SMOLA A HRUŠKY
13.11.2012 Filed in: Recenzie
Palec hore
Musica
Po prvom albume Jeseň sprevádzal každý nasledujúci hudobný počin SaH do istej miery určitý progres, ktorý si skupina zachovala až do súčasnosti. Táto predikácia sa vzťahuje predovšetkým k muzikantskej zručnosti členov skupiny a ich aranžérskym schopnostiam. Aj keď pravdou je, že odchod saxofonistky Evy Kacejovej po druhej štúdiovke ukrojil z mrštného hudobného výrazu SaH, čo sa odrazilo na nasledujúcom albume Kameň Papier Nožnice a skupina prvoplánovým rýmovaním veľmi neoslnila ani v textoch. Niektoré piesne ako napr. Plexisklo vyvolávali vo mne rozpačité pocity, dojem až samoúčelného humoru. Ako svojho času vyhlásila Indira Gándhiová: „História je najlepšou učiteľkou s obzvlášť nepozornými žiakmi.“ Podobne je tomu aj v prípade ostatného albumu SaH. Album Palec hore po hudobnej stránke predčil ich doterajšiu štúdiovú tvorbu, aj keď pre tuzemskú hudobnú scénu v zásade nič nové a výnimočné neprináša. V rámci vlastných štruktúr SaH hudobne opäť vyrástli a pookriali, pritom neustále ostávajú verní hudbe, ktorú majú radi a s ktorou sa stotožňujú. Skupine prospel najmä príchod nových členov v roku 2009 – trubkára Matúša a trombonistu Jána Miženkovcov. Medzi pravovernými priaznivcami si zaručene svoje postavenie budú môcť obhájiť, pričom skupina môže vyťažiť predovšetkým z koncertných pódií klubovej scény, či rozbiehajúcej sa festivalovej sezóny. Chytľavé texty, živá melodickosť v kombinácií so slnkom, blízkosťou vodných plôch a výčapov sú ako stvorené pre pódiá. Ja bez akéhokoľvek pátosu dávam palec hore!
Musica
Po prvom albume Jeseň sprevádzal každý nasledujúci hudobný počin SaH do istej miery určitý progres, ktorý si skupina zachovala až do súčasnosti. Táto predikácia sa vzťahuje predovšetkým k muzikantskej zručnosti členov skupiny a ich aranžérskym schopnostiam. Aj keď pravdou je, že odchod saxofonistky Evy Kacejovej po druhej štúdiovke ukrojil z mrštného hudobného výrazu SaH, čo sa odrazilo na nasledujúcom albume Kameň Papier Nožnice a skupina prvoplánovým rýmovaním veľmi neoslnila ani v textoch. Niektoré piesne ako napr. Plexisklo vyvolávali vo mne rozpačité pocity, dojem až samoúčelného humoru. Ako svojho času vyhlásila Indira Gándhiová: „História je najlepšou učiteľkou s obzvlášť nepozornými žiakmi.“ Podobne je tomu aj v prípade ostatného albumu SaH. Album Palec hore po hudobnej stránke predčil ich doterajšiu štúdiovú tvorbu, aj keď pre tuzemskú hudobnú scénu v zásade nič nové a výnimočné neprináša. V rámci vlastných štruktúr SaH hudobne opäť vyrástli a pookriali, pritom neustále ostávajú verní hudbe, ktorú majú radi a s ktorou sa stotožňujú. Skupine prospel najmä príchod nových členov v roku 2009 – trubkára Matúša a trombonistu Jána Miženkovcov. Medzi pravovernými priaznivcami si zaručene svoje postavenie budú môcť obhájiť, pričom skupina môže vyťažiť predovšetkým z koncertných pódií klubovej scény, či rozbiehajúcej sa festivalovej sezóny. Chytľavé texty, živá melodickosť v kombinácií so slnkom, blízkosťou vodných plôch a výčapov sú ako stvorené pre pódiá. Ja bez akéhokoľvek pátosu dávam palec hore!
Jakub Habas
