Musím sa v duchu usmiať vždy, keď počujem túto zákonitú reakciu ľudí, ktorí sa s obálkou nášho časopisu stretnú prvý krát po vyše štvrťstoročí. No, najvyšší čas, že ste si to všimli, pomyslím si. Nie je to už ten Populár, ktorého inovovaný názov sme zdedili a nemali potrebu zmeniť. Nemali, pretože ešte stále máme v pamäti, čo pre nás Populár, ale aj Melodie, bulletin Jazz, Rock & Pop, rádio Ragtime... znamenali. Možno ani nie je tak dôležité, že s obsahom starého Populáru to nebolo vždy v poriadku, ale to nie je - a po rokoch nebude ešte viac - ani s dnešnými médiami. Dôležitejšia vždy bola funkcia katalyzátora – urýchľovača, ktorý uvoľnil pretlak a spustil nejakú reakciu v hlavách vtedajších teenagerov. Nebol tu len soc-pop a nie všetko z neho bolo zlé, dokonca si trúfam povedať, že niečo z vtedajšej popmusic bolo lepšie než to, čo sa za dobré, alebo progresívne považuje dnes. Dočasne. Ale chvalabohu za to, že sme dnes aspoň tam, kde sme. Síce štvaní prácou a hypotékami, žasnúci na tým, kto nám to vládne, ale každý z nás má možnosť pre voľbu cesty aká mu bude najviac vyhovovať. Ochota niečo zmeniť z nás robí slobodnejších ľudí. Môžeme sa prieť o zbytočnosti a nechať si medzi prstami pretekať veci dôležité, ale nemusíme. Jedna vec je pritom istá a ľudia v pesničkách alebo v prísloviach ju už tisíc krát pomenovali: „No pain, no gain“, alebo „Pay to play“, atď. Vladimír Merta spieval: „Po obloze táhnou hromady cizích věcí/z nebes je posílají bleděmodří andělé až k nám/a můžeš si z nich vybrat všechno co si budeš přát/a místo toho něco zpátky dát.“ Stručne povedané, každá sloboda niečo stojí. Niekoho spálenú strechu v spätnom zrkadielku, niekoho život bez detí, niekoho život... (vďaka za všetky Tvoje žiletky Filip!). Ochota niečo obetovať môže, ale nemusí bolieť. Dôležitejšie asi je, čo si za svoje obete kto kúpi. Či sa o to aj podelí, či niekoho obdaruje, alebo sa o to aspoň snaží... Nesťažujeme sa. Robíme čo nás baví, za podmienok aké sme si schopní vyjednať a robíme to s pasiou. Mnoho ľudí nám pri tom pomáha. Nezištne. Možno práve preto, že cítia našu snahu niekoho inšpirovať, zapáliť pre vec, pochváliť, ak si to zaslúži a povedať o ňom iným. Nie je to práca na osem hodín denne, ale užívame si pri nej. Okrem prebdených nocí pred počítačom aj mnoho dobrej hudby a nových vzácnych stretnutí. Zisťujeme, že okruh osôb okolo časopisu sa postupne rozširuje, možno aj vzájomne prepája. Vždy by to mohlo byť lepšie, ale chvalabohu za to, že sme dnes aspoň tam, kde sme a ideme kam nás to ťahá.
...áno, vychádza a ďakujeme, že ste si to všimli. Pekný zvyšok leta!
Martin Chrobák, šéfredaktor
Tags: článok | editorial
