Snažíme sa vyhovieť obidvom stranám

Nový album Cigánskych diablov Adagio & Furioso je zostavený zo skladieb klasických autorov interpretovaných v typicky cigánskom štýle. Celkovo ide o zvláštny amalgam, pretože v originálnych aranžmánoch cimbalistu Ernesta Šarköziho sa nachádzajú aj prvky iných žánrov. Klasické pasáže sú popretkávané zlatými nitkami jazzových harmónií, častých zmien a dynamických kontrastov, ktoré udržiavajú poslucháča v pohode, ale nedajú mu zaspať. Rovnako sofistikovane ako s klasickou hudbou či cigánskym folklórom narába Ernest aj s princípmi používanými v jazze a pope. Napriek tomuto zdanlivo chaotickému rozptylu pôsobí nový repertoár Cigánskych diablov kompaktne, možno i vďaka virtuóznemu a dravému podaniu klasicky školených muzikantov. Skupinu v rozhovore reprezentovali Ernest Šarközi, hráč na violu Jozef Farkaš a občas sa zapojil aj manažér Daniel Rabina.



Klasika podaná v cigánskom štýle - niečo podobné sa odohrávalo vo viedenských a peštianskych salónoch už v dvadsiatych rokoch minulého storočia. V čom sa od toho líši váš princíp?
EŠ: Áno, je to pravda, ale vtedy to cigánske kapely hrali ako to autor napísal – s tou istou harmóniou, ktorú sa snažili odpočuť a zapamätať si. Vtedy to ale nebola tvorivá aranžérska úprava klasiky do cigánskej hudby, ale skôr taká transkripcia. V našom prípade je to absolútne prearanžované, dokonca niekde je zmenená aj forma. Pokúšame sa o hľadanie nového princípu pôvodnej skladby.

Čo je vlastne nositeľom toho „cigánskeho feelingu“? Čím to je, že klasika vo vašom podaní znie ako world music?
EŠ: Sú to rôzne ozdoby, trilky, glissandá, potom sú to samozrejme aj harmonické zmeny. Využívame nielen cigánsku harmóniu, ale aj modernú, miestami až jazzovú. Pri tom hľadaní sme často využívali opak pôvodného zámeru. Tam, kde autor držal jeden akord, my sme ich zahrali na jeden tón hneď niekoľko a naopak, kde bolo v pôvodnej predlohe veľa harmónie, my sme sa snažili nájsť jeden priebežný akord.

Čo by na to povedal autor?
EŠ: Ťažko povedať. Snažili sme sa robiť tie úpravy s vkusom a tak, aby sme skladbu nedehonestovali. Dúfam, že sa nám to podarilo.

Poslucháč si pri počúvaní môže pripadať ako na ceste okolo sveta. Počuť tu všetko, od maďarského folklóru, až po argentínske tango.
EŠ: Áno, do podoby tanga sme upravili Sarasateho Cigánske melódie (Zigeunerweisen). Je to španielsky autor, ktorý sa snažil napodobniť cigánskych muzikantov...

Tak ste mu to vrátili...
EŠ: ...my sme sa to snažili robiť zas opačne.
JF: Naša prvá skúsenosť s úpravou klasickej hudby sa odohrala v prípade Ilju Zeljenku. Trochu sme pomenili jeho skladbu Musica Slovaka, ktorú pôvodne venoval Warchalovcom. Bolo to pri príležitosti spoločného koncertu s Moyzesovým kvartetom. Oni tú skladbu zahrali klasicky a my sme ju podali našim cigánskym štýlom. Ilja Zeljenka bol vtedy v publiku. Nevedeli sme, ako bude reagovať, ale povedal nám: „škoda, že som to sám nevedel napísať takto“.

Aký má vplyv kapela na aranž­mány, ktoré prinesie Ernest Šarközi?
JF: Ernest vždy príde na skúšku totálne pripravený. Má svoju jasnú predstavu, ale je ochotný prijať to, čo je pozitívne a čo je obohacujúce. Sú to väčšinou návrhy kde zahráme akú bodku, čo pridáme, alebo uberieme. Podstata nápadu je vždy v Ernestovej hlave a nápady, s ktorými prichádza kapela, sú skôr nuansy.

Má Ernest právo veta?
JF: U nás je demokracia, že?
EŠ: Určite áno, ide hlavne o to, aby sa to páčilo ľuďom. Snažíme sa, aby naša hudba mala svoju kvalitu, ktorú ocenia kritici, ale myslíme aj na to, aby sa to páčilo aj laikom. Snažíme sa vyhovieť obidvom stranám.

Cigánske kapely odjakživa prispôsobovali svoj štýl a repertoár tým, ktorí platili.
EŠ: Je to tak, ale my sa to celé snažíme posunúť na vyššiu úroveň, ako to bolo doteraz.

Všetci členovia vašej kapely majú klasické vzdelanie. Je možné študovať aj cimbal, alebo ste absolvovali nejaký iný nástroj?
EŠ: Cimbal je už dnes možné študovať ako hlavný predmet. Radí sa do skupiny strunových nástrojov. Keď sa hra na cimbal začala vyučovať na konzervatóriu, ja som bol prvý absolvent. Odvtedy už touto školou prešlo veľmi veľa cimbalistov a v súčasnosti sa dá pokračovať aj na vysokej škole.

Kto sú v súčasnosti najväčšie osobnosti tohto nástroja?
EŠ: Každý cimbalista má svojich vlastných obľúbencov. Tí moji pochádzajú väčšinou z Rumunska a niektorí z Maďarska.
JF: Zázemie cimbalu je v Rumunsku a Maďarsku suverénne najväčšie. Tam na to existujú školy už dlhé roky. Ohľadom muzikantských vzorov sa dá povedať, že v súčasnosti je to pre mnohých cimbalistov práve Ernest. Je to zrejmé z nahrávok iných, kde sú počuť Ernestove muzikantské „fóry“.

Do akej miery je pre vás pri vystupovaní dôležitá show?
EŠ: V našom prípade to vzniká skôr samo od seba, v prvom rade si chceme zachovať kvalitu hudby. V dnešnej dobe, ak chce mať človek plné sály, je nevyhnutné prinášať aj nové prvky. Mali sme niekoľko koncertov, ktorých súčasťou bol aj tanec.

Na novom albume sa nachádzajú aj spievané veci. Je to skôr výnimka, alebo sa dá očakávať, že v budúcnosti budú pribúdať ďalšie?
EŠ: Teraz už vieme, že budú pribúdať aj ďalšie pesničky. Na koncertoch budeme striedať inštrumentálne skladby so spevom, aby bol program ešte bohatší.

Všetky pesničky spieva vaša manželka, doteraz hráčka na violončelo, Silvia. Nerodí sa v jej osobe nová hviezda, ktorá by mohla prerásť formát kapely?
EŠ: Ak je to tak, tak by sme boli radi.
DR: Silviine nahrávky mali možnosť počuť aj viaceré operné speváčky, ktoré majú tieto piesne v repertoári a hovoria, že to je niečo, čo by sa ony samé mohli učiť. Na rozdiel od klasického prevedenia je tam veľa cigánskeho hudobného feelingu, ale zároveň z jej spevu cítiť aj veľký rešpekt k tým skladbám.

Iný uhol pohľadu na známe skladby dotvárajú aj nové cigánske texty.
EŠ: Práve tým sme chceli ukázať, že aj takto sa to dá inak a že opernú áriu je možné zaspievať aj po cigánsky. Nie je to doslovný preklad, ale obsah pôvodného textu sme sa snažili zachovať.
DR: Je to taká paralela, pretože v prípade Dvořákových piesní sa jedná o veci inšpirované cigánskou hudbou, ale nie je nám známe, že by ich pred nami niekto iný spieval po cigánsky.

Súčasné zloženie kapely je viac spojením osobností, alebo želanej nástrojovej zostavy?
EŠ: Táto nástrojová zostava je daná. Typická cigánska kapela hráva v sedmičke. Okrem toho, že máme dva kontrabasy, je naša skladba nástrojov tradičná.

Čo hrajú dva kontrabasy?
EŠ: Niekedy sú to unisoná, inokedy jeden hrá pizzicato (prstami), druhý arco (sláčikom), alebo v niektorých pasážach hrajú aj v terciách.

Máte nejaké svoje aranžérske špecifikum?
EŠ: Vždy sa snažím o to, aby sa v jednej skladbe vystriedalo viac žánrov a aby sa spojila zábavnosť a iskrivosť s komponovanou hudbou, kde má každý svoj part. Záleží mi na tom, aby sa poslucháč nemohol ani na chvíľu nudiť.
JF: Ernest má o hudbe úžasnú predstavu, ovláda harmóniu, čo sa prejavuje aj v úpravách klasických skladieb. Jeho postupy sa do danej veci vždy hodia a ťažko im niečo vytknúť. Jeho kreativita sa prejavuje aj pri zmenách a kontrastoch, pretože prejsť prirodzene od tanga do lyrickej polohy a zase do rýchleho estamu nie je jednoduché a keď sa to vydarí, je to aj originálne.
EŠ: Dôležité je, aby dlho nebola rovnaká pasáž, aby jeden nástroj nehral príliš, aby sa to stále striedalo a prichádzalo vždy niečo nečakané. Keď aj máme skladbu hotovú, sledujeme, ako na ňu reagujú ľudia a niekedy si povieme, čo treba v určitých pasážach zmeniť, aby tam nebola nuda.

Aranžujete s počítačom?
EŠ: Áno, pracujem v programe Encore.

Na aké nástroje hráte ešte okrem cimbalu?
EŠ: Vyštudoval som aj violu a odmalička som hral na husle.
JF: Ale výborne hrá aj na klavír, kontrabas, vpodstate je multiinštrumentalista. Ovláda problematiku hudobného nástroja, takže pri aranžovaní vie, čo píše.
Ako ste sa dopracovali k výberu autorov a skladieb na tomto albume?
EŠ: Snažili sme sa, aby tie skladby boli známe, aby ľudia poznali pôvodnú verziu a uvedomili si aj náš vklad do pôvodnej kompozície. Vyberali sme aj také skladby, ktorých autori pri ich vzniku čerpali z cigánskej hudby. Je to výber od baroka, cez klasicizmus až po romantikov s jednou ukážkou operetnej tvorby z 20. storočia.

Čo vás v poslednej dobe zaujalo na slovenskej scéne?
EŠ: Z klasickej hudby ma zaujal projekt Oskara Rózsu s Adrianou Kučerovou. To je svetová úroveň. V tej pestrosti je počuť aj jeho rozhľad, že sa nevenuje len jednému žánru, ale že je to jeden výborný rozhľadený muzikant.
JF: Oskar bol vlastne aj Ernestov spolužiak. Takých skladateľov ako on u nás veľa nemáme.

Došlo medzi vami už aj k nejakej tvorivej spolupráci?
JF: Párkrát sme sa stretli a rozprávali, ale on je dosť vyťažený a aj my máme rozpracovaných veľa projektov... keby ale k niečomu došlo, tešili by sme sa.

Čo máte v pláne v najbližšej dobe?
EŠ: Máme projekt so symfonickým orchestrom, s Veľkým cigánskym orchestrom, hráme naše sólové koncerty... Budúci rok je rokom Franza Liszta. K dvestému výročiu jeho narodenia pripravujeme koncert, kde zaznejú Lisztove skladby v podaní cigánskej kapely a virtuózneho rakúskeho klaviristu Paula Guldu.

Ste kapela s diablom v názve, máte s ním nejaký pakt?
EŠ: S diablom nemáme žiadny, ale myslím, že s Pánom Bohom asi áno.

Martin Chrobák

Tags: články | rozhovor | kapely