Dávid Hodek Quartet
29.11.2010 Filed in: Recenzie
The First
Hudobné centrum
***1/2
Netrúfam si objektivizovať reálne postavenie jazzu na Slovensku. No na takú malú krajinu s jej aktuálnym HDP a skôr jánošíkovskou, ako jazzovou tradíciou to s ním zlé podľa mňa nebude. Svedčí o tom aj nové CD dvanásťročného bubeníka Dávida Hodeka z Komárna, ktoré vzbudilo rozruch v tlači aj odborných kruhoch. Rozruch vyvolala aj Cena Hansa Kollera: Talent roka 2009, ktorú Hodekovi udelil Rakúsky hudobný úrad (Austrian Music Office). Jej výnimočnosť potvrdzuje aj fakt, že vo svojej 15-ročnej histórii bola udelená zahraničným hudobníkom len trikrát. Chlapec prosto očaril účastníkov jazzového festivalu organizovaného vo vychýrenom viedenskom klube Porgy & Bess. Niet sa čo diviť, keď vie hrať ako veľký. Album The First Dávida Hodeka produkoval Péter Sárik, nadaný klavirista z Budapešti. Sárik je trojnásobným finalistom americkej súťaže International Songwriting Competition (15000 skladieb, v porote Chaka Khan, McCoy Tyner, John Scofield a iné hviezdy), kde v roku 2008 skončil na treťom mieste v jazzovej kategórii. CD by možno zostalo bez väčšieho povšimnutia médií, nebyť vzrušujúcej pridanej hodnoty. Je ňou neobvyklá spolupráca ostrieľaných, mazaných jazzových bardov Tarišku (saxafón), Sárika (klavír) a Baroša (kontrabas) s hyper-talentovaným dvanásťročným chlapcom, ktorý s očarujúcim detským šarmom zvláda rolu rovnocenného dospelého partnera. No nie on, ale vynikajúca hra Rada Tarišku a veľmi kultivovaný doprovod a sóla Pétera Sárika, muzikálne dominujú albumu. Páni sa na albume zľahka hrajú s tradičným mainstreamovým jazzom technikou decentného akademického vyvárania z jazzovej histórie, dávnej aj nedávnej. Tariška tu recykluje svoju úplne čerstvú (a výbornú) skladbu Blues Lee zo svojho najnovšieho albumu a sú tu aj staré kúsky od McCoy Tynera a Victora Younga. Zvyšné skladby v tradičnom duchu napísal Sárik.
Nahrávka má pekný zvuk. Malý Dávid nemá ešte silu v údere, ale keby som nevedel, že je taký malý, možno by som si to neuvedomil. Jeho živá rytmika tvorí z inštrumentálneho hľadiska absolútne akceptovateľný základ pre hru jeho spoluhráčov – špičkových profesionálov. Pripomína tým iný slovenský zázračný detský talent, dnes medzinárodnú hviezdu, huslistu Dalibora Karvaya, ktorý hral v podobnom veku s Varchalovcami či Slovenskou filharmóniou.
Jazz bol doposiaľ najmä odrazom životného štýlu a skúsenosti jeho protagonistov. Preto je výskyt detského talentu v jazze skôr unikát. Že sa tak dnes deje, viac-menej potvrdzuje akademizáciu jazzu, ktorá ho konzervuje, inými slovami zbavuje života. Silne to evokuje víziu Paula Bleya spomínanú v booklete albumu: jazz bude hrozný, zabije ho vzdelanosť jazzmanov. Táto nahrávka spĺňa mnohé formálne predpoklady byť mimoriadna: skvelí hráči a inštrumentálne výkony, participácia zázračného dieťaťa, vysoká miera prepracovanosti, inteligentné kompozície. No ukazuje sa, že to nestačí. Treba primiešať aj podstatu: obsahovú a emočnú osobitosť, pútavú človečinu. Len tá zabezpečí, že sa nahrávka bude šíriť a nezabudne sa na ňu. Bez nej je to len akademická inštrumentálna zábavka pre inteligentných účastníkov nahrávky a zopár odborníkov.
Hudobné centrum
***1/2
Netrúfam si objektivizovať reálne postavenie jazzu na Slovensku. No na takú malú krajinu s jej aktuálnym HDP a skôr jánošíkovskou, ako jazzovou tradíciou to s ním zlé podľa mňa nebude. Svedčí o tom aj nové CD dvanásťročného bubeníka Dávida Hodeka z Komárna, ktoré vzbudilo rozruch v tlači aj odborných kruhoch. Rozruch vyvolala aj Cena Hansa Kollera: Talent roka 2009, ktorú Hodekovi udelil Rakúsky hudobný úrad (Austrian Music Office). Jej výnimočnosť potvrdzuje aj fakt, že vo svojej 15-ročnej histórii bola udelená zahraničným hudobníkom len trikrát. Chlapec prosto očaril účastníkov jazzového festivalu organizovaného vo vychýrenom viedenskom klube Porgy & Bess. Niet sa čo diviť, keď vie hrať ako veľký. Album The First Dávida Hodeka produkoval Péter Sárik, nadaný klavirista z Budapešti. Sárik je trojnásobným finalistom americkej súťaže International Songwriting Competition (15000 skladieb, v porote Chaka Khan, McCoy Tyner, John Scofield a iné hviezdy), kde v roku 2008 skončil na treťom mieste v jazzovej kategórii. CD by možno zostalo bez väčšieho povšimnutia médií, nebyť vzrušujúcej pridanej hodnoty. Je ňou neobvyklá spolupráca ostrieľaných, mazaných jazzových bardov Tarišku (saxafón), Sárika (klavír) a Baroša (kontrabas) s hyper-talentovaným dvanásťročným chlapcom, ktorý s očarujúcim detským šarmom zvláda rolu rovnocenného dospelého partnera. No nie on, ale vynikajúca hra Rada Tarišku a veľmi kultivovaný doprovod a sóla Pétera Sárika, muzikálne dominujú albumu. Páni sa na albume zľahka hrajú s tradičným mainstreamovým jazzom technikou decentného akademického vyvárania z jazzovej histórie, dávnej aj nedávnej. Tariška tu recykluje svoju úplne čerstvú (a výbornú) skladbu Blues Lee zo svojho najnovšieho albumu a sú tu aj staré kúsky od McCoy Tynera a Victora Younga. Zvyšné skladby v tradičnom duchu napísal Sárik.
Nahrávka má pekný zvuk. Malý Dávid nemá ešte silu v údere, ale keby som nevedel, že je taký malý, možno by som si to neuvedomil. Jeho živá rytmika tvorí z inštrumentálneho hľadiska absolútne akceptovateľný základ pre hru jeho spoluhráčov – špičkových profesionálov. Pripomína tým iný slovenský zázračný detský talent, dnes medzinárodnú hviezdu, huslistu Dalibora Karvaya, ktorý hral v podobnom veku s Varchalovcami či Slovenskou filharmóniou.
Jazz bol doposiaľ najmä odrazom životného štýlu a skúsenosti jeho protagonistov. Preto je výskyt detského talentu v jazze skôr unikát. Že sa tak dnes deje, viac-menej potvrdzuje akademizáciu jazzu, ktorá ho konzervuje, inými slovami zbavuje života. Silne to evokuje víziu Paula Bleya spomínanú v booklete albumu: jazz bude hrozný, zabije ho vzdelanosť jazzmanov. Táto nahrávka spĺňa mnohé formálne predpoklady byť mimoriadna: skvelí hráči a inštrumentálne výkony, participácia zázračného dieťaťa, vysoká miera prepracovanosti, inteligentné kompozície. No ukazuje sa, že to nestačí. Treba primiešať aj podstatu: obsahovú a emočnú osobitosť, pútavú človečinu. Len tá zabezpečí, že sa nahrávka bude šíriť a nezabudne sa na ňu. Bez nej je to len akademická inštrumentálna zábavka pre inteligentných účastníkov nahrávky a zopár odborníkov.
Rado Tihlárik
