále on, dobre intonoval, bolo mu rozumieť každé slovo a jeho kapela Etc... hrala ako vždy veľmi dobre. Zneli prevažne značkové evergreeny z jeho klasického fondu. Všetko bolo fajn, len emočná reminiscencia sa akosi nie a nie dostaviť. Skôr ľahký smútok. Nebol to žiadny B.B. King, ktorý aj z vozíčka elektrizuje už prvým tónom svojej gitary. Bolo to skôr vlažné hranie skúsených veteránov, ktorí akoby prišli o istotu, či hranie je stále tá najdôležitejšia aktivita, ktorú chcú robiť. Živý Vláďa Mišík a Etc..., ale svojho značkového espritu zbavený. No aj napriek tomu ma ich koncert veľmi potešil.
Hyperaktívny Oskar Rózsa, jeden z najpodnikavejších a najvšestrannejších muzikantov, skladateľov a hudobných producentov na Slovensku, priniesol na pódium zásadné oživenie. S kapelou predviedol projekt Hrana pripravený na počesť svojho kamaráta Mareka Brezovského. Smrť mladučkého a talentovaného syna známeho skladateľa Aliho Brezovského a brata speváčky Mirky Brezovskej na predávkovanie drogou, bola nesmiernou rodinnou tragédiou. Jeho najbližší priatelia, medzi nimi Martin Valihora a Oskar Rózsa, mali šťastia viac a prežili. Pôvodný album Hrana bol spoločným projektom Rózsu a Mareka Brezovského a vyšiel na CD v roku 1999, päť rokov po Brezovského smrti. (Pozn. red: V tomto roku roku vyšla obohatená a zremastrovaná reedícia albumu.) Rózsova súčasná pódiová verzia Hrany bola pre mňa vrcholom večera. Žánrová poloha, v ktorej sa tu Rósza prezentoval, mu sadne azda najlepšie zo všetkých, v ktorých sa v súčasnosti objavuje. Jeho emotívny, i keď nevyspievaný hlas, bol správne rockovo hutný a išiel pod kožu. Oskar dokonca na pódiu rockovo fajčil. Piesne boli živé a pulzujúce. Zaujali aranžmány. Síce žiadna avantgarda, ale boli nepochybne majstrovsky účinné a zvukovo príťažlivé. Zabezpečovalo ich osem muzikantov: štvoro klávesov, dve gitary, basgitara a bicie, na ktorých hral Martin Valihora. Neďaleko mňa stojaca Marekova sestra Mirka, dnes dáma v strednom veku, na skladby svojho brata spontánne tancovala a spievala. Jej tancujúca silueta sa mi pritom viac než symbolicky prekrývala so zapadajúcim slnkom.
Práve Oskar Rósza bol jedným z tých, ktorí pred tromi rokmi nakopli takmer celkom zo života „odídeného“ Richarda Müllera späť medzi nás. Produkoval a aranžoval mu CD remake prekrásnych piesní Jara Filipa naspievaných spolu s Milanom Lasicom. V to isté leto mal Richard svoj pamätný elektrizujúci koncert na hlavnom pódiu Pohody. Po trojročnej odmlke znamenal pre najväčšieho barda slovenskej popmusic definitívny návrat z temnoty. Odvtedy je tu a nenapodobiteľne spieva svoje piesne. Aj na Devíne to tak bolo. Skvelá kapela, skvelý spevák a zľudovené evergreeny obrovskej intenzity. Pokojná radosť z ležania na tráve, sledovania hry svetiel a farieb na devínskom brale (osvetľovači bravo!) a pôsobenia Richardovej ohromujúcej charizmy. A sem tam zdvihnuté obočie nad peknými číslami ostravského saxofonistu Michala Žáčka.
Posledným účinkujúcim bola stará big beatová hviezda, sedemdesiatročný Erick Burdon and The Animals. Nehynúcu slávu kapele aj samotnému Burdonovi zabezpečila ich interpretácia ľudovej piesne The House Of The Rising Sun. Pôvodom Angličan Burdon žije už viac ako 40 rokov na západnej strane USA. Priniesol odtiaľ typickú Hammondami podfarbenú vybrnkávaciu zmes amerického blues country rocku patriaceho do širokého spektra americkej hudby so skratkou r&b. Klasika nad klasiku, vymyslená a v nezmenenom formáte držaná už od začiatku 60-tych rokov. Taká, aká sa zrejme stále hrá na vidieckych zábavách a rodeách amerického západu a aká znie možno z rádia v každom americkom kamióne. Jednoducho, folklór made in USA. Pravdou je, že ma to dosť nebavilo. Je to žáner pre r&b vyhranených vyznávačov. Môj rešpekt si však páni získali vysokou hráčskou profesionalitou a speváckym výkonom starého Burdona. Bolo obdivuhodné, akého mladíckeho imidžu a elánu je v jeho veku ešte možné dosiahnuť. No všetci ostatní účinkujúci boli môjmu srdcu bližší výrazne viac.
S výnimkou Oskara Rózsu bola Pocta slobode koncertom veteránov. Doba veteránom praje, je ich dnes vidieť naozaj veľa. No čas nemilosrdne filtruje hodnotu ich kumštu a cez jeho sito neprepadnú len ozajstné poklady. A veteránov so živým umeleckým pretlakom je bohužiaľ minimum. Ale sem tam sa nejaký objaví. Napríklad škandalózny ex-Sex Pistols Johny (Rotten) Lydon, dnes vyžitý chlapisko, mi so svojou kapelou Public Image Ltd. vyrazil dych. Skvelý, emočne vypätý koncert na Pohode patril k jej vrcholom. Keď už veteránov, tak aspoň takých živých ako Johny Lydon.
Ikonickým talizmanom akcie je Agnes Snopko, popredný kultúrnik, ochranár, bývalý minister kultúry, organizátor alternatívnych akcií a najmä nositeľ revolučnej zmeny z roku 1989. Proste chlapík sťaby vybratý zo Štúrovskej partie, o ktorom sa možno naši vnuci budú učiť v škole. Preto ma trochu prekvapilo, že na rozdiel od predchádzajúcich ročníkov nevniesol do programu nič, čo by ho hmatateľnejšie dávalo do súladu s jeho názvom.
Českú folk-rockovú legendu Vladimíra Mišíka som naživo nevidel už dlhé roky. Zmeškal som aj jeho koncert na Pohode, a tak som sa na neho úprimne tešil. Bol to stále on, dobre intonoval, bolo mu rozumieť každé slovo a jeho kapela Etc... hrala ako vždy veľmi dobre. Zneli prevažne značkové evergreeny z jeho klasického fondu. Všetko bolo fajn, len emočná reminiscencia sa akosi nie a nie dostaviť. Skôr ľahký smútok. Nebol to žiadny B.B. King, ktorý aj z vozíčka elektrizuje už prvým tónom svojej gitary. Bolo to skôr vlažné hranie skúsených veteránov, ktorí akoby prišli o istotu, či hranie je stále tá najdôležitejšia aktivita, ktorú chcú robiť. Živý Vláďa Mišík a Etc..., ale svojho značkového espritu zbavený. No aj napriek tomu ma ich koncert veľmi potešil.
Hyperaktívny Oskar Rózsa, jeden z najpodnikavejších a najvšestrannejších muzikantov, skladateľov a hudobných producentov na Slovensku, priniesol na pódium zásadné oživenie. S kapelou predviedol projekt Hrana pripravený na počesť svojho kamaráta Mareka Brezovského. Smrť mladučkého a talentovaného syna známeho skladateľa Aliho Brezovského a brata speváčky Mirky Brezovskej na predávkovanie drogou, bola nesmiernou rodinnou tragédiou. Jeho najbližší priatelia, medzi nimi Martin Valihora a Oskar Rózsa, mali šťastia viac a prežili. Pôvodný album Hrana bol spoločným projektom Rózsu a Mareka Brezovského a vyšiel na CD v roku 1999, päť rokov po Brezovského smrti. (Pozn. red: V tomto roku roku vyšla obohatená a zremastrovaná reedícia albumu.) Rózsova súčasná pódiová verzia Hrany bola pre mňa vrcholom večera. Žánrová poloha, v ktorej sa tu Rósza prezentoval, mu sadne azda najlepšie zo všetkých, v ktorých sa v súčasnosti objavuje. Jeho emotívny, i keď nevyspievaný hlas, bol správne rockovo hutný a išiel pod kožu. Oskar dokonca na pódiu rockovo fajčil. Piesne boli živé a pulzujúce. Zaujali aranžmány. Síce žiadna avantgarda, ale boli nepochybne majstrovsky účinné a zvukovo príťažlivé. Zabezpečovalo ich osem muzikantov: štvoro klávesov, dve gitary, basgitara a bicie, na ktorých hral Martin Valihora. Neďaleko mňa stojaca Marekova sestra Mirka, dnes dáma v strednom veku, na skladby svojho brata spontánne tancovala a spievala. Jej tancujúca silueta sa mi pritom viac než symbolicky prekrývala so zapadajúcim slnkom.
Práve Oskar Rósza bol jedným z tých, ktorí pred tromi rokmi nakopli takmer celkom zo života „odídeného“ Richarda Müllera späť medzi nás. Produkoval a aranžoval mu CD remake prekrásnych piesní Jara Filipa naspievaných spolu s Milanom Lasicom. V to isté leto mal Richard svoj pamätný elektrizujúci koncert na hlavnom pódiu Pohody. Po trojročnej odmlke znamenal pre najväčšieho barda slovenskej popmusic definitívny návrat z temnoty. Odvtedy je tu a nenapodobiteľne spieva svoje piesne. Aj na Devíne to tak bolo. Skvelá kapela, skvelý spevák a zľudovené evergreeny obrovskej intenzity. Pokojná radosť z ležania na tráve, sledovania hry svetiel a farieb na devínskom brale (osvetľovači bravo!) a pôsobenia Richardovej ohromujúcej charizmy. A sem tam zdvihnuté obočie nad peknými číslami ostravského saxofonistu Michala Žáčka.
Posledným účinkujúcim bola stará big beatová hviezda, sedemdesiatročný Erick Burdon and The Animals. Nehynúcu slávu kapele aj samotnému Burdonovi zabezpečila ich interpretácia ľudovej piesne The House Of The Rising Sun. Pôvodom Angličan Burdon žije už viac ako 40 rokov na západnej strane USA. Priniesol odtiaľ typickú Hammondami podfarbenú vybrnkávaciu zmes amerického blues country rocku patriaceho do širokého spektra americkej hudby so skratkou r&b. Klasika nad klasiku, vymyslená a v nezmenenom formáte držaná už od začiatku 60-tych rokov. Taká, aká sa zrejme stále hrá na vidieckych zábavách a rodeách amerického západu a aká znie možno z rádia v každom americkom kamióne. Jednoducho, folklór made in USA. Pravdou je, že ma to dosť nebavilo. Je to žáner pre r&b vyhranených vyznávačov. Môj rešpekt si však páni získali vysokou hráčskou profesionalitou a speváckym výkonom starého Burdona. Bolo obdivuhodné, akého mladíckeho imidžu a elánu je v jeho veku ešte možné dosiahnuť. No všetci ostatní účinkujúci boli môjmu srdcu bližší výrazne viac.
S výnimkou Oskara Rózsu bola Pocta slobode koncertom veteránov. Doba veteránom praje, je ich dnes vidieť naozaj veľa. No čas nemilosrdne filtruje hodnotu ich kumštu a cez jeho sito neprepadnú len ozajstné poklady. A veteránov so živým umeleckým pretlakom je bohužiaľ minimum. Ale sem tam sa nejaký objaví. Napríklad škandalózny ex-Sex Pistols Johny (Rotten) Lydon, dnes vyžitý chlapisko, mi so svojou kapelou Public Image Ltd. vyrazil dych. Skvelý, emočne vypätý koncert na Pohode patril k jej vrcholom. Keď už veteránov, tak aspoň takých živých ako Johny Lydon.
Rado Tihlárik
