Korben Dallas
Nie sme Amundsenovia popu
24.10.2013 Filed in: Články
Sú albumy, ktorých dobré umiestnenie v koncoročných anketách je skôr prekvapením. Sú však aj také, ktoré oslovia bezprostredne. Nie je ich veľa, ale v prípade druhého CD skupiny Korben Dallas s názvom Karnevalová vrana sa potvrdilo, že originalite stačí otvoriť dvere, nepodceniť prípravu a nie je nutné snažiť sa o strategické zacielenie. Hudba si nájde svojich poslucháčov a poslucháči svoju hudbu. Spevák a gitarista Juraj Benetin a basgitarista Lukáš Fila, ktorí oživili Korben Dallas na dymiacich troskách Appendixu, sa považujú za pracovitých optimistov. Bubeník Ozo Guttler je skôr realista, ale oceňuje ich schopnosť rozhodnúť sa pre správnu vec, ako aj nespochybňujúci spoločný ťah na bránu.
Juraj a Lukáš, vy dvaja ste boli najprv kamaráti, alebo ste spolu začali ako hudobníci?
Lukáš: Stretli sme sa na strednej. Juraja som vnímal ako poloprofesionálneho metalového hudobníka, lebo v tej dobe mal už za sebou jeden alebo dva koncerty, čiže som ho sledoval aj ako divák.
Juraj: Ja som vtedy hral v jednej metalovej skupine, ktorá funguje dodnes, aj keď už nie ako metalová, ale barová. Boli to kamaráti zo základnej a hrali sme prevažne prerábky. Najprv to boli Megadeath a Metallica, neskôr sa tam priplichtil jeden taký punkový poloopilec a tak v repertoári pribudol ešte Alkehol a Kabát.
Lukáš: Ja už som zažil štádium, keď to bol čistý Alkehol. Ale aby som to zodpovedal systematicky - najprv sme sa stretli a padli sme si do oka, potom sme zistili, že máme spoločnú záľubu vo vysedávaní, popíjaní a mudrovaní a popri tom sme prišli na to, že našu spoluprácu musíme posunúť ďalej. S Ofom (Henrich Offerman, bubeníkom Appendixu, pozn. red.) som sa poznal od základky a už od tých čias sme mali nejaké spoločné pokusy hrať hudbu. Jurovi som povedal, nech kašle na tých metalistov, že to nikam nevedie, a nech ide k nám, lebo sme fajn chalani.
...a rytmika na pohľadanie.
Lukáš: Vtedy sme ešte neboli rytmika, pretože ja som bol akože bubeník a Ofo akože klávesák. Rozdelenie nástrojov sa ozrejmilo až po niekoľkých mesiacoch. Juro v tej metalovej skupine tiež spieval iba vokály a hral na basgitare, ale už vtedy cítil, že má na viac a stal sa frontmanom Appendixu.
Akú hudbu ste počúvali, čo vás vtedy formovalo?
Juraj: Muselo to byť čo najdivnejšie, najalternatívnejšie a najviac mimo toho základného prúdu, to bola základná pointa. Kapely, ktoré sa nám páčili najviac pochádzali väčšinou z Kalifornie. Faith No More, to bola naša najväčšia spoločná záľuba, určite aj Red Hot Chili Peppers a Mr. Bungle.
Lukáš: Ono sa to menilo s časom. Tom, s čím sme prišli zo základnej školy boli Guns N´ Roses a trošku Ace of Base. Toto, čo opisuje Juro, je už také pokročilejšie štádium.
Než sa dostaneme ku Korbenu, urobme paralelný odskok do Banskej Bystrice. Ozo, aká je tvoja bubenícka anabáza?
Ozo: Ja som hral najprv v punkovej kapele, z ktorej ma dostal istý Fero Škoda. Ten mi po jednom koncerte povedal: „Čo tu ty strácaš čas s týmito indiánmi!?“ Ale bol asi opitý... Potom sme hrali v Lunárnych legendách. Táto kapela mala jediný problém, že keď naskúšala program, tak si povedala, že to ešte nie je ono a začal sa skúšať ďalší program. Takto sa to robilo asi desať rokov, takže nakoniec ani jeden program nebol hotový. Potom som išiel do Bratislavy.
Takže si opustil Stredné Slovensko a Rádio Lumen...
Áno, v Bratislave som sa zabýval. Keď som sa začal nudiť, hľadal som kapelu a našiel Tu v dome (S ktorými práve v štúdiu dorába ich tretí album. Pozn. red.). Objavil som aj Sui Vesan a napísal som jej: „Čau Sui, dobrá si!“ Ona mi potom zavolala, že potrebuje bubeníka na jedno hranie. Bol to koncert v Slovenskom rozhlase, ktorý sa naživo vysielal asi do ôsmich krajín. Sui mi napísala, aby som jej išiel zahrať perkusie, že tam bude aj nejaký píšťalkár: „...ako sa len volá? Stivín! Hej, Jiří Stivín! Za dve hodiny sa to začína, tak poď!“ „Nemám žiadne perkusie,“ hovorím. A ona: „Ja mám jeden bubienok, poď, neboj sa!“ Hral som s ňou potom asi ešte dva roky, okrem iného aj na turné po Španielsku.
Čo medzitým robil Appendix?
Juraj: Snažil sa dorobiť štvrtú pesničku po ôsmich rokoch. Skupina Appendix si napĺňala svoje kompozično-umelecké ambície intenzívnym skúšaním v garáži na Kramároch. Každá pesnička bola taká menšia alebo väčšia etuda. Asi po jedenástich rokoch sme dali dokopy materiál na jedno cédečko, ktoré sme nakoniec aj vydali. Minule som si ho znova vypočul a je dobré.
To je to cédečko, ktoré hrávajú v zahraničných rádiách?
Lukáš: Neviem presne koľko krát a na koľkých staniciach, však kto sa má vyznať v tých výkazoch zo SOZA, ale viackrát to v nejakých zahraničných rádiách hrali.
Ako ste to docielili?
Lukáš: Nijako. Je to spontánny proces. Minulý rok sme mali recenziu v nejakom nemeckom progrockovom magazíne od človeka, ktorý sa po čase dostal k tomu CD a nadchla ho, ale či práve to mohlo byť spúšťačom...? Párkrát sme koncertovali v Čechách a v mladíckej predstave, že svet čaká iba na nás, sme CD Appendixu posielali rôzne do sveta, takže je ním obsiata nejedna redakcia kdejakého obskúrneho magazínu.
Lovci rôznych hudobných obskúrností tvoria sieť, ktorá má v celosvetovom merítku svoj význam. Možno práve u takýchto ľudí našli odozvu tie roky strávené v skúšobni na Kramároch. Váš vývoj ale napreduje viac k priamočiarosti...
Juraj: Najväčšia zmena je v tom, že texty sú dnes v Slovenčine.
Súviselo to nejako s odchodom pôvodného bubeníka?
Juraj: Nie, vôbec, pretože práve on bol tvorcom jediného slovenského textu Appendixu. Obdobie okolo rozpadu ale bolo komplikované a samozrejme sme aj my cítili, že tá zmena čo musíme urobiť je zásadnejšia.
Lukáš: Druhá zásadná zmena je v tom, že Korben Dallas je viac autorská kapela. Hudba Appendixu bola skôr vydretá. Tam vznikali nápady v nekonečných spoločných jam sessions. Korben Dallas je skupina, ktorá nejamuje, ale má jasnejší autorský rukopis.
Korben Dallas vznikol roku 2010. Ako došlo k personálnej voľbe na post bubeníka?
Juraj: My sme bubeníka hľadali dosť dlho a dosť intenzívne a z viacerých strán nám odporúčali práve Oza. On hral s Tu v dome tak jemne, folkovo, ale pekne, no vôbec som si to s ním nevedel predstaviť, ale už po prvej skúške sme vedeli, že to bude v pohode a úplne super.
Ozo: Ja som Lukyho poznal zo SME-čka. Raz som mu písal, že Expres sa píše s jedným S, a potom mi on poslal demo Appendixu, že čo ja na to? Bol som nadšený, že takéto niečo sa vôbec hrá na Slovensku. Napísal som mu, že je to mega super, on mi navrhol, aby sme to spolu vyskúšali.
Tak došlo k spojeniu troch osobností, z ktorých každá je výrazná nie len v hudbe, ale aj vo vlastnej profesii. Čo bolo pre vás, každého zvlášť, dôležité za posledné dva-tri roky v tom, čo robíte mimo hudby?
Lukáš: Ja som sa z postu zástupcu šéfredaktora pre magazíny a servis posunul do spravodajstva. Čiže úplne iný typ práce a denného režimu. Najzásadnejší posun bol ten, že som sa začal viac zaoberať domácim spravodajstvom, čo malo vplyv hlavne na životosprávu. Magazíny sa ešte ako tak dali rozdeliť v čase, ale spravodajstvo si vyžaduje človeka takmer stále, až do večera. Čiže okrem zmeny obsahu práce to bola aj zmena pracovného rytmu, ktorý je daný tým, čo sa deje. Keď je v spoločnosti dusno, aj tá práca má úplne inú povahu. Patrí k tomu aj isté spochybňovanie toho čo robíme.
Juraj: Ja som ako architekt sám sebe pánom. Už siedmy rok máme ateliér a za posledné obdobie sa nám podarilo realizovať prvý veľký projekt. Ide o komplex sedemdesiatich rodinných domov a 200 bytov s názvom Slnečnice. Nachádza sa v Petržalke pri umelom kopci. Sú na to celkom pekné recenzie, projekt vyhral aj nejaké ceny a je ešte aj nominovaný. V živote ateliéru je to dôležitý bod, pretože architektúra je beh na dlhé trate a než dôjde k prvej veľkej realizácii, od ktorej sa to potom môže odpichnúť, trvá to niekoľko rokov.
Sú architekti, ktorí nestíhajú byť architektmi, ty si pri tom úspešný aj ako hudobník. Máš na to nejaký grif?
Juraj: Na stíhanie? Neviem, dúfam že neobetujem tie dôležité veci. Myslím ale, že narábanie s časom je kľúčom k životu.
Ozo, u teba sa tiež udiali zmeny.
Ozo: Áno, už nie som šéfredaktor spravodajstva v Exprese. Zrušili sme rozšírené spravodajstvo, ale bolo miesto na promo oddelení, takže som sa vrátil k tomu, čo som robil pred desiatimi rokmi v rádiu Forte. To znamená k PR a k práci copywritera. Vymýšľam reklamy, súťaže, píšem tlačové správy, starám sa o facebook... Ako vravel Luky, pri spravodajstve musíš byť dvadsaťštyri hodín denne a to je niekedy šialenstvo. Určite som teraz pokojnejší.
Sex, drogy a rock'n'roll. Aké tri slová by ste dosadili do trojčlenky, ktorá by vystihovala životný štýl rodinne založených, pracujúcich rockerov?
Lukáš: Práca, rodina a susedstvo.
Ozo: Dielňa, dom, záhrada.
Juraj: Sex, drogy a rock'n'roll? Podľa mňa je to chiméra, kto to zažil na Slovensku?
Lukáš: Keď si slávny, máš medzi 20 – 30, tak to možno ešte stihneš...
Čo teda zostáva tým, čo sú pristarí na rock'n'roll a príliš mladí na umieranie? Rock pre dospelých?
Ozo: Neviem, či je to jediné východisko. Čo robíme sa nemusí páčiť iba dospelým. Podľa mňa je tu veľa mladých, čo hľadajú niečo zmysluplné, ale dostávajú Majka Spirita.
Takže hráte čo sami chcete a vaša hudba si nachádza poslucháčov (alebo naopak) aj vďaka tomu deficitu čo tu je?
Ozo: Ten deficit tu je, ale určite nerobíme nič programovo pre určitú cieľovú skupinu.
Juraj: Určite ale nerobíme ani nič odvážne a špeciálne. Máme gitaru, basu, bicie a spievame pesničky po slovensky. Nie sme žiadni Amundsenovia popu. Znie to gitarovo a je to pesnička, ľuďom to rezonuje ako čosi povedomé, na čo sú zvyknutí. Karnevalová vrana je normálny album s osobnými pesničkami. Tie boli výberom z jedenapolnásobného počtu textov, ktoré nám dávali zmysel a sú o tom, čo prežívame za posledné roky.
Kam ste sa posunuli od vášho prvého CD?
Juraj: Mali sme už vtedy pocit, že vieme celkom dobre hrať naživo, ale necítili sme sa ešte ako skúsení štúdioví hudobníci. Prvé cédečko Korbenu sme preto chceli nahrať naživo, ale samozrejme, že to nie je také jednoduché. Niečo sa nahralo live, niečo sa dohrávalo, produkovalo a dorábalo, ale nebol to taký živý album, ako by sa na živý album patrilo. A teraz sme si povedali, že pôjdeme do štúdia. Medzičasom sme získali skúsenosti ako hrať, užívať si to a pripraviť materiál tak, aby sa v tom človek cítil komfortne. Všetky pesničky sme si pripravili a nahrávanie už bolo pokojnejšie. Vedeli sme, čo ideme robiť, boli sme vyrovnaní, hrali sme s rezervou a v dobrom štúdiu, ktoré teraz zažíva vlnu slávy. Marek Rakovický je veľmi pokojný, sympatický a rozvážny chalan, ktorý vie vytvoriť pohodu. Jeho štúdio má krásny drevený zvuk a inšpirujúce prostredie.
Urobili ste pesničkový album, ktorý nemá sóla, má iba minimum zvukových efektov a je viac postavený na rytmických vzorcoch. Okrem tej pohody, s ktorou ste zvládli formu, mám pocit, že opakovanou emóciou, ktorá vyžaruje z obsahu, či už z textov alebo hudby, je úzkosť.
Lukáš: Tak ja som úzkostlivý človek, ale snažím sa neprenášať to do vonkajšieho sveta. Koľko uší, toľko interpretácií a tá hra medzi hudbou a poslucháčom je veľmi interaktívna. Záleží aj od toho, aké obdobie on sám práve momentálne prežíva. Ale určite nie je naším cieľom vyvolávať úzkosť. Sám viem, čo to úzkosť je, ale nevyznávam ju, ani nemyslím, že by ju bolo potrebné nejako propagovať.
Sedem textov napísal Lukáš, tri Juraj, jeden je Ozov a dva sú od Moniky Kompaníkovej Kto to je a ako sa jej slová ocitli vo vašej hudbe?
Juraj: Monika je popredná slovenská spisovateľka. V roku 2011 dostala cenu Anasoft litera za knihu Piata loď.
Lukáš: Spoznali sme sa v rámci Federácie spoločenského hokeja, partie ľudí okolo Miša Kaščáka a Rada Ambrózyho, ktorá funguje od vysokej školy. Tu sme viackrát hrali ako Appendix, jej sa to zapáčilo a ukázalo sa, že máme v mnohom spoločný vkus. Bola našou fanynkou a krstila nám prvý album. Potom nám poslala nejaké svoje texty, zapáčili sa nám a dva z nich sú na albume.
Prečo Karnevalová vrana?
Juraj: Tak to je už úplná alchýmia. Názvy našich vecí vznikajú na katarzických dnách našich hláv, keď nám už nič iné nenapadá. Toto konkrétne bol Ozov nick, ktorý predtým roky používal pri diskusiách na internete.
Aký je vplyv Oza Guttlera na vašu hudbu?
Juraj: Perfektný. Hneď ako sme začali hrať, tak bolo jasné, že táto trojica bude kompaktná a silná, a to sa utvrdilo aj časom. Prísť a zapadnúť medzi dvoch kohútov ako som ja s Lukášom, ktorí sa poznajú veľmi dlho, vôbec nemuselo byť ľahké, preto som rád, že sa to podarilo. Ozo je úprimný a bezprostredný. Ako hudobník je samorast, ktorý má neskutočný cit na pesničky. Ako jeden z mála bubeníkov si spieva pri tom, keď hrá, nepočíta takty, ale ide podľa spevu a podľa nálady.
Stretne sa jeho kopák s Lukášovou basou?
Lukáš: Aj na tej najvyššej úrovni sú hráči, ktorí spolu vedia hrať a takí, ktorým to spolu nejde. V našom prípade to prirodzene sedí. Tak, ako si niekto navzájom vonia alebo nevonia, tak sa vie alebo nevie trafiť s kopákom. A nie je na to žiadny objektívny kľúč. Ďalšia Ozova veľká vlastnosť je, že v záťažových okamihoch je veľmi spoľahlivý. Keď sa zapnú červené svetlá, viete, že to dopadne dobre.
Ozo: Ja som to zdedil po mame, že keď príde krízová situácia, tak sa to ide vyriešiť a aj sa vyrieši.
Otázka na záver - čoho sa v živote bojíte?
Juraj: Život, ako som si ho urobil, alebo ako sa mi prihodil, sa skladá z množstva „vecí“, z ktorých každá je pre mňa dôležitá. Strata každej by bola veľmi ťažká. Bojím sa strát.
Ozo: Strachov, ktorých sa človek bojí je veľa. Môžeš prísť o zdravie, o život, peniaze, istoty, ale to sa deje každému a vždy sa dialo. Ja sa skôr bojím toho, že globálna kretenizácia ľudstva bude pokračovať veľmi rýchlym tempom. Toho sa viac bojím, lebo ja život vnímam ako voz, ktorý sa rúti dole kopcom a naberá na rýchlosti. A väčšina ľudí v tom voze stojí a kričí „Supeeeer! Je to supeeer!“ a menšina vzadu: „Ľudia neblbnite, veď ten voz niekde narazí!“ A tí vpredu kričia: „Ser na to! Je to rýchle, je to fajn!“
Lukáš: Ja sa najviac bojím osamelosti a straty kontaktu so sebou samým.
Juraj: Ešte k tomuto musím povedať, že poznávacie znamenie našej skupiny je, že sme pracovití, a že sme optimisti. Aj Ozo je optimista, hoci tvrdí že nie je.
Ozo: Ja som skôr realista, ale veľmi pozitívne vnímam Lukášov a Jurov optimizmus. V ich prípade neexistujú zaváhania či to a to pôjde, alebo nie. Keď je niečo dobré, ideme na to! Ale to súvisí s typológiou. Ak si obklopený melancholikmi a sám si cholerik, tak ťa niekedy ide vytrhnúť z kože.
Juraj a Lukáš, vy dvaja ste boli najprv kamaráti, alebo ste spolu začali ako hudobníci?
Lukáš: Stretli sme sa na strednej. Juraja som vnímal ako poloprofesionálneho metalového hudobníka, lebo v tej dobe mal už za sebou jeden alebo dva koncerty, čiže som ho sledoval aj ako divák.
Juraj: Ja som vtedy hral v jednej metalovej skupine, ktorá funguje dodnes, aj keď už nie ako metalová, ale barová. Boli to kamaráti zo základnej a hrali sme prevažne prerábky. Najprv to boli Megadeath a Metallica, neskôr sa tam priplichtil jeden taký punkový poloopilec a tak v repertoári pribudol ešte Alkehol a Kabát.
Lukáš: Ja už som zažil štádium, keď to bol čistý Alkehol. Ale aby som to zodpovedal systematicky - najprv sme sa stretli a padli sme si do oka, potom sme zistili, že máme spoločnú záľubu vo vysedávaní, popíjaní a mudrovaní a popri tom sme prišli na to, že našu spoluprácu musíme posunúť ďalej. S Ofom (Henrich Offerman, bubeníkom Appendixu, pozn. red.) som sa poznal od základky a už od tých čias sme mali nejaké spoločné pokusy hrať hudbu. Jurovi som povedal, nech kašle na tých metalistov, že to nikam nevedie, a nech ide k nám, lebo sme fajn chalani.
...a rytmika na pohľadanie.
Lukáš: Vtedy sme ešte neboli rytmika, pretože ja som bol akože bubeník a Ofo akože klávesák. Rozdelenie nástrojov sa ozrejmilo až po niekoľkých mesiacoch. Juro v tej metalovej skupine tiež spieval iba vokály a hral na basgitare, ale už vtedy cítil, že má na viac a stal sa frontmanom Appendixu.
Akú hudbu ste počúvali, čo vás vtedy formovalo?
Juraj: Muselo to byť čo najdivnejšie, najalternatívnejšie a najviac mimo toho základného prúdu, to bola základná pointa. Kapely, ktoré sa nám páčili najviac pochádzali väčšinou z Kalifornie. Faith No More, to bola naša najväčšia spoločná záľuba, určite aj Red Hot Chili Peppers a Mr. Bungle.
Lukáš: Ono sa to menilo s časom. Tom, s čím sme prišli zo základnej školy boli Guns N´ Roses a trošku Ace of Base. Toto, čo opisuje Juro, je už také pokročilejšie štádium.
Než sa dostaneme ku Korbenu, urobme paralelný odskok do Banskej Bystrice. Ozo, aká je tvoja bubenícka anabáza?
Ozo: Ja som hral najprv v punkovej kapele, z ktorej ma dostal istý Fero Škoda. Ten mi po jednom koncerte povedal: „Čo tu ty strácaš čas s týmito indiánmi!?“ Ale bol asi opitý... Potom sme hrali v Lunárnych legendách. Táto kapela mala jediný problém, že keď naskúšala program, tak si povedala, že to ešte nie je ono a začal sa skúšať ďalší program. Takto sa to robilo asi desať rokov, takže nakoniec ani jeden program nebol hotový. Potom som išiel do Bratislavy.
Takže si opustil Stredné Slovensko a Rádio Lumen...
Áno, v Bratislave som sa zabýval. Keď som sa začal nudiť, hľadal som kapelu a našiel Tu v dome (S ktorými práve v štúdiu dorába ich tretí album. Pozn. red.). Objavil som aj Sui Vesan a napísal som jej: „Čau Sui, dobrá si!“ Ona mi potom zavolala, že potrebuje bubeníka na jedno hranie. Bol to koncert v Slovenskom rozhlase, ktorý sa naživo vysielal asi do ôsmich krajín. Sui mi napísala, aby som jej išiel zahrať perkusie, že tam bude aj nejaký píšťalkár: „...ako sa len volá? Stivín! Hej, Jiří Stivín! Za dve hodiny sa to začína, tak poď!“ „Nemám žiadne perkusie,“ hovorím. A ona: „Ja mám jeden bubienok, poď, neboj sa!“ Hral som s ňou potom asi ešte dva roky, okrem iného aj na turné po Španielsku.
Čo medzitým robil Appendix?
Juraj: Snažil sa dorobiť štvrtú pesničku po ôsmich rokoch. Skupina Appendix si napĺňala svoje kompozično-umelecké ambície intenzívnym skúšaním v garáži na Kramároch. Každá pesnička bola taká menšia alebo väčšia etuda. Asi po jedenástich rokoch sme dali dokopy materiál na jedno cédečko, ktoré sme nakoniec aj vydali. Minule som si ho znova vypočul a je dobré.
To je to cédečko, ktoré hrávajú v zahraničných rádiách?
Lukáš: Neviem presne koľko krát a na koľkých staniciach, však kto sa má vyznať v tých výkazoch zo SOZA, ale viackrát to v nejakých zahraničných rádiách hrali.
Ako ste to docielili?
Lukáš: Nijako. Je to spontánny proces. Minulý rok sme mali recenziu v nejakom nemeckom progrockovom magazíne od človeka, ktorý sa po čase dostal k tomu CD a nadchla ho, ale či práve to mohlo byť spúšťačom...? Párkrát sme koncertovali v Čechách a v mladíckej predstave, že svet čaká iba na nás, sme CD Appendixu posielali rôzne do sveta, takže je ním obsiata nejedna redakcia kdejakého obskúrneho magazínu.
Lovci rôznych hudobných obskúrností tvoria sieť, ktorá má v celosvetovom merítku svoj význam. Možno práve u takýchto ľudí našli odozvu tie roky strávené v skúšobni na Kramároch. Váš vývoj ale napreduje viac k priamočiarosti...
Juraj: Najväčšia zmena je v tom, že texty sú dnes v Slovenčine.
Súviselo to nejako s odchodom pôvodného bubeníka?
Juraj: Nie, vôbec, pretože práve on bol tvorcom jediného slovenského textu Appendixu. Obdobie okolo rozpadu ale bolo komplikované a samozrejme sme aj my cítili, že tá zmena čo musíme urobiť je zásadnejšia.
Lukáš: Druhá zásadná zmena je v tom, že Korben Dallas je viac autorská kapela. Hudba Appendixu bola skôr vydretá. Tam vznikali nápady v nekonečných spoločných jam sessions. Korben Dallas je skupina, ktorá nejamuje, ale má jasnejší autorský rukopis.
Korben Dallas vznikol roku 2010. Ako došlo k personálnej voľbe na post bubeníka?
Juraj: My sme bubeníka hľadali dosť dlho a dosť intenzívne a z viacerých strán nám odporúčali práve Oza. On hral s Tu v dome tak jemne, folkovo, ale pekne, no vôbec som si to s ním nevedel predstaviť, ale už po prvej skúške sme vedeli, že to bude v pohode a úplne super.
Ozo: Ja som Lukyho poznal zo SME-čka. Raz som mu písal, že Expres sa píše s jedným S, a potom mi on poslal demo Appendixu, že čo ja na to? Bol som nadšený, že takéto niečo sa vôbec hrá na Slovensku. Napísal som mu, že je to mega super, on mi navrhol, aby sme to spolu vyskúšali.
Tak došlo k spojeniu troch osobností, z ktorých každá je výrazná nie len v hudbe, ale aj vo vlastnej profesii. Čo bolo pre vás, každého zvlášť, dôležité za posledné dva-tri roky v tom, čo robíte mimo hudby?
Lukáš: Ja som sa z postu zástupcu šéfredaktora pre magazíny a servis posunul do spravodajstva. Čiže úplne iný typ práce a denného režimu. Najzásadnejší posun bol ten, že som sa začal viac zaoberať domácim spravodajstvom, čo malo vplyv hlavne na životosprávu. Magazíny sa ešte ako tak dali rozdeliť v čase, ale spravodajstvo si vyžaduje človeka takmer stále, až do večera. Čiže okrem zmeny obsahu práce to bola aj zmena pracovného rytmu, ktorý je daný tým, čo sa deje. Keď je v spoločnosti dusno, aj tá práca má úplne inú povahu. Patrí k tomu aj isté spochybňovanie toho čo robíme.
Juraj: Ja som ako architekt sám sebe pánom. Už siedmy rok máme ateliér a za posledné obdobie sa nám podarilo realizovať prvý veľký projekt. Ide o komplex sedemdesiatich rodinných domov a 200 bytov s názvom Slnečnice. Nachádza sa v Petržalke pri umelom kopci. Sú na to celkom pekné recenzie, projekt vyhral aj nejaké ceny a je ešte aj nominovaný. V živote ateliéru je to dôležitý bod, pretože architektúra je beh na dlhé trate a než dôjde k prvej veľkej realizácii, od ktorej sa to potom môže odpichnúť, trvá to niekoľko rokov.
Sú architekti, ktorí nestíhajú byť architektmi, ty si pri tom úspešný aj ako hudobník. Máš na to nejaký grif?
Juraj: Na stíhanie? Neviem, dúfam že neobetujem tie dôležité veci. Myslím ale, že narábanie s časom je kľúčom k životu.
Ozo, u teba sa tiež udiali zmeny.
Ozo: Áno, už nie som šéfredaktor spravodajstva v Exprese. Zrušili sme rozšírené spravodajstvo, ale bolo miesto na promo oddelení, takže som sa vrátil k tomu, čo som robil pred desiatimi rokmi v rádiu Forte. To znamená k PR a k práci copywritera. Vymýšľam reklamy, súťaže, píšem tlačové správy, starám sa o facebook... Ako vravel Luky, pri spravodajstve musíš byť dvadsaťštyri hodín denne a to je niekedy šialenstvo. Určite som teraz pokojnejší.
Sex, drogy a rock'n'roll. Aké tri slová by ste dosadili do trojčlenky, ktorá by vystihovala životný štýl rodinne založených, pracujúcich rockerov?
Lukáš: Práca, rodina a susedstvo.
Ozo: Dielňa, dom, záhrada.
Juraj: Sex, drogy a rock'n'roll? Podľa mňa je to chiméra, kto to zažil na Slovensku?
Lukáš: Keď si slávny, máš medzi 20 – 30, tak to možno ešte stihneš...
Čo teda zostáva tým, čo sú pristarí na rock'n'roll a príliš mladí na umieranie? Rock pre dospelých?
Ozo: Neviem, či je to jediné východisko. Čo robíme sa nemusí páčiť iba dospelým. Podľa mňa je tu veľa mladých, čo hľadajú niečo zmysluplné, ale dostávajú Majka Spirita.
Takže hráte čo sami chcete a vaša hudba si nachádza poslucháčov (alebo naopak) aj vďaka tomu deficitu čo tu je?
Ozo: Ten deficit tu je, ale určite nerobíme nič programovo pre určitú cieľovú skupinu.
Juraj: Určite ale nerobíme ani nič odvážne a špeciálne. Máme gitaru, basu, bicie a spievame pesničky po slovensky. Nie sme žiadni Amundsenovia popu. Znie to gitarovo a je to pesnička, ľuďom to rezonuje ako čosi povedomé, na čo sú zvyknutí. Karnevalová vrana je normálny album s osobnými pesničkami. Tie boli výberom z jedenapolnásobného počtu textov, ktoré nám dávali zmysel a sú o tom, čo prežívame za posledné roky.
Kam ste sa posunuli od vášho prvého CD?
Juraj: Mali sme už vtedy pocit, že vieme celkom dobre hrať naživo, ale necítili sme sa ešte ako skúsení štúdioví hudobníci. Prvé cédečko Korbenu sme preto chceli nahrať naživo, ale samozrejme, že to nie je také jednoduché. Niečo sa nahralo live, niečo sa dohrávalo, produkovalo a dorábalo, ale nebol to taký živý album, ako by sa na živý album patrilo. A teraz sme si povedali, že pôjdeme do štúdia. Medzičasom sme získali skúsenosti ako hrať, užívať si to a pripraviť materiál tak, aby sa v tom človek cítil komfortne. Všetky pesničky sme si pripravili a nahrávanie už bolo pokojnejšie. Vedeli sme, čo ideme robiť, boli sme vyrovnaní, hrali sme s rezervou a v dobrom štúdiu, ktoré teraz zažíva vlnu slávy. Marek Rakovický je veľmi pokojný, sympatický a rozvážny chalan, ktorý vie vytvoriť pohodu. Jeho štúdio má krásny drevený zvuk a inšpirujúce prostredie.
Urobili ste pesničkový album, ktorý nemá sóla, má iba minimum zvukových efektov a je viac postavený na rytmických vzorcoch. Okrem tej pohody, s ktorou ste zvládli formu, mám pocit, že opakovanou emóciou, ktorá vyžaruje z obsahu, či už z textov alebo hudby, je úzkosť.
Lukáš: Tak ja som úzkostlivý človek, ale snažím sa neprenášať to do vonkajšieho sveta. Koľko uší, toľko interpretácií a tá hra medzi hudbou a poslucháčom je veľmi interaktívna. Záleží aj od toho, aké obdobie on sám práve momentálne prežíva. Ale určite nie je naším cieľom vyvolávať úzkosť. Sám viem, čo to úzkosť je, ale nevyznávam ju, ani nemyslím, že by ju bolo potrebné nejako propagovať.
Sedem textov napísal Lukáš, tri Juraj, jeden je Ozov a dva sú od Moniky Kompaníkovej Kto to je a ako sa jej slová ocitli vo vašej hudbe?
Juraj: Monika je popredná slovenská spisovateľka. V roku 2011 dostala cenu Anasoft litera za knihu Piata loď.
Lukáš: Spoznali sme sa v rámci Federácie spoločenského hokeja, partie ľudí okolo Miša Kaščáka a Rada Ambrózyho, ktorá funguje od vysokej školy. Tu sme viackrát hrali ako Appendix, jej sa to zapáčilo a ukázalo sa, že máme v mnohom spoločný vkus. Bola našou fanynkou a krstila nám prvý album. Potom nám poslala nejaké svoje texty, zapáčili sa nám a dva z nich sú na albume.
Prečo Karnevalová vrana?
Juraj: Tak to je už úplná alchýmia. Názvy našich vecí vznikajú na katarzických dnách našich hláv, keď nám už nič iné nenapadá. Toto konkrétne bol Ozov nick, ktorý predtým roky používal pri diskusiách na internete.
Aký je vplyv Oza Guttlera na vašu hudbu?
Juraj: Perfektný. Hneď ako sme začali hrať, tak bolo jasné, že táto trojica bude kompaktná a silná, a to sa utvrdilo aj časom. Prísť a zapadnúť medzi dvoch kohútov ako som ja s Lukášom, ktorí sa poznajú veľmi dlho, vôbec nemuselo byť ľahké, preto som rád, že sa to podarilo. Ozo je úprimný a bezprostredný. Ako hudobník je samorast, ktorý má neskutočný cit na pesničky. Ako jeden z mála bubeníkov si spieva pri tom, keď hrá, nepočíta takty, ale ide podľa spevu a podľa nálady.
Stretne sa jeho kopák s Lukášovou basou?
Lukáš: Aj na tej najvyššej úrovni sú hráči, ktorí spolu vedia hrať a takí, ktorým to spolu nejde. V našom prípade to prirodzene sedí. Tak, ako si niekto navzájom vonia alebo nevonia, tak sa vie alebo nevie trafiť s kopákom. A nie je na to žiadny objektívny kľúč. Ďalšia Ozova veľká vlastnosť je, že v záťažových okamihoch je veľmi spoľahlivý. Keď sa zapnú červené svetlá, viete, že to dopadne dobre.
Ozo: Ja som to zdedil po mame, že keď príde krízová situácia, tak sa to ide vyriešiť a aj sa vyrieši.
Otázka na záver - čoho sa v živote bojíte?
Juraj: Život, ako som si ho urobil, alebo ako sa mi prihodil, sa skladá z množstva „vecí“, z ktorých každá je pre mňa dôležitá. Strata každej by bola veľmi ťažká. Bojím sa strát.
Ozo: Strachov, ktorých sa človek bojí je veľa. Môžeš prísť o zdravie, o život, peniaze, istoty, ale to sa deje každému a vždy sa dialo. Ja sa skôr bojím toho, že globálna kretenizácia ľudstva bude pokračovať veľmi rýchlym tempom. Toho sa viac bojím, lebo ja život vnímam ako voz, ktorý sa rúti dole kopcom a naberá na rýchlosti. A väčšina ľudí v tom voze stojí a kričí „Supeeeer! Je to supeeer!“ a menšina vzadu: „Ľudia neblbnite, veď ten voz niekde narazí!“ A tí vpredu kričia: „Ser na to! Je to rýchle, je to fajn!“
Lukáš: Ja sa najviac bojím osamelosti a straty kontaktu so sebou samým.
Juraj: Ešte k tomuto musím povedať, že poznávacie znamenie našej skupiny je, že sme pracovití, a že sme optimisti. Aj Ozo je optimista, hoci tvrdí že nie je.
Ozo: Ja som skôr realista, ale veľmi pozitívne vnímam Lukášov a Jurov optimizmus. V ich prípade neexistujú zaváhania či to a to pôjde, alebo nie. Keď je niečo dobré, ideme na to! Ale to súvisí s typológiou. Ak si obklopený melancholikmi a sám si cholerik, tak ťa niekedy ide vytrhnúť z kože.
Martin Chrobák, prepis Katarína Durišová
