Ľudová hudba a world music na Slovensku
29.11.2010 Filed in: Seriály
Vývoj, súčasný stav a trendy
10. časť
Už koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia vznikli u nás prvé pokusy zapájať ľudových muzikantov do rekonštrukcií historických hudobných pamiatok, najmä z obdobia baroka a klasicizmu. Keďže viacero z nich je rurálneho charakteru, naši barokoví a ranoklasicistickí skladatelia často pracovali s ľudovými prvkami. Je preto jasné, že k prepojeniu ľudových muzikantov a hudobníkov – špecialistov na slovenskú historickú hudbu raz muselo prísť. Teda u tých, ktorí to myslia so starou hudbou vážne a neuspokoja sa s romantickým odkazom Warchalovcov. Sú presvedčivé dôkazy, že na viacerých šľachtických panstvách a zemianskych kúriách na Slovensku sa z ekonomických dôvodov často využívali služby neštudovaných, ale šikovných ľudových muzikantov, ktorých medzi vyškolených hudobníkov zapájali predchodcovia dnešných world music producentov - profesionálni kapelníci šľachtických domov. Z podhubia kríženia ľudových a umeleckých prvkov sa potom tvoril základ repertoáru takýchto hudieb. Dôkazom je napríklad aj Vietorisova tabulatúra zo 17. storočia, kde sú okrem iného aj záznamy slovenskej, maďarskej i poľskej tanečnej, pôvodne ľudovej hudby, alebo zbierka zemianskych tancov Anny Szirmay Keczerovej z 18. storočia, ktorých melodický charakter svedčí o slovenských, poľských, maďarských, rómskych a balkánskych ľudových vplyvoch. Osobitným prípadom boli na Slovensku františkáni v 18. storočí. Ako príslušníci rádu, ktorý mal príklon k jednoduchosti a k chudobnému ľudu akosi v popise práce, tvorili skladby, ktoré spĺňajú všetky kritériá etno hudby. Ja by som pátra Edmunda Paschu kľudne vyhlásil za patróna slovenskej worldmusic. Vo svojej Vianočnej omši F dur použil citácie valaských piesní a kolied, v niektorých pasážach priamo napodobňuje rytmus a melodiku ľudových tancov a hru na ľudových nástrojoch. No ale vráťme sa k tým historizujúcim tendenciám. V roku 1970 vydal Supraphon LP platňu so spomínanou Paschovou – Zrunekovou Omšou F dur, kde ako speváka a hráča na fujaru Pražskí madrigalisti použili Štefana Nosáľa, mimochodom známeho slovenského choreografa. Rôzne folklorizujúce prístupy pri spracovaní starej slovenskej hudby pre rôzne profesionálne telesá neskôr použili aj skladatelia Jozef Malovec, Svetozár Stračina a Ivan Dubecký.
Začiatkom 80-tych rokov 20. storočia vzniklo v Bratislave teleso, ktoré si spájanie starej hudby a folklóru vzalo za svoj základný program - Slovenské gajdošské združenie. Jeho lídrom je hráč na rôzne ľudové airofóny a známy gajdošský činovník Milan Rusko. Pre súbor zrekonštruoval piesne a tance zo 17. a 18. storočia z viacerých historických zbierok. V podaní Slovenského gajdošského združenia zneli tieto hudobné pamiatky folklórne sviežo. V súčasnosti si združenie vychutnáva tvorivú prestávku.
Začiatkom 90-tych rokov 20. storočia mal veľkú odozvu projekt producenta Viliama Jána Grusku Daj Boh šťastia tejto zemi, v ktorom profesionálni hudobníci, najmä zo súboru starej hudby Musica Aeterna, dedinská folklórna skupina z Chrenovca, vokálna skupina Sklo a organista Ján Vladimír Michalko interpretovali pastorely zo zbierky Gašpara Drosta z 19. storočia v spracovaní skladateľa Vladimíra Godára.
10. časť
Už koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia vznikli u nás prvé pokusy zapájať ľudových muzikantov do rekonštrukcií historických hudobných pamiatok, najmä z obdobia baroka a klasicizmu. Keďže viacero z nich je rurálneho charakteru, naši barokoví a ranoklasicistickí skladatelia často pracovali s ľudovými prvkami. Je preto jasné, že k prepojeniu ľudových muzikantov a hudobníkov – špecialistov na slovenskú historickú hudbu raz muselo prísť. Teda u tých, ktorí to myslia so starou hudbou vážne a neuspokoja sa s romantickým odkazom Warchalovcov. Sú presvedčivé dôkazy, že na viacerých šľachtických panstvách a zemianskych kúriách na Slovensku sa z ekonomických dôvodov často využívali služby neštudovaných, ale šikovných ľudových muzikantov, ktorých medzi vyškolených hudobníkov zapájali predchodcovia dnešných world music producentov - profesionálni kapelníci šľachtických domov. Z podhubia kríženia ľudových a umeleckých prvkov sa potom tvoril základ repertoáru takýchto hudieb. Dôkazom je napríklad aj Vietorisova tabulatúra zo 17. storočia, kde sú okrem iného aj záznamy slovenskej, maďarskej i poľskej tanečnej, pôvodne ľudovej hudby, alebo zbierka zemianskych tancov Anny Szirmay Keczerovej z 18. storočia, ktorých melodický charakter svedčí o slovenských, poľských, maďarských, rómskych a balkánskych ľudových vplyvoch. Osobitným prípadom boli na Slovensku františkáni v 18. storočí. Ako príslušníci rádu, ktorý mal príklon k jednoduchosti a k chudobnému ľudu akosi v popise práce, tvorili skladby, ktoré spĺňajú všetky kritériá etno hudby. Ja by som pátra Edmunda Paschu kľudne vyhlásil za patróna slovenskej worldmusic. Vo svojej Vianočnej omši F dur použil citácie valaských piesní a kolied, v niektorých pasážach priamo napodobňuje rytmus a melodiku ľudových tancov a hru na ľudových nástrojoch. No ale vráťme sa k tým historizujúcim tendenciám. V roku 1970 vydal Supraphon LP platňu so spomínanou Paschovou – Zrunekovou Omšou F dur, kde ako speváka a hráča na fujaru Pražskí madrigalisti použili Štefana Nosáľa, mimochodom známeho slovenského choreografa. Rôzne folklorizujúce prístupy pri spracovaní starej slovenskej hudby pre rôzne profesionálne telesá neskôr použili aj skladatelia Jozef Malovec, Svetozár Stračina a Ivan Dubecký.
Začiatkom 80-tych rokov 20. storočia vzniklo v Bratislave teleso, ktoré si spájanie starej hudby a folklóru vzalo za svoj základný program - Slovenské gajdošské združenie. Jeho lídrom je hráč na rôzne ľudové airofóny a známy gajdošský činovník Milan Rusko. Pre súbor zrekonštruoval piesne a tance zo 17. a 18. storočia z viacerých historických zbierok. V podaní Slovenského gajdošského združenia zneli tieto hudobné pamiatky folklórne sviežo. V súčasnosti si združenie vychutnáva tvorivú prestávku.
Začiatkom 90-tych rokov 20. storočia mal veľkú odozvu projekt producenta Viliama Jána Grusku Daj Boh šťastia tejto zemi, v ktorom profesionálni hudobníci, najmä zo súboru starej hudby Musica Aeterna, dedinská folklórna skupina z Chrenovca, vokálna skupina Sklo a organista Ján Vladimír Michalko interpretovali pastorely zo zbierky Gašpara Drosta z 19. storočia v spracovaní skladateľa Vladimíra Godára.
Samo Smetana
