Pesničkár, ktorý dokáže zasiahnuť ihlami svojich piesní poslucháčov priamo do srdca, zároveň skvelý hudobník, spevák a gitarista, ale tiež hľadač. Ani po vyše pol storočí na hudobnej scéne sa neuchyľuje do pohodlia interpretácie najväčších hitov alebo schematickej tvorby v rámci overených mantinelov, ale pre svoje woodyallenovské hudobné etudy o živote hľadá stále nové strihy a látky – aktuálne, trochu exotické a nadčasové zároveň. Paul Simon, jeden z najvýraznejších hudobných fotografov Ameriky, preklenul svojou tvorbou súčasnosť s obdobím vzniku popkultúry. Napriek najazdeným kilometrom spieva a skladá stále neuveriteľne sviežo . Prednedávnom uviedol do života nový album, kde v titulnej pesničke spieva svojim deťom na dobrú noc: Life Is What You Make Of It, So Beautiful or So What.

Niekde som čítal, že tento album ste definovali ako zhrnutie svojej tvorby za celú kariéru. Bolo to vedomé, alebo to tak len náhodne vyšlo?
Tak takéto vyhlásenie som určite neurobil, ale niečo na tom asi je, lebo už som viackrát dostal podobnú otázku. Zrodenie albumu je veľké dobrodružstvo a väčšinou neviem, do akej adventúry ma zavedie. Všetko z mojej strany je spontánne a nič nerobím plánovite, jednoducho reagujem na podnety. Takéto to bolo aj na CD Surprise, kde som spolupracoval s Brianom Enom. A práve ten album mi skôr pripadá ako rekapitulácia doterajšej tvorby. Na novom materiáli sa mi zdá, že štýly, ktoré sú tu skôr poukazujú na moje korene. Dajú sa vysledovať gospelové inšpirácie, či vplyvy doo-wopu. Niektoré skladby majú atmosféru amerického rock´n´rollu v kombinácii s africkými rytmami. Skladba Dazzling Blue by kľudne mohla figurovať pod hlavičkou Simon&Garfunkel. Nie že by bola rovnaká ako balady Bridge Over Troubled Water alebo Still Crazy After All These Years, ale určite z nich vychádzala. V určitých momentoch rekapitulujem, ale nenazval by som to zhrnutie, skôr drobnú rekapituláciu zvukov a žánrov, ktoré som kedysi navštívil.

Ako tvoríte nové skladby?
Vždy, podotýkam, vždy skladám hudbu na akustickej gitare. Píšem inštinktívne. Sedím, prsty nechám behať po strunách a popritom si pohmkávam nejaké melódie. A keď náhodne na niečo príjemné narazím, tak to začnem rozvíjať až do konečnej podoby.

Pokiaľ je mi známe, predchádzajúce albumy boli závislé skôr od rytmov, akoby ste začínali od bicích a perkusií.
Áno, to je pravda. Nové CD je výrazne odlišné od všetkého, čo som robil od čias albumu Graceland. S výnimkou materiálu Songs from the Capeman, kde som napísal viacero skladieb iba s gitarou, tak posledné albumy Graceland, Rhythm of the Saints, You´re the One a Surprice sú vyslovene založené na rytmoch a bicích nástrojoch. Najviac ovplyvnený rytmami je Rhythm of the Saints. Hrá na ňom šesť, či dokonca osem bubeníkov. Na You´re the One sú iba traja a na Surprice je už len jeden bubeník. A tak som sa dostal do súčasnosti, kde som zistil, že nie rytmami, ale harmóniami je hudba živá... haha.

Niektoré z nových skladieb sa na verejnosti objavili už dávnejšie. Rewrite a Love And Hard Times boli publikované už v roku 2008 vo vašej knihe Lyrics: 1964-2008 a  verzia skladby Questions For The Angels sa objavila na kompilácii Starbucks z roku 2009. Prečo skončili tieto skladby aj na najnovšom albume?
Keď niečo skladám, tak to väčšinou vždy smeruje k novému albumu. Vtedy som chcel nahrávať, ale nemal som dostatok skladieb, a tak ostalo len pri jednej. Questions For The Angels je výnimočná svojím abstraktným zvukom. Bola v nej použitá harfa, marimba aj celesta a všetky tie zvuky dohromady s mojím hlasom a gitarou vytvárajú pocity, ktoré chcem, aby ľudia vnímali a počúvali.

A čo ovplyvnilo zvuk na novom albume?
Snažím sa eliminovať zvuky, ktoré mi vadia a nepáčia sa mi. Na tejto platni je to evidentné. Naozaj nemám rád všetky tie neprirodzené umelé zvuky. Žiadne digitálne technológie, ale len drobné experimenty so zvukom, ktorý dokonalo vystihuje to, čo som chcel dosiahnuť. Výsledný zvuk je atmosférický a pritom jednoduchý. Na Surprise tú atmosféru vytvoril Brian Eno a teraz som sa o to postaral svojím spôsobom sám. Dnes sa väčšina albumov podobá, lebo sa používa rovnaká technológia. Je množstvo dobrých gitaristov, ich hra je rôznorodá, ale používajú rovnaké mašinky a tak zvuk je stále ten istý. Ja hľadám rôzne spôsoby, ako dosiahnuť iný zvuk bez toho, aby som sa mesiace hral s krabičkami a ich nastavením. Áno, niekto chce mať vždy svoj charakteristický sound, lebo je podľa toho identifikovateľný, ale raz začas treba porušiť tieto dogmy a urobiť pokus čo sa stane, keď sa niečo obvyklé zmení. To sa mi páči na súčasných indie kapelách.

Spomenuli ste indie rock, aký vplyv má na vás súčasné rocková hudba?
Počúvam ju, lebo môj syn kráča v mojich stopách a ako hudobník počúva množstvo súčasného rocku. Pomerne často mi púšťa albumy o ktorých si myslí, že by ma mohli zaujímať. Posledne mi takto pustil Jamesa Blakea a bolo to veľmi zaujímavé. Čo ma ale fakt dostalo, sú Bright Eyes a Arcade Fire, ktorých som videl minule v New Yorku. Doma sme všetci posadnutí hudbou okrem najmladšieho syna, ktorý sa venuje baseballu.

V niektorých skladbách to vyzerá, že sa chcete vysporiadať so smrťou?
Vedome ma to nenapadlo, ale je to možné. Snažil som sa trochu zafilozofovať si a jemným humorom poukázať na niektoré veci, ku ktorým smrť patrí. Chcel som to ale urobiť takým optimistickejším a radostnejším spôsobom.

A o čom je úvodná Getting Ready for Christmas Day?
Je to také temné kázanie a nie je to o Vianociach, len téma ma napadla na Vianoce. To mi pomohlo urobiť vianočnú skladbu bez toho, aby som musel napísať niečo o sobovi Rudolfovi s červeným nosom, alebo niečo podobné. Stačí myšlienka a bolo to, ale napísať vianočnú skladbu ma naozaj nikdy nenapadlo. Pôvodne som nechcel, aby sa skladba volala Príprava na Vianoce, lebo som si nevedel predstaviť reakcie ľudí, ale potom som si povedal že nech.

A čoho sa týka už spomenutá Questions For The Angels? V texte je totiž spomenutý aj raper Jay-Z.
Idea ma napadla pred niekoľkými rokmi. Mal som spievať na Brooklyn Academy of Music, a tak som išiel autom do Brooklynu a priamo na druhej strane Brooklyn Bridge bol obrovský billboard s Jay-Zim. Akadémia robila mesiac mojej hudby, kde spievali moje skladby rôzni interpreti, a tak som tam s prestávkymi chodil celý mesiac a ten billboard som videl skoro každý deň... haha. Keď som Jay-Z zažil naživo, bol som prekvapený, aký je to šikovný človek. Tá skladba je skôr zasnená a vôbec to nie nejaký uličný song. A dúfam, že mi to Jay-Z oplatí v nejakej svojej veci.

Čo by ste ešte povedali o novom albume?
Vznikol úplne prirodzene. Jednoducho bolo dosť materiálu, a tak sa išlo nahrávať. Niekedy, keď vydám album, trvá mi aj pár rokov, kým ma zase prepadne nutkanie skladať nové veci na ďalší. Ako sme už spomínali, teraz sa moja predstava o skladaní líšila, lebo som chcel vytvoriť skladby so zaujímavými harmóniami a nie s rytmickým podkladom. Ako prvé vznikli Amulet, Questions For The Angels a Love And Hard Times.

Pri písaní začínate s hudbou, alebo s textami, alebo to ide naraz?
Nie, text prichádza ako posledný.

Máte na tvorenie hudby a textov nejaký zaužívaný postup, alebo akýsi formulár?
Nie. Tvorba pesničiek, to je nekonečný vesmír. Ja vidím koreláciu medzi textom a poviedkou. Pesnička je hudobná forma aj poviedka je literárna forma, obe majú k sebe veľmi blízko, akurát pesnička má navyše melódiu a samotná melódia tejto forme dáva to kúzlo. Keď sa vhodne skombinujú určité slová s melódiou, tak sa všetko dáva do pohybu a to je dobrá skladba. Ale samotný text bez melódie, alebo samotná melódia bez textu niekedy to kúzlo stratia.

Takže texty by sa nemali čítať bez melódie?
To je ťažké povedať, ale sú ľudia, ktorí píšu poéziu a zhudobňujú ju. Ja som študoval hudbu, ale neštudoval som poéziu, a tak sa s každým textom vždy potrápim. Ale taká tvorba Boba Dylana, to je zhudobnená moderná poézia. Veď sa pozrite na jeho skladby Boots of Spanish Leather, Blowin' in the Wind, alebo Don't Think Twice.

Rešpektujete podobne aj iných textárov?
Ďalším mojím textárskym hrdinom je John Lennon. Ten vedel vytvoriť silné emócie naozaj len zopár slovami. Milujem jeho skladby Strawberry Fileds Forever, I am The Walrus, In My Life a nedocenenú hlavne po textárskej stránke Norwegian Wood. Tieto skladby to sú malé enigmatické príbehy so silným nábojom.

V iných umeleckých smeroch máte tiež nejakých favoritov?
V prvom momente by som povedal že nie, ale potom ma napadol taký Woody Allen. Obdivujem jeho cieľavedomosť, jeho talent, jeho integritu. Z ďalších napríklad John Cheever, spisovateľ tých najlepších noviel a krátkych príbehov. Bol to človek s obrovským srdcom a bohužiaľ, jeho talent kritika ocenila až v pokročilom veku. Tiež písal o svete, ale úplne inakším spôsobom ako ja. To isté by som povedal aj o Johnovi Updikeovi a Saulovi Bellowovi.

Čo počúvate pri odpočinku?
Všetko, na čo mám práve chuť, ale keď si chcem oddýchnuť pozerám Major League Baseball.

Ste veľkým fanúšikom baseballu?
Hej. Páčia sa mi Red Sox, aj keď ani Yankees nie sú na zahodenie. Red Sox majú skvelý tím a uznávam aj ich generálneho manažéra Terryho Franconu, ktorý je veľmi šikovný.

Čo sa vám páči na dnešnej populárnej hudbe?
Mám rád indie rock, ale veľký fanúšik mainstreamu teda určite nie som. Nemám nič proti Justinovi Timberlakeovi, ale táto produkcia nie určená pre mňa. Nie som jej koncový užívateľ. Takže o tom nehovorme, lebo nemám dôvod hodnotiť. Nepáči sa mi to, ale nekritizujem to, lebo keď som bol tínedžer, aj ja som počúval popové platne a môj otec ich nemohol vystáť. A ja som teraz v tej istej pozícii, vypočujem si ich a musím povedať, že niektoré sú naozaj hrozné. Keby som bol –násťročný, asi by sa mi páčil Justin alebo Jonas Brothers. Ale je na každom, aby si tú svoju hudbu našiel sám. Hudbu, ktorú bude milovať. A to je to, na čo myslím, keď píšem nové skladby. Chcem, aby niekto pochopil to, čo chcem svojou hudbou vyjadriť. Nemusí to byť pre milión ľudí aj keď netvrdím, že nechcem mať pesničku v Top 10, ale stačí, keď to bude niekto naozaj počúvať, bude sa mu to páčiť a bude tomu rozumieť. Teraz to robím zase inak ako keď som mal dvadsaťpäť, alebo tridsaťpäť rokov.

Sledujete zmeny, ktoré sa dejú v hudobnom priemysle?
Samozrejme, veď aj ja som jeho súčasťou. Cítim sa hrozne, keď vidím ako sa postupne zatvárajú obchody s hudobnými nosičmi. Pre množstvo ľudí, hlavne pre tých skôr narodených, je to sklamanie, lebo vždy bolo udalosťou ísť si kúpiť nejaký album a popritom si vypočuť množstvo ďalších noviniek. Ja som tiež chodil do takýchto marketov a prezeral som si pritom všetky platne z Afriky... dnes to robím tiež, ale z domu on-line. Toto podnikanie padlo na kolená a vinyly a CD-čka budú už len pre zberateľov. Celý biznis sa zrútil a ostal z toho len malý zlomok. Je to veľká škoda a to sťažuje aj možnosti hudobníkov dostať sa k poriadnej zmluve s väčším vydavateľstvom. Rozpočty na nahrávanie albumov išli rapídne dole a treba ich nahrať čo najrýchlejšie. Čo je pozitívum, že nová kapela si vie bez väčších nákladov nahrať album aj doma takpovediac na kolene. Technológie týmto smerom vyšli interpretom v ústrety. Ale toto je druhý problém, takéto albumy sú zvukovo na takej úrovni, že sa to už ani nedá nazvať demom. A to vytvára menšie tendencie k tvorbe naozajstného umenia a produkuje sa množstvo shitu. Teda, keď chcete nájsť kvalitnú hudbu, musíte sa prebrodiť naozaj obrovským množstvom odpadu a to je problém. Už ani artwork albumu vám nič nenapovie. A to je aj dôvod, prečo mám rád indie scénu, tú si viem identifikovať už podľa obalu.

Pokiaľ je mi známe, tak ste veľkým fanúšikom kapely Vampire Weekend. Poznáte sa s nimi osobne?
Áno, už sme sa stretli. Hrali raz v Saturday Nigt Live a môj syn, vtedy mal šestnásť, tam chcel ísť. Bol ich veľký fanúšik. Tak sme tam spolu išli. Mali sme sa aj stretnúť, ale mne to nebolo príliš po vôli, lebo na pódiu prehlásili, že môj album Graceland ich v mnohom inšpiroval. Nakoniec to dobre dopadlo a vôbec to nebolo trápne. Zložili mi poklonu a ja som len povedal, že čerpáme inšpirácie z rovnakých zdrojov a snažíme sa písať zaujímavé pesničky.

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa šťastia!
Martin Hoza

Tags: rozhovor