ONDREJ KRAJŇÁK
24.10.2013 Filed in: Recenzie
Forevernest
Hevhetia
Skladba Never Drying Tears je zárez na dreň jazzu. Fragmenty slávnych dôb jazzu famózne reflektované výnimočným muzikálnym cítením človeka súčasnosti. Duch minulosti kúpajúci sa v emóciách dneška. Takto voľajako môže jazz zostať živý. Navyše, ak to utvrdzuje aj grafika na obale CD: priam Oscar Petersonovský, „na černocha“ poňatý, portrét Ondreja Krajňáka. Nechávam na seba pôsobiť blahodarnú harmóniu kontrastov tejto nahrávky. S obdivom vnímam bravúru a ľahkosť s akou Ondrej Krajňák uchopil toto podivuhodné zadanie, akési homage pre slovenského jazzmana Ernesta Oláha (1942-2002). Ernest bol známy ako klavirista v orchestri Juraja Velčovského, kde pôsobil takmer 20 rokov. K jeho muzikantským vrcholom patrí účasť na slávnej východonemeckej nahrávke Modern Jazz Studio Nr. 3 v roku 1969. Od začiatku osemdesiatych rokov pracoval ako barový klavirista v západoeurópskych mestách. V roku 1986 sa stal klaviristom v prestížnom hoteli Bristol vo Viedni, kde zotrval 12 rokov.
Médiom pre vznik tejto vzrušujúcej sólovej nahrávky pre klavír boli predtým nepublikované Oláhove kompozície a producentský entuziazmus jeho syna Romana. Netuším, ako skladby pôvodne zneli, ani rozsah ich úprav. Netuším, čo by na ich Krajňákovu interpretáciu a aranžmány Ernest Oláh povedal. Či by svoje skladby vôbec spoznal. Ak aj je v Oláhových kompozíciách a témach istá naivita, či neistota, v spojení s Krajňákovou virtuozitou a kreativitou všetko nadobúda zmysel a rozmery. Kaleidoskop spektakulárnych chutí a emócií – veľa romantiky, Chopinovsky poňatý úvod, Petersonovské swingovanie, Komedovsky slovanská melodika až po náznaky Mehldauovských nálad, či vône nie nepodobné Jarrettovským ingredienciám - všetko je premaľované úžasnou Krajňákovou muzikalitou. Zdá sa, že jeho jedinečný integrujúci duch dominuje všetkému. Zimomriavky mi naskakujú prakticky stále. A v Never Drying Tears ma rozochvieva každý tón. Nie všetky skladby ma však zaujali rovnako, no Krajňákova hra je bravúrna všade. Dáva aj veľmi triviálnym veciam obsah a dušu. Robí ich konzistentnými. Rušivým prvkom tak zostali najmä rozpačito dlhé fadeouty, ktorými končia niektoré skladby.
Pravdupovediac, stále mi vŕta v hlave, aké tie Oláhove skladby vlastne sú. Akoby oscilovali medzi dielom génia a detinskosťou, až rozpakmi. No isté je, že v rukách Ondreja Krajňáka vyznievajú výborne. Milý Ernest, sotva sa dá predstaviť krajšia homage, akú Vám pripravil Váš syn s Ondrejom Krajňákom a vydavateľstvom Hevhetia.
Hevhetia
Skladba Never Drying Tears je zárez na dreň jazzu. Fragmenty slávnych dôb jazzu famózne reflektované výnimočným muzikálnym cítením človeka súčasnosti. Duch minulosti kúpajúci sa v emóciách dneška. Takto voľajako môže jazz zostať živý. Navyše, ak to utvrdzuje aj grafika na obale CD: priam Oscar Petersonovský, „na černocha“ poňatý, portrét Ondreja Krajňáka. Nechávam na seba pôsobiť blahodarnú harmóniu kontrastov tejto nahrávky. S obdivom vnímam bravúru a ľahkosť s akou Ondrej Krajňák uchopil toto podivuhodné zadanie, akési homage pre slovenského jazzmana Ernesta Oláha (1942-2002). Ernest bol známy ako klavirista v orchestri Juraja Velčovského, kde pôsobil takmer 20 rokov. K jeho muzikantským vrcholom patrí účasť na slávnej východonemeckej nahrávke Modern Jazz Studio Nr. 3 v roku 1969. Od začiatku osemdesiatych rokov pracoval ako barový klavirista v západoeurópskych mestách. V roku 1986 sa stal klaviristom v prestížnom hoteli Bristol vo Viedni, kde zotrval 12 rokov.
Médiom pre vznik tejto vzrušujúcej sólovej nahrávky pre klavír boli predtým nepublikované Oláhove kompozície a producentský entuziazmus jeho syna Romana. Netuším, ako skladby pôvodne zneli, ani rozsah ich úprav. Netuším, čo by na ich Krajňákovu interpretáciu a aranžmány Ernest Oláh povedal. Či by svoje skladby vôbec spoznal. Ak aj je v Oláhových kompozíciách a témach istá naivita, či neistota, v spojení s Krajňákovou virtuozitou a kreativitou všetko nadobúda zmysel a rozmery. Kaleidoskop spektakulárnych chutí a emócií – veľa romantiky, Chopinovsky poňatý úvod, Petersonovské swingovanie, Komedovsky slovanská melodika až po náznaky Mehldauovských nálad, či vône nie nepodobné Jarrettovským ingredienciám - všetko je premaľované úžasnou Krajňákovou muzikalitou. Zdá sa, že jeho jedinečný integrujúci duch dominuje všetkému. Zimomriavky mi naskakujú prakticky stále. A v Never Drying Tears ma rozochvieva každý tón. Nie všetky skladby ma však zaujali rovnako, no Krajňákova hra je bravúrna všade. Dáva aj veľmi triviálnym veciam obsah a dušu. Robí ich konzistentnými. Rušivým prvkom tak zostali najmä rozpačito dlhé fadeouty, ktorými končia niektoré skladby.
Pravdupovediac, stále mi vŕta v hlave, aké tie Oláhove skladby vlastne sú. Akoby oscilovali medzi dielom génia a detinskosťou, až rozpakmi. No isté je, že v rukách Ondreja Krajňáka vyznievajú výborne. Milý Ernest, sotva sa dá predstaviť krajšia homage, akú Vám pripravil Váš syn s Ondrejom Krajňákom a vydavateľstvom Hevhetia.
Rado Tihlárik
