Z futrálu Števa Šantu
13.11.2012 Filed in: Seriály
Hudba aj bolí
Po skončení folkového festivalu berie každý nejaký nástroj do ruky a hrá sa všetko, na čo si prítomní dokážu spomenúť. Snažím sa zaspať v stane, no pódium je blízko a hudba prihlučná, divoká, gitary, bongá, kontrabas, flauty, a tak vstanem a prechádzam sa nočnou cestičkou hore – dole, potom si znova ľahnem a znova vstanem, a tak dookola, až kým nevyjde slnko. Toto už nie je pre mňa, vravím si, som starý, v noci potrebujem spať, inak som nervózny. Chlapci a dievčatá stále nechcú prestať, keď zaznelo všetko z klasického repertoáru od Zbohem galánečko po Mám jednu ruku dlouhou, prišiel na rad i Peter Nagy. A potom ktosi odkiaľsi vytiahol trombón a zabučal mi ním do ucha. A ja som si uvedomil, že hudba aj bolí.
Hudba aj bolí, ale to som zistil už ako prvák na ZUŠke. Šlo mi to dobre, učiteľ mal zo mňa radosť, dával mi hrať i skladby pre tretiakov. A potom prišli ročníkové skúšky a ja som sa pred komisiou úplne zosypal. Prsty mi zdreveneli trémou, bolelo to, jemná motorika v keli, skladbu som dovŕzgal ako sa len dalo. Potom, o mnoho rokov neskôr pred komisiou na konzervatóriu, to isté. Ach, veď tak - čo sa v mladosti naučíš, neskôr akoby si našiel. Len tá bolesť vystresovaných svalov prešla až po lakeť. Tak predsa len nejaký pokrok.
Keď som pracoval v predajni hudobných nástrojov, mojimi najčastejšími návštevníkmi bola skupinka mladých Rómov. Chodievali ku mne každý druhý deň, zapli si Yamahu a dávali na nej s gustom svoj o čardášis. Tá istá pesnička pri každej návšteve. Po istom čase mi už samohrajkový čardáš začal byť nepríjemný a ja som pochopil, že ak chcem z toho von, musím zakročiť. Vravím: „Chlapci, ale toto nie je skúšobňa, tie nástroje sú na predaj.“ Rómovia na mňa prekvapene a urazene pozreli a špitli: „Ujo, vy ste rasista?“
Že musím počúvať tú istú pieseň stále dookola, sa mi stáva aj doma. Moja drahá má taký zvláštny zvyk – keď sa jej nejaká skladba páči, navolí na prehrávači repeat. Pri šiestej repríze už dostávam zášklby, pri siedmej vypením. Veru tak, hudba aj bolí a opakovanie je matkou bolesti.
Svoje o tom vedia pracovníci hypermarketov, bol som istý čas jedným z nich. Niečo iné je prísť tam ako zákazník a niečo iné tráviť tam osem hodín denne a počas celej zmeny musieť počúvať hudbu, ktorej sa za normálnych okolností radšej vyhnete. Najhoršie boli Vianoce. Celý december jedno cédečko dookola, denne niekoľkokrát, proste normálne psychické týranie. Niekde tam som si vypestoval trvalý odpor k vianočných piesňam. Kriste, veď oni mi zhnusili ešte aj Reovu Driving home for Christmas!
Aj reštaurácie majú zvláštny zvyk – púšťať k obedu rádio, ktorého dramaturg sa akoby práve vrátil z diskotéky v okresnom meste a nie a nie pochopiť, že noc už skončila. Načo je dobré púšťať nahlas Innu ku kuracím plátkom za 3.30, netuším. Žeby to malo pozitívny vplyv na peristaltiku čriev?
Nulla in mundo pax sincera, niet spočinutia v tomto svete, ani len v hudbe, priatelia. Najhoršie je, keď máte hudbu radi, a tak sa akosi prirodzene vyskytujete na miestach, kde pred ňou niet úniku. To potom nemáte inú možnosť, než si v sebe vypestovať akýsi zvláštny druh masochizmu, ktorý vám boľavé pocity z hudby premení na rozkoš. To bude moja domáca úloha na najbližšie roky.
Hudba aj bolí, ale to som zistil už ako prvák na ZUŠke. Šlo mi to dobre, učiteľ mal zo mňa radosť, dával mi hrať i skladby pre tretiakov. A potom prišli ročníkové skúšky a ja som sa pred komisiou úplne zosypal. Prsty mi zdreveneli trémou, bolelo to, jemná motorika v keli, skladbu som dovŕzgal ako sa len dalo. Potom, o mnoho rokov neskôr pred komisiou na konzervatóriu, to isté. Ach, veď tak - čo sa v mladosti naučíš, neskôr akoby si našiel. Len tá bolesť vystresovaných svalov prešla až po lakeť. Tak predsa len nejaký pokrok.
Keď som pracoval v predajni hudobných nástrojov, mojimi najčastejšími návštevníkmi bola skupinka mladých Rómov. Chodievali ku mne každý druhý deň, zapli si Yamahu a dávali na nej s gustom svoj o čardášis. Tá istá pesnička pri každej návšteve. Po istom čase mi už samohrajkový čardáš začal byť nepríjemný a ja som pochopil, že ak chcem z toho von, musím zakročiť. Vravím: „Chlapci, ale toto nie je skúšobňa, tie nástroje sú na predaj.“ Rómovia na mňa prekvapene a urazene pozreli a špitli: „Ujo, vy ste rasista?“
Že musím počúvať tú istú pieseň stále dookola, sa mi stáva aj doma. Moja drahá má taký zvláštny zvyk – keď sa jej nejaká skladba páči, navolí na prehrávači repeat. Pri šiestej repríze už dostávam zášklby, pri siedmej vypením. Veru tak, hudba aj bolí a opakovanie je matkou bolesti.
Svoje o tom vedia pracovníci hypermarketov, bol som istý čas jedným z nich. Niečo iné je prísť tam ako zákazník a niečo iné tráviť tam osem hodín denne a počas celej zmeny musieť počúvať hudbu, ktorej sa za normálnych okolností radšej vyhnete. Najhoršie boli Vianoce. Celý december jedno cédečko dookola, denne niekoľkokrát, proste normálne psychické týranie. Niekde tam som si vypestoval trvalý odpor k vianočných piesňam. Kriste, veď oni mi zhnusili ešte aj Reovu Driving home for Christmas!
Aj reštaurácie majú zvláštny zvyk – púšťať k obedu rádio, ktorého dramaturg sa akoby práve vrátil z diskotéky v okresnom meste a nie a nie pochopiť, že noc už skončila. Načo je dobré púšťať nahlas Innu ku kuracím plátkom za 3.30, netuším. Žeby to malo pozitívny vplyv na peristaltiku čriev?
Nulla in mundo pax sincera, niet spočinutia v tomto svete, ani len v hudbe, priatelia. Najhoršie je, keď máte hudbu radi, a tak sa akosi prirodzene vyskytujete na miestach, kde pred ňou niet úniku. To potom nemáte inú možnosť, než si v sebe vypestovať akýsi zvláštny druh masochizmu, ktorý vám boľavé pocity z hudby premení na rozkoš. To bude moja domáca úloha na najbližšie roky.
