Kamaráti zo skupiny Dharma, Inc. vydali pred dvoma rokmi album a zavolali ma na krst do rodnej Starej Turej. Hosťovalo tam duo rapperov z Brna, ktoré si hovorilo Minuta ticha. Prišli všelijako srandovne poobliekaní a texty mali skvelé. Akurát hudba bola polepená z nejakých fabrických loopov. Vkusných, ale to je vždy lego. Povedal som im, že by som mohol pre nich urobiť nejaké beaty – cítil som jasný ťah k funku, takže sme si porozumeli hneď. Potom bolo dlho ticho, až ma Veny oslovil, že by som teda mohol urobiť jeden projekt autorský (ako Minuta ticha) a tak isto by bolo fajn, keby som produkoval aj kapelu Nuck Chorris Gang, kde obaja rapujú. NCG sa mi hneď zapáčili, taká špinavá zmes blues, crossoveru, funku a rocku. Všetko, čo mám na rocku rád, to obsahovalo.

Dohodli sme sa, že by sme mohli zachovať zemitosť, takže bolo jasné, že sa podklady musia točiť systémom „celá rytmika spolu“ – prvý album tak nerobili. Rap bol pracovný, ale aj z neho sa niečo použilo. Presluchy boli strašné, to je jasné, aj som nadával, keď som neskôr posúval nejaké frázy, ale myslím, že to aj tak bola dobrá voľba. Potom sme nahrávali gitarové dohrávky, banjo, heligón a ústnu harmoniku a o pár týždňov neskôr (bezo mňa) aj dychovú sekciu, ktorá sa nakoniec nepoužila. V štúdiu bolo dobre, je v tom istom dome ako štýlový klub Stará Pekárna, od ktorého má bubeník Lukáš ako spolumajiteľ kľúče, takže sme o smäde neostali.
Všetky stopy som si vzal domov a ponahrával, čo bolo treba. Na koncerte si NCG vystačia s inštrumentálnym triom, ale je jasné, že štúdiovú nahrávku bolo bezpodmienečne treba doplniť niečím vkusným, aby nebola nuda. Moje obľúbené analógové synťáky (vrátane dychového AKAI EWI), hammond a pár kaossilátorových efektov sa ukázali ako správna voľba. Jednej skladby (Rapper) som sa zmocnil úplne, ostali tam len bubny, do ostatných som vstupoval opatrnejšie, lebo to, ako NCG pôsobí naživo, bol etalón. Ak som sa náhodou moc rozbláznil, päťhlavý kapelový drak prebytočné stopy skrátka zrušil.
Sám som sa čudoval, že saxofóny som dal len minimálne, tri krátke sóla. Jedno z nich som nahral aj s Gerrym, yorkshirom mojej priateľky. Miluje, keď hrám a nadšene sa pridáva zavýjaním, tak som mu postavil mikrofón na zem a nahrávali sme spolu. Na booklete ho nájdete pod umeleckým menom Howlin’ Gerry. Ešte zopár ambientných zvukov, nejaké sample a hotovo. Vlastne, ešte prišiel gitarista Honza nahrávať ku mne nejaké dohrávky, viezol ho bubeník Lukáš a potom sme spolu spoznávali radosti Petržalky. Dobre bolo.
Projekt medzičasom narástol na viac ako 160 stôp, takže bolo načase sa ho zbaviť. Preniesli sme ho k Rolandovi Kánikovi do jeho štúdia Sonic Cat. Ten to prehnal cez analógový mix, čím dostala hudba úplne iné parametre a naozaj sa s tým pohral. Dohral do dvoch skladieb klávesy a to je asi všetko. Nasleduje (už rozrobený) projekt Space Funk, to je tá Minuta Ticha. Ale to je už úplne iná rozprávka.

Marian Jaslovský

Tags: produkovanie | reportáž