MAREK GRECHUTA
18.12.2011 Filed in: Články
40 piosenek (znamy i mniej znamy), 2CD
Muza/Hevhetia
Poľský spevák, pesničkár, básnik Marek Grechuta sa narodil sa 10. decembra 1945 a zomrel 9. októbra 2006. Práve uplynulo päť rokov od jeho smrti. Človek veľkého hudobného, výtvarného aj literárneho talentu. Hral na klavíri, študoval architektúru, nezameniteľne spieval poľskú poéziu. Striedmym, civilným, hypnoticky uhrančivým prednesom vlastných pesničiek aj zhudobnenej tvorby renomovaných básnikov fascinoval niekoľko generácií takmer výlučne domáceho, poľského publika. Len kde-tu prenikla jeho spevácka charizma za hranice, napríklad k nám, do Československa. Pre hŕstku zasvätených bol hráčom tej istej ligy ako Donovan, Dylan, Simon, Cohen, Okudžava, Vysockij. Začiatkom sedemdesiatych rokov Grechuta zásadne ovplyvnil poľskú pesničkovú scénu, priniesol svoj vlastný autorský spôsob písania pesničiek a spôsob ako ich spieval sa vymykal kritériám tradičnej európskej „šlágrovej“, alebo šanzónovej školy, ale aj kánonom anglosaských bluesrockových vzorcov, ktoré vtedy dominovali. Svoje pesničky prevažne ani veľmi nespieval, skôr naliehavo recitoval, s citlivou podporou soft-undergroundového muzikantského krovia študentov krakovskej polytechniky, súboru Anawa, z ktorého partnersky vytŕčal Jan Kanty Pawluskiewicz. Grechuta však nebol predobrazom dnešných rapperov, z jeho zadumaných litánií išla úplne iná energia ako z agresívneho hip-hopu. Snažím sa vybaviť si, čím ma vlastne Grechuta dostal, keď som prvý krát počúval jeho album s Anawou, ktorý v malom náklade vyšiel v ČS Gramoklube. Hudobné obzory mojej generácie v tých post-beatlesovských časoch formovala progresívna časť britsko-americkej scény (Cream, Jethro Tull, Pink Floyd, Led Zeppelin, Doors, excentrici ako Frank Zappa či Jimmi Hendrix). Stretnutie s Grechutom - to boli zrazu dvere do iného sveta, prekvapujúce znovuobjavenie nášho vlastného, stredoeurópskeho sveta, v ktorom znie vzdialená ozvena aj toho bluesrocku, ale aj Chopina, či kletzmeru, vznešených melódií z kostolných spevníkov, detských popevkov, krčmových kupletov. Predo mnou sa otvoril nejasný svet zastretý hmlou, sen, vízia, alegorická melanchólia dorážajúca na mňa neodbytne svojou krehkosťou a zraniteľnosťou. V tých pesničkách bola jemná sila kvapiek vody, stále znovu dopadajúcej a a naleptávajúcej moje bežné, bdelé ja. A potom sa zo stereotypu krotkého príboja slov zdvihol nádherný melodický motív a Grechuta zaspieval: „...dôležité sú len dni, koré ešte nepoznáme, dôležitých je len pár chvíľ na ktoré čakáme...“
Muza/Hevhetia
Poľský spevák, pesničkár, básnik Marek Grechuta sa narodil sa 10. decembra 1945 a zomrel 9. októbra 2006. Práve uplynulo päť rokov od jeho smrti. Človek veľkého hudobného, výtvarného aj literárneho talentu. Hral na klavíri, študoval architektúru, nezameniteľne spieval poľskú poéziu. Striedmym, civilným, hypnoticky uhrančivým prednesom vlastných pesničiek aj zhudobnenej tvorby renomovaných básnikov fascinoval niekoľko generácií takmer výlučne domáceho, poľského publika. Len kde-tu prenikla jeho spevácka charizma za hranice, napríklad k nám, do Československa. Pre hŕstku zasvätených bol hráčom tej istej ligy ako Donovan, Dylan, Simon, Cohen, Okudžava, Vysockij. Začiatkom sedemdesiatych rokov Grechuta zásadne ovplyvnil poľskú pesničkovú scénu, priniesol svoj vlastný autorský spôsob písania pesničiek a spôsob ako ich spieval sa vymykal kritériám tradičnej európskej „šlágrovej“, alebo šanzónovej školy, ale aj kánonom anglosaských bluesrockových vzorcov, ktoré vtedy dominovali. Svoje pesničky prevažne ani veľmi nespieval, skôr naliehavo recitoval, s citlivou podporou soft-undergroundového muzikantského krovia študentov krakovskej polytechniky, súboru Anawa, z ktorého partnersky vytŕčal Jan Kanty Pawluskiewicz. Grechuta však nebol predobrazom dnešných rapperov, z jeho zadumaných litánií išla úplne iná energia ako z agresívneho hip-hopu. Snažím sa vybaviť si, čím ma vlastne Grechuta dostal, keď som prvý krát počúval jeho album s Anawou, ktorý v malom náklade vyšiel v ČS Gramoklube. Hudobné obzory mojej generácie v tých post-beatlesovských časoch formovala progresívna časť britsko-americkej scény (Cream, Jethro Tull, Pink Floyd, Led Zeppelin, Doors, excentrici ako Frank Zappa či Jimmi Hendrix). Stretnutie s Grechutom - to boli zrazu dvere do iného sveta, prekvapujúce znovuobjavenie nášho vlastného, stredoeurópskeho sveta, v ktorom znie vzdialená ozvena aj toho bluesrocku, ale aj Chopina, či kletzmeru, vznešených melódií z kostolných spevníkov, detských popevkov, krčmových kupletov. Predo mnou sa otvoril nejasný svet zastretý hmlou, sen, vízia, alegorická melanchólia dorážajúca na mňa neodbytne svojou krehkosťou a zraniteľnosťou. V tých pesničkách bola jemná sila kvapiek vody, stále znovu dopadajúcej a a naleptávajúcej moje bežné, bdelé ja. A potom sa zo stereotypu krotkého príboja slov zdvihol nádherný melodický motív a Grechuta zaspieval: „...dôležité sú len dni, koré ešte nepoznáme, dôležitých je len pár chvíľ na ktoré čakáme...“
Dušan Valúch
