Pocta slobode

Devín, 15. VIII. 2010

Ostrieľaný kultúrny harcovník, muž Novembra ’89 Agnes Snopko, mal vždy dobré nápady. No umiestniť hudobné podujatie Pocta slobode na samý vrchol hradu Devín patrí azda medzi tie najlepšie. Nádvorie hradu Devín má nielen jedinečný genius loci, je jednoducho komplementárne s hudbou. Pod zrúcaninami Devína nasvietenými zapadajúcim slnkom sa doďaleka leskne Dunaj a Morava, vidno zelené lesy a Devínsku Kobylu so Sandbergom, modré nebo, cítiť pofukujúci vetrík. Je ťažké si predstaviť estetickejšiu a vzrušujúcejšiu kulisu pre letný koncert.

koller
Poctu slobode odštartovali revivalisti Blues 8. Riadni chlapi, do čierneho odetí, hrali chytľavé overené starinky - rokenrol, bigbít, funky. Hrali ich so šarmom a veľkou chuťou. Trojčlenná dychová sekcia šťavnato odpaľovala témy, dvaja gitaristi a klávesista disciplinovane vyfarbovali priestor, rytmus držala basová gitara a bicie a dušu predstaveniu dával spevák Juraj Rakovský. Bolo to fajn.
Prvá hviezda večera, David Koller, poburujúco meškal. Vraj zapchaná diaľnica. Čakalo na neho okolo tritisíc ľudí na Devíne a v ten istý večer ďalší diváci na City Feste v Žiari nad Hronom. Pre Kollera zakladajúceho si na svojej profesionalite je to neospravedlniteľné zlyhanie. Na druhej strane, chlapci z Blues 8 vďaka Kollerovi s chuťou pridali ďalšiu trištvrtehodinku.
Minulého roku na prvej Pocte slobode účinkovali ľudia vskutku povolaní: Marta Kubišová, Vladimír Merta, Marián Varga, či Michal Kocáb s Pražským Výberom. Tohtoročné podujatie svojím výberom protagonistov akoby poctu slobode nebralo už tak angažovane. Agnes Snopko sa pokúsil udržať dôstojnosť úmyslu čítaním mien ľudí, ktorí boli za komunistického režimu zabití pri pokuse nelegálne prekonať železnú oponu. Zoznam bol prekvapujúco dlhý a mená ostro a znepokojivo zneli vzduchom. Charizmatický, zľahka rozgajdaný Agnes ich čítal s rozbitým lakťom a obväzom zahnednutým od presakujúcej krvi. Aspoň niečo bolo autentické. No mnohí diváci sa prišli najmä baviť, nervózne čakali na Kollera a dlhé čítanie mien nešťastných obetí ich evidentne otravovalo. Koller však stále nechodil, a tak podujatie pokračovalo vystúpením Jany Kirschner.
kirschner
Jana bola na pódiu éterická, príťažlivá, pôsobila mimoriadne uvoľnene a mladistvo, skvele spievala. V takej forme som ju ešte nevidel. Je z nej dnes výnimočná a sebaistá speváčka a pesničkárka. Má nadhľad presahujúci rozmer domovskej krajiny, má čo povedať a budí dojem, že vie presne, čo chce. Chýba jej len povestný závan motýlieho krídla k tomu, aby sa jej úspech rozšíril za hranice Slovenska. Disponuje dobrým repertoárom a kvalitnou, decentne semi-akustickou kapelou (akustická gitara, mandolína - Martin Zajko, kontrabas – Martin Gašpar, bicie - Igor „Ajdži“ Sabo, elektrická gitara Štefan Lengyel, klávesy – Martin Wittgruber). Privítal by som však viac noviniek z výnimočného nového albumu Krajina rovina (2010) ako len tie dve, ktoré zazneli: Keby si bol môj a Miluješ nemiluješ. Koncertný repertoár je skôr kompromisný, ale stále vkusný. Nechýbajú v ňom hity Na čiernom koni, Líška, Modrá alebo Pokoj v duši. Staré aj nové piesne sú elegantne zaranžované. Jana bola naozaj veľmi dobrá.
Po Jane Kirschner konečne zahral David Koller. Narýchlo zo seba vypustil notorické, zľahka nevkusné recykláty jeho bývalej skupiny Lucie ako Černí andělé, Chci zas v tobě spát či Daniela. Hral možno pol hodiny, no svoj ďalší koncert v Žiari nad Hronom stihnúť pred polnocou aj tak zrejme nemohol. Úbohí Žiarčania.
Najočakávanejšia hviezda večera, slávna írska škandalózna rebelka Sinéad O'Connor (*1966) nám mnohým svojím zjavom vyrazila dych. Nebyť hlasu, neveril by som, že to je ona. Namiesto očakávanej éterickej divy prišla pribratá teta v pokrčenom ružovo-červenom kostýme. Len ten úžasný hlas, ten zostal pôvodný. Na Devíne vystúpila v sprievode austrálskeho gitaristu Stevea Cooneya, za ktorého sa len pred niekoľkými týždňami vydala a klávesistu, gitaristu a flautistu Kierana Kielyho. Sama hrala na gitare.
Mediálnu slávu si Sinéad zabezpečila najmä krásnou Princeovou piesňou Nothing Compares 2 U z jej druhého albumu z roku 1990 a roztrhaním fotografie pápeža Jána Pavla II. v priamom prenose programu Saturday Night Live v roku 1992. Okrem týchto dvoch vychytáviek stihla mať štyri deti so štyrmi mužmi, zložiť množstvo krásnych piesní a žiť prudký a chaotický osobný aj umelecký život, plný závratných protirečení. Vrhala sa do partnerských vzťahov s mužmi aj ženami. Bulvár si vychutnával jej údajnú neschopnosť starať sa o svoje deti a rôzne životné excesy. Bola vysvätená za farárku Michaelom Coxom, podivuhodným arcibiskupom podivuhodnej Írskej ortodoxnej a apoštolskej cirkvi. Aj tu na Devíne mala na krku veľký kríž a nevynechala útočné piesne proti Katolíckej cirkvi a pápežovi, či silné piesne proti zneužívaniu detí katolíckymi kňazmi. Na druhej strane je Sinéad fenomenálne muzikálna, hudba je elementárnym princípom jej osobnosti. A tak aj napriek zložitostiam jej osobného života, maniakálnym depresiám a extrémnej citlivosti, je dodnes vyhľadávanou partnerkou tými najtalentovanejšími hudobníkmi súčasnej popkultúry. Známy je duet s Mary J. Blige, vystúpenia a nahrávky s ex-členmi Pink Floyd a Who, Eltonom Johnom, Peterom Gabrielom, Massive Attack, Jah Wobble, Terry Hall, Moby, Bomb The Bass, The Edge, U2 a ďalšími.

sinead

Na Devíne Sinéad odspievala dvojhodinový komorný koncert v stoji, so zavretými očami a takmer bez pohybu. Jediným vyrušením boli časté výmeny gitár a kratučká, vtipne priznaná cikpauza v závere. Väčšina odohraných piesní bola silne ovplyvnená tradičným írskym folklórom. Zazneli aj očakávané hity, napríklad Nothing Compares 2 U, ktorý sa ešte aj dnes bojí spievať. Venovala ho svojej matke, život s ktorou považovala za neznesiteľný a ako 13-ročná od nej utiekla k otcovi. No matkina tragická smrť pri automobilovej nehode ju zasiahla s mimoriadnou intenzitou. Mala vtedy 17 rokov. Ďalšie známe emočne silné piesne venovala svojim deťom.
Sinéad predviedla svoj úžasný hlas, výnimočnú muzikalitu a hudobný vkus, vďaka čomu možno koncert považovať za naozaj krásny. No úplný nebol. Chýbalo mu povestné vzrušujúce napätie a vášeň. Aj jeho intímna klubová dramaturgia mala v takom veľkom priestore skôr uspávajúci účinok. Možno preto diváci postupne odchádzali. Len čo koncert skončil, začalo na Devíne husto pršať - angažovaná bodka z neba za Poctou slobody. Alebo účinok úvodnej Sinéadinej proti-dažďovej piesne, ktorým odsunula dážď na správny okamžik.

PS: Pochvala organizátorom za vynikajúci zvuk!

Rado Tihlárik