Dostal som fantastickú ponuku: urobiť rozhovor s Markom Kingom a Marcusom Millerom počas jarných Bratislavských jazzových dní. Obaja sú basgitaroví velikáni a moji hrdinovia a s obomi som sa už v minulosti mal možnosť rozprávať. Tentoraz to však bolo oficiálne, a keďže som nikdy nerobil rozhovor z pozície novinára, trošku som sa v prípravnej fáze trápil tým, čo sa vlastne budem pýtať. Oslovil som priateľov basgitaristov, čo by sa dotyčných pánov chceli opýtať. A tak by som sa touto cestou chcel poďakovať Ďurovi Griglákovi, ktorý najlepšie poradil a ktorý paradoxne hráva s Poogie Bell Bandom, t.j. bývalou doprovodnou kapelou Marcusa Millera. Aký je ten svet malý! S Markom Kingom som sa stretol pred začatím festivalu. Hoci bola k dispozícii celá kapela Level 42 (k môjmu potešeniu aj so zakladajúcim a neodmysliteľným členom, klávesákom a spevákom Michaelom Lindupom, ktorý na BJD 2004 chýbal), vyspovedal som iba Marka Kinga. Bol vo vynikajúcej nálade (čo je asi vždy), priateľský, zhovorčivý a svojou bezprostrednosťou mi v rámci mojej novinárskej premiéry veľmi pomohol.

...nebuď nervózny, je to v pohode. Prosto sa len pýtaj...

O.K. Ahoj Mark! Ako sa máš?
Héééj! (smiech) Mám sa veľmi dobre. Ďakujem. A blahoželám k tvojmu prvému interview!

Ďakujem pekne. Je mi veľkým potešením. Budete dnes hrať aj nejaké nové skladby, alebo to bude skôr taká výberovka Greatest hits?
Nie, všetko čo budeme hrať, sú staré veci a to hlavne preto, že toho máme fakt veľa. Fakt veľa starých vecí. A tiež preto, že v Bratislave nehrávame veľmi často. Je pre nás potešením hrať skladby, o ktorých vieme, že ich ľudia chcú počuť. Myslím, že publikum by nebolo veľmi nadšené, keby sme nabehli na pódium a povedali: „Ahoj, dnes budeme hrať celý náš nový album“, a oni by ho nepoznali... Myslím, že by to nebolo až tak dobré. A my sa chceme tiež baviť!

Chystáte nejaký nový album?
Áno, momentálne pracujem na troch projektoch, ktoré obsahujú nový materiál. Keďže je 25. výročie vydania albumu Running in the Family, Universal music dáva dokopy kolekciu - taký ten balíček. Teraz preň píšem verziu skladby Running in the Family, ale kompletne akustickú, čo z toho robí celkom inú vec. Jasné, že tam nie je slapová basa ani funky bicie, ale je to pekné a fakt si to užívam.

Aké basgitary používaš? Viem, že si hrával na Jaydee, potom na Alembic...
Áno, keď som začínal, prvá basa bola Jaydee Supernatural, mala pekný tvar. Potom som prešiel na Alembic, ale v tom istom čase som začal hrávať na basy Status. Vždy sa mi páčila idea „bezhlavej“ basy. Bez hlavy je basa menšia a približuje sa rozmerom gitary. Basa je dosť veľký nástroj a mňa vždy priťahovala kompaktnosť gitary. Ale chcel som hrať na basu... Tak som začal spolupracovať s Robom Greenom zo Status Guitars, vyrába ich v Anglicku. Rob je skvelý chlapík, môžete mu zavolať, porozprávať sa o vašich predstavách a on sa ich pri výrobe vždy snaží inplantovať do svojho štýlu.

Hrávaš na dve basgitary. Aký je medzi nimi rozdiel?
Vlastne sú rovnaké. Jediný rozdiel je vo farbe. Jedna svieti modro, druhá červeno. (Markovi svietia v poliach medzi pražcami LED diódy – pozn.aut.) Konkrétne tieto dve basy sú celkom nové. Rob Green ich pre mňa urobil v tomto roku, dostal som ich v marci, keď som robil projekt mimo Level 42 - Mark King & Friends v Ronnie Scott's Jazz Clube v Londýne. Prišlo mi tam zahrať veľa priateľov, hrali sme veci z mojich sólových albumov. Chcel som basu, ktorá by znela viac ako Alembic a Jaydee a menej ako Status. Je naozaj ťažké povedať chlapíkovi, ktorý vyrába Status basy: „Počuj, mohlo by to znieť viac ako Jaydee a Alembic?“ Ale Rob prišiel s týmto a je to fantastické. Dali sme tam parametrický ekvalizér - je to naozaj skvelé. Pýtam sa zvukárov: „Aký je zvuk, chcete tam viac údernosti, alebo ostrosti?...“ a môžem to všetko riešiť rovno z basy, čo je veľmi fajn.

Aké struny používaš? Aké sú hrubé, či skôr tenké?
Sú skutočne tenké.

Viem o tom svoje. Kedysi si sa v Nórsku stretol v hotelovom bare s mojím otcom a daroval si mu dve sady strún. Boli to Superwound Mark King od Rotosoundu, s piano designom. Keď som začal hrávať na basu, potajomky som ich na ňu natiahol. Boli to moje prvé nové struny. Ten zvuk bol skvelý, ale keďže používaš bezhlavé basy, boli ovinuté tak, aby sa naťahovali od hlavy ku kobylke. Tým, že na nich bol piano design (t.j. vinutie začína tak ako na klavírnych strunách, až 3cm od krúžku), tenké jadro strún mi narušilo kamene. Hneď na prvom koncerte mi prasklo G-čko a potom mi ešte roky praskali struny, kým som to poriadne nezabrúsil...
To ma mrzí, ale to bola tvoja chyba, nie moja! (smiech) Teraz používam Hot Wire Double Ball struny od Status a tie majú krúžok na oboch koncoch, vďaka čomu sa veľmi rýchlo naťahujú. Čiže, keď ti praskne struna, čo sa mne nikdy nestáva, natiahnuť novú strunu trvá len chvíľu.

Aká je najtenšia?
30. Používam 30, 50, 70 a 90.

Keď ste naposledy hrali v Bratislave, hral si na aparatúru Ashdown. Ešte ju používaš?
Nie. Teraz používam TC Electronic. Sú z Dánska. Používal som TC Electronic efekty od roku 1988-89. Mal som Digital Delay a vždy sa mi páčila jeho kvalita. Pred pár rokmi začali v TC vyrábať basové aparáty, tak som bol veľmi zvedavý. Veľmi rád s nimi spolupracujem. Sú to múdri a šikovní chlapi. (Mark ten večer hral na Trace Elliot, používal iba pre-amp od TC Electronic. pozn.aut.)

Ako si sa dostal k base? Počul som, že si chcel pôvodne hrať na bicie.
Áno, to je pravda. Chcel som a pôvodne som aj hral na bicie. Aj moja basová hra je založená práve na rytmike, čo je veľmi perkusívny spôsob hrania, čiže gro bicích je už v ňom. V konečnom dôsledku to zadefinovalo môj štýl a aj keď som chcel hrať na bicie a skončil pri base, nikdy som sa tým veľmi netrápil. Keď som chcel bubeníkovi vysvetliť nejaký prechod, zahral som mu ho na base. A tak to ostalo dodnes.

Hrávaš naozaj komplikované basové linky a zároveň spievaš, niekedy aj druhý, či tretí hlas. Ako to máš s hemisférami? Čo z toho je automatické a na čo sa musíš sústrediť?
(smiech) Toto je celkom sranda. Ono to vlastne je akosi automatické. Keď som začal hrávať na basu – t.j. keď Level 42 začínal, začal som zároveň spievať. Takže obe tieto veci vznikali paralelne, nebol čas pýtať sa, čo skôr. Skrátka som to robil. Ani by to nefungovalo, keby som sa počas hrania začal zaoberať tým, kde som, sám seba by som tým zmiatol. Je to podobné ako autopilot, s tým rozdielom, že nejde o stroj, ale o teba. Ty v tom musíš byť. Keď sa niečo stane napríklad so zvukom na pódiu, alebo vznikne niečo neočakávané, môže sa ti stať, že zrazu nevieš, kde si. A všetko sa tým zmení. Dosť divná situácia. Preto musíš byť stále stopercentne v tom, aby si sa nestratil.

Čo ten krúžok, ktorý máš pri hraní na palci pravej ruky? Vždy som si myslel, že to je dáky kus plastu, ale minule, na vašom koncerte v Bratislave som zistil, že je to...
(smiech) ...áno, je to obyčajná pódiová lepiaca páska Gafa, párkrát omotaná okolo palca. Dôvodom je, že keď sme prvýkrát hrali turné po Holandsku v roku 1981, holandské publikum bolo také nadšené, že som sa poriadne odviazal a hral som tak tvrdo a oduševnene, až som si poranil palec. A to naozaj, ale naozaj bolelo. Turné muselo pokračovať – mali sme pred sebou ďalších trinásť koncertov. Tak to bolelo, že som si ďalší večer na koncert musel omotať palec páskou a hrať tak.

Takže ju používaš stále preto, či si našiel aj iné výhody, možno vo zvuku, alebo v tom, že palec je takto vyváženejší a rýchlejší?
Nie, uprednostňujem zvuk bez tej pásky. Je to krajší zvuk, ale turné bez toho nemôžem hrať. Palec by to nezvládol. Príliš veľa a tvrdo ním hrám...

Používaš nejaké pedálové efekty?
Áno, veľa. A predovšetkým TC Electronic. Používam chorus, pretože to je zvuk 80-tych rokov a v celej ére Level 42 je veľa chorusovanej basy. Od TC mám tiež flanger, má naozaj bohatý a teplý zvuk, milujem ho. Potom používam reverb – ten je super, loop pedál, takže môžem svoje party vrstviť a hrať sám do seba, jeden poctivý overdrive a Touch Wah pedál, ktorý robí také to kvak kvak...

Kto bol tvoj basgitarový idol, ak si nejaký mal?
Myslím, že prvý vzor pre mňa bol Jack Bruce z Cream, potom určite Stanley Clarke – miloval som Return to Forever s Lenny Whiteom na bicie a s Chickom Coreom to bola fantastická kapela. Jeden z mojich hrdinov bol Santanov basgitarista zo začiatku 70-tych rokov, Doug Rauch, samozrejme Jaco Pastorius, ale páčil sa mi predchodca Jaca vo Weather Report – Alphonso Johnson. Je toľko skvelých hráčov... Jeden z mojich najobľúbenejších je Jimmy Johnson, ktorý hrával s Gary Husbandom a Allanom Holdsworthom, alebo Marcus Miller, s ktorým tu dnes hráme.

Hrali ste niekedy predtým s Marcusom na jednom pódiu?
Áno, hrali sme spolu na jednom jazzovom festivale, ale vlastne sme sa nestretli, lebo sme hrali v iných časoch. Festivaly bývajú niekedy dosť bláznivé...

Ešte cvičíš?
Nie. (smiech) Ale mal by som! Nie je na to dosť času.

Čo je podľa teba najdôležitejšie pre basgitaristu?
Timing. Keď máš dobrý timing, všetko swinguje. Mám pätnásťročnú dcéru Marley, je skvelá a má talent. Keď si ani nie pred rokom vypýtala gitaru, kúpil som jej ju a ona sa ma pýtala: „Tak ako to vlastne hráš?“, ja na to: „Nestaraj sa o akordy. Ľudia sa zvyčajne trápia predovšetkým s ľavou rukou a akordmi. Aby akýkoľvek nástroj znel dobre, najdôležitejší je rytmus, ktorý na ňom hráš a čas, kedy a kam ten rytmus osadíš. Môžeš hrať jeden akord, ale len vďaka pravej ruke bude znieť dobre.“ Preto vždy hovorím študentom basgitary: „Vždy si dupte nohou, keď hráte. Pretože ten pulz, timing a to všetko vychádza práve z toho. A to je to podstatné – takže sa toho držte!“ Na deťoch, ktoré to nerobia, presne vidíš ako sa hýbu, ako sa trápia, aké je to nepohodlné...

Máš nejakú radu, nejaké cvičenie – ako si zlepšiť timing?
Áno, ako vravím - vždy si dupte nohou. Vždy! Aj keď sa mi v štúdiu pravidelne stáva, že ma zvukári upozorňujú: „Mark, mohol by si prestať dupať, lebo to počujeme v mikrofónoch...“ Dupte si nohou a hlavne, užívajte si to a bavte sa. Nikdy si to neprestaňte užívať!

Ondřej Daniš, Comp&neros

---

Tags: rozhovor