Viva Michael Nyman!
13.11.2012 Filed in: Články
Michael Laurence Nyman (* 1944 v Stratforde, Londýn) je jedným z najinovatívnejších a najvplyvnejších súčasných britských hudobných skladateľov. Jeho práce siahajú od opier, sláčikových kvartet, cez hudbu k filmom, až po veľké orchestrálne koncerty. Zároveň je klavirista, libretista, muzikológ, dirigent, kapelník a dnes navyše aj fotograf a filmár. Známa je jeho dlhodobá spolupráca so slávnym inovatívnym filmárom Petrom Greenawayom, ktorému píše hudbu k jeho filmom. Slávnym sa však stal najmä vďaka hudbe k filmu Klavír (The Piano) austrálskej režisérky Jane Campion. Čo sa týka Nymanovho vzťahu k forme, prehlásil, že preferuje písanie opier pred ostatnými druhmi hudby. V zozname jeho opier sú The Man Who Mistook His Wife for a Hat, Letters, Riddles and Writs, Noises, Sounds & Sweet Airs, Facing Goya, Man and Boy: Dada, Love Counts a Sparkie: Cage and Beyond. Ďalej napísal šesť koncertov, štyri sláčikové kvartetá a množstvo komorných skladieb, z ktorých mnohé sú určené pre jeho Michael Nyman Band, s ktorým hráva ako klavirista a s ktorým sme ho mohli vidieť aj v Bratislave.
Festival Viva Musica! dospel. Má vlastný charakter a štýl. Jeho meno pozitívne rezonuje vo verejnosti oveľa širšej, než by sa dalo očakávať a je zjavné, že výborne vyplnil medzeru, ktorá v kultúrnej ponuke Bratislavy bola. Festival úspešne kombinuje veci ťažko zlučiteľné: umelecky zaujímavý obsah a dôrazne komerčne pojatý marketing a organizáciu. Vedie ho mediálne výrazná osobnosť Matej Drlička a robí to s noblesou a odvahou na zaujímavé nápady. Festival pôsobí mladistvo a v jeho cieľniku je celá vzdelaná verejnosť. Stal sa módnou záležitosťou, čo potvrdzuje prítomnosť veľkého množstva bratislavských celebrít najmä mladších ročníkov. Pre existenciu a budúcnosť festivalu sú to rozhodujúce atribúty. Nemám žiadne informácie o rozpočte festivalu, ale súdiac podľa pozvaných hudobníkov, bohatej dramaturgie a nákladnej organizácie (úprava priestoru Starej tržnice, usporiadateľská flexibilita, organizácia občerstvenia, krásne vysmiate hostesky, bohatá VIP zóna so šampanským a koňakom, kvalitná tlačená dokumentácia, marketing a reklamy v médiách, atď.), rozpočet pôsobí veľkorysým dojmom.
K perlám tohtoročného ôsmeho ročníka Viva Musica patril britský skladateľ Michael Nyman. Možnosť vidieť ho živého predvádzať vlastné skladby v Bratislave s jeho dvanásťčlenným orchestrom bola výzva, ktorú premeškať by bol hriech. Považujem ho za skutočného rytiera hudby, umelca z vnútorného princípu a hĺbky duše, nad ktorými čas a módnosť nemajú moc. Spolu s Phillipom Glassom sa stali ikonami v experimentovaní v oblasti repetitívnej hudby. A kto raz mágii ich opakovacieho princípu podľahol, vie, prečo to tak je. Mnohí, vrátane Wikipedie, radia Nymanovu hudobnú tvorbu do oblasti minimalizmu. Dovolil by som si však s týmto zaradením polemizovať. Jeho práce považujem za pestré a širokospektrálne. Nepochybne zasahujú aj priestor minimalizmu, no väčšina jeho inštrumentácií je zvukovo bohatá, rafinovane vymyslená a aranžovaná. Je to nová hudba súčasnosti.
Tŕpol som z obáv, ako bude znieť zvuk Nymanovho komorného orchestra (klavír, štvoro sláčikových a šesť dychových nástrojov a basgitara) hnaného cez reproduktory v akusticky nevhodnom priestore Starej tržnice. Eufemicky povedané, zvuk naozaj nebol najlepší. No bol stále dostatočne zrozumiteľný na to, aby ma hudba svojou farebnosťou okamžite vtiahla do svojho bizarne vzrušujúceho pulzujúceho sveta. Sveta blízkeho práve mysterióznym filmovým obrazom režiséra Petra Greenawaya. Preto „práve“, lebo Nyman napísal hudbu k veľkému množstvu jeho filmov. Nakoniec aj kulisa rozhorúčenej Starej tržnice symbolicky zapadala do Greenawayovského „vizuálu“. Rytmické pulzovanie hudby medzi dychovou a sláčikovou sekciou, jej skokové stupňovanie prechádzajúce do mysterióznych euforických vyvrcholení bolo jednoducho strhujúce. Koncert skončil so standing ovation nadšeného publika a obetavým podpisovaním sa pána Nymana na čokoľvek, čo mu vďační diváci dokázali podstrčiť. Veru, bol to zážitok.
Festival Viva Musica! dospel. Má vlastný charakter a štýl. Jeho meno pozitívne rezonuje vo verejnosti oveľa širšej, než by sa dalo očakávať a je zjavné, že výborne vyplnil medzeru, ktorá v kultúrnej ponuke Bratislavy bola. Festival úspešne kombinuje veci ťažko zlučiteľné: umelecky zaujímavý obsah a dôrazne komerčne pojatý marketing a organizáciu. Vedie ho mediálne výrazná osobnosť Matej Drlička a robí to s noblesou a odvahou na zaujímavé nápady. Festival pôsobí mladistvo a v jeho cieľniku je celá vzdelaná verejnosť. Stal sa módnou záležitosťou, čo potvrdzuje prítomnosť veľkého množstva bratislavských celebrít najmä mladších ročníkov. Pre existenciu a budúcnosť festivalu sú to rozhodujúce atribúty. Nemám žiadne informácie o rozpočte festivalu, ale súdiac podľa pozvaných hudobníkov, bohatej dramaturgie a nákladnej organizácie (úprava priestoru Starej tržnice, usporiadateľská flexibilita, organizácia občerstvenia, krásne vysmiate hostesky, bohatá VIP zóna so šampanským a koňakom, kvalitná tlačená dokumentácia, marketing a reklamy v médiách, atď.), rozpočet pôsobí veľkorysým dojmom.
K perlám tohtoročného ôsmeho ročníka Viva Musica patril britský skladateľ Michael Nyman. Možnosť vidieť ho živého predvádzať vlastné skladby v Bratislave s jeho dvanásťčlenným orchestrom bola výzva, ktorú premeškať by bol hriech. Považujem ho za skutočného rytiera hudby, umelca z vnútorného princípu a hĺbky duše, nad ktorými čas a módnosť nemajú moc. Spolu s Phillipom Glassom sa stali ikonami v experimentovaní v oblasti repetitívnej hudby. A kto raz mágii ich opakovacieho princípu podľahol, vie, prečo to tak je. Mnohí, vrátane Wikipedie, radia Nymanovu hudobnú tvorbu do oblasti minimalizmu. Dovolil by som si však s týmto zaradením polemizovať. Jeho práce považujem za pestré a širokospektrálne. Nepochybne zasahujú aj priestor minimalizmu, no väčšina jeho inštrumentácií je zvukovo bohatá, rafinovane vymyslená a aranžovaná. Je to nová hudba súčasnosti.
Tŕpol som z obáv, ako bude znieť zvuk Nymanovho komorného orchestra (klavír, štvoro sláčikových a šesť dychových nástrojov a basgitara) hnaného cez reproduktory v akusticky nevhodnom priestore Starej tržnice. Eufemicky povedané, zvuk naozaj nebol najlepší. No bol stále dostatočne zrozumiteľný na to, aby ma hudba svojou farebnosťou okamžite vtiahla do svojho bizarne vzrušujúceho pulzujúceho sveta. Sveta blízkeho práve mysterióznym filmovým obrazom režiséra Petra Greenawaya. Preto „práve“, lebo Nyman napísal hudbu k veľkému množstvu jeho filmov. Nakoniec aj kulisa rozhorúčenej Starej tržnice symbolicky zapadala do Greenawayovského „vizuálu“. Rytmické pulzovanie hudby medzi dychovou a sláčikovou sekciou, jej skokové stupňovanie prechádzajúce do mysterióznych euforických vyvrcholení bolo jednoducho strhujúce. Koncert skončil so standing ovation nadšeného publika a obetavým podpisovaním sa pána Nymana na čokoľvek, čo mu vďační diváci dokázali podstrčiť. Veru, bol to zážitok.
Rado Tihlárik
