Z futrálu Števa Šantu
24.10.2013 Filed in: Seriály
Krátko o emóciách
„Je jedno, ako držíte nástroj, keď si chcete brnkať nejakú menej hodnotnú hudbu, nejaké pesničky, alebo tak, ale pri klasickej hudbe to má svoje pevné pravidlá,“ vysvetľoval učiteľ gitary na konzervatóriu. Hneď mi bol podozrivý, ako tak chodil do práce v saku a kravate.
Alebo konzultantka absolventskej práce, ktorá pojednávala o fenoméne spievanej poézie sprevádzanej strunovým nástrojom: „Nepoužívajte tam slovo pesničkár. Keď sa povie pesnička, znie to tak podradne.“
Vždy mnou cuklo, keď som také niečo počul, lebo som bol v rozpakoch. Mám rád klasickú hudbu aj populárnu a neviem prísť na to, v čom je tá klasická hodnotnejšia, pretože pri počúvaní oboch mávam rovnako príjemné pocity. Že je v nej viac tónov, že je bohatšie aranžovaná? Iste, ak si pustíme niektorú z Bachových suít a za ňou, čo ja viem, pesničku od The XX, rozdiel bude zreteľný. Zatiaľ čo Bach na vás bude útočiť tokom tónov v komplikovane zakrivenej melódii, The XX to budú robiť presne opačne, úsporne, minimalisticky, využívajúc i ticho páuz. Ibaže pri oboch budem mať rovnaký pocit – bude mi dobre.
Cestou zo školy zvykol môj spolužiak často nadhadzovať známu tému: Akú hudbu by skladal Bach, keby žil v dnešných časoch? Venoval by sa tzv. novej hudbe, alebo by nebodaj skladal hudbu populárnu? A aký jej žáner?
Bach bol vraj vynikajúci matematik a vo svojich fúgach údajne pracoval s matematickými algoritmami. Ibaže výsledok Bachovej hudby nie je výpočet, ale emócia. Na to, aby ste ju vyvolali nestačí byť matematikom, ale citlivým, vnímavým hudobníkom. Napokon, každá hudba sa dá vyjadriť matematicky. Ibaže poslucháč o nej takto nepremýšľa. Nepotrebuje vedieť, že rozdiel medzi durovým a molovým, teda veselým a smutným akordom, ako sa to zvykne vysvetľovať deťom, je len v jednom poltóne. To, čo vníma, je pocit, atmosféra, nálada. Je na tvorcovi, na jeho senzitivite a talente, ako to svojím recipientom namieša. Možností je mnoho, preto je na svete tak veľa rôznej hudby. Každý má možnosť vybrať si a utešovať sa tým, čo ho najviac oslovuje a čomu rozumie.
Aj populárna hudba, rovnako ako klasická, ponúka množstvo emócií a mnoho krásy a nie všetky jej žánre sú primárne určené na zábavu. Aj v nej sa pohybuje mnoho skvelých, talentovaných skladateľov. Preto akademickému elitárstvu nikdy nebudem rozumieť.
Nemôžeme chcieť od hudby viac, než práve to, že nám bude robiť dobre. A to, ako sa k tomu jej tvorcovia dopracujú je viac-menej podružné.
Netuším, akému žánru by sa dnes venoval Bach. Jedno je však isté - aj dnes robil by hudbu, ktorá by citlivého poslucháča nenechávala chladným.
Alebo konzultantka absolventskej práce, ktorá pojednávala o fenoméne spievanej poézie sprevádzanej strunovým nástrojom: „Nepoužívajte tam slovo pesničkár. Keď sa povie pesnička, znie to tak podradne.“
Vždy mnou cuklo, keď som také niečo počul, lebo som bol v rozpakoch. Mám rád klasickú hudbu aj populárnu a neviem prísť na to, v čom je tá klasická hodnotnejšia, pretože pri počúvaní oboch mávam rovnako príjemné pocity. Že je v nej viac tónov, že je bohatšie aranžovaná? Iste, ak si pustíme niektorú z Bachových suít a za ňou, čo ja viem, pesničku od The XX, rozdiel bude zreteľný. Zatiaľ čo Bach na vás bude útočiť tokom tónov v komplikovane zakrivenej melódii, The XX to budú robiť presne opačne, úsporne, minimalisticky, využívajúc i ticho páuz. Ibaže pri oboch budem mať rovnaký pocit – bude mi dobre.
Cestou zo školy zvykol môj spolužiak často nadhadzovať známu tému: Akú hudbu by skladal Bach, keby žil v dnešných časoch? Venoval by sa tzv. novej hudbe, alebo by nebodaj skladal hudbu populárnu? A aký jej žáner?
Bach bol vraj vynikajúci matematik a vo svojich fúgach údajne pracoval s matematickými algoritmami. Ibaže výsledok Bachovej hudby nie je výpočet, ale emócia. Na to, aby ste ju vyvolali nestačí byť matematikom, ale citlivým, vnímavým hudobníkom. Napokon, každá hudba sa dá vyjadriť matematicky. Ibaže poslucháč o nej takto nepremýšľa. Nepotrebuje vedieť, že rozdiel medzi durovým a molovým, teda veselým a smutným akordom, ako sa to zvykne vysvetľovať deťom, je len v jednom poltóne. To, čo vníma, je pocit, atmosféra, nálada. Je na tvorcovi, na jeho senzitivite a talente, ako to svojím recipientom namieša. Možností je mnoho, preto je na svete tak veľa rôznej hudby. Každý má možnosť vybrať si a utešovať sa tým, čo ho najviac oslovuje a čomu rozumie.
Aj populárna hudba, rovnako ako klasická, ponúka množstvo emócií a mnoho krásy a nie všetky jej žánre sú primárne určené na zábavu. Aj v nej sa pohybuje mnoho skvelých, talentovaných skladateľov. Preto akademickému elitárstvu nikdy nebudem rozumieť.
Nemôžeme chcieť od hudby viac, než práve to, že nám bude robiť dobre. A to, ako sa k tomu jej tvorcovia dopracujú je viac-menej podružné.
Netuším, akému žánru by sa dnes venoval Bach. Jedno je však isté - aj dnes robil by hudbu, ktorá by citlivého poslucháča nenechávala chladným.
