Marcus Miller
Dôležitý je plný zvuk

S Marcusom Millerom som sa stretol po koncerte. S novou, mladou a skvelou kapelou predviedol šou plnú energie, no po koncerte bol evidentne unavený. Niet sa čo diviť, od príletu do Európy nemal žiadny deň voľna ani na to, aby sa vyrovnal s časovým posunom. Do poslednej chvíle nebolo isté, či vôbec rozhovor poskytne. Poskytol. Nielen mne. Televízie mali prednosť, takže som si vypočul tri rozhovory, kým som sa dostal na rad. A vyselektoval otázky, aby som ho zbytočne neunúval.

marcus-miller-np03-2012

Ako si sa dopracoval k svojmu modelu Fender Jazz Bass? Bola to dlhá cesta, nájsť ten správny typ?

Keď som začínal hrať, boli len dva typy: Fender Precision a Fender Jazz Bass. Precision mal jeden snímač a Jazz Bass dva. Mal som šestnásť rokov a povedal som si, že dva sú lepšie ako jeden. A tak som si kúpil Jazz Bass. Bolo to v roku 1977. A odvtedy naň hrávam. Jediné, čo som urobil je, že som doň nainštaloval preamp Roger Sadowski. To bolo okolo roku 1981. Ale vlastne je to klasický Fender Jazz Bass. Kúpil som ho v obchode a stál ma dvestošesťdesiat dolárov. Ten preamp som tam dal preto, lebo som začal robiť v štúdiu v New Yorku, kde všetko ide veľmi rýchlo a potrebujú, aby si bol čo najrýchlejšie nazvučený, takže nemáš čas nastavovať si zvuk na aparáte. Takto ideš priamo do direct boxu a urobíš si zvuk rovno na base. Keď chceš viac basov alebo výšok, máš to poruke. V tom je jediný rozdiel.

Kto bol tvoj najväčší basgitarový vzor?
James Jamerson, Larry Graham, Stanley Clarke, Jaco Pastorius, Paul Chambers, Ron Carter, Pops Popwell (The Crusaders), Alphonso Johnson, ktorý hrával vo Weather Report pred Jacom... Myslím, že to je asi tak všetko.

Máš absolútne unikátny zvuk. Ako to robíš – okrem techniky prstov?
Nedá sa vysvetliť, ako sa získa osobitý zvuk. Je to o reakcii na rôzne situácie. Vždy som veľmi túžil mať svoj vlastný zvuk. Tiež som sa pýtal iných hudobníkov, tak ako teraz ty: „Ako získam vlastný zvuk?“ Vždy mi povedali: „Len hraj. Hraj veľmi poctivo, dostávaj sa do rôznych situácií. A jedného dňa čosi začuješ a pochopíš: Aha – veď to som ja!“

Aká dôležitá je podľa teba vzdialenosť medzi strunami a snímačmi?
Dôležitejšia je podľa mňa vzdialenosť medzi strunami a hmatníkom, čo ovplyvňuje možnosti rezonancie. Keď sú struny príliš blízko, ľahšie sa ti na base hrá, ale vibrujúce struny nemajú kde dýchať. Keď ich dáš vyššie, získaš čistejší zvuk, ale o to ťažšie sa ti bude artikulovať. Keď už sú veľmi vysoko, začnú znieť trochu gumovo. Čiže, musíš si nájsť svoj stred.

Aké hrubé sú tvoje struny E a A? Akú značku používaš?
Používam dva typy DR Strings. Jeden sa volá High Beam, druhý Fat Beam. A tie striedam. E má myslím 1,02 a A bude 80.

Stále cvičíš?
Áno, každý deň. Keď sme na turné, cvičím asi hodinu denne. Keď som doma, mám kopec iných vecí, ktoré musím riešiť, takže nie vždy sa mi podarí nájsť si čas na cvičenie každý deň. Ale snažím sa cvičiť čo najviac.

Máš nejakú radu ako získať lepší timing?
Myslím, že ja som svoj timing získal hraním s rôznymi bubeníkmi, či už živými, ale aj automatickými, pretože tie sú presné a nehýbu sa. Ale mal by si hrať s obomi. Keď hráš iba s automatom, nenaučíš sa ako dýchať s bubeníkom a bude to znieť strnule. Keď hráš so živým bubeníkom, mal by si hrať s viacerými, aby sa ti nestalo, že budeš jeden z tých basákov, ktorí hrajú dobre len s určitým bubeníkom. To je veľmi dôležité.

Stále komponuješ nové skladby. Kde na to berieš chuť a inšpiráciu?
Jednoducho zo života. Rozličné situácie ťa nútia cítiť rozličné veci. Vždy mi v hlave znie nejaká hudba, takže keď som v novej situácii, aj tá hudba znie inak. Vezmem impulz, skúsim ho usadiť, prehrať si ho, či znie dobre. Ak neznie, zahodím ho. A skúšam nájsť niečo iné.

Čo je podľa teba najdôležitejšie pre basgitaristu?
To isté, čo pre všetkých hudobníkov. Veľa muzikantov si myslí, že basák by mal mať predovšetkým dobrý rytmus. Ale saxofonista musí mať takisto dobrý rytmus! (smiech) Nikam to v hudbe nedotiahneš, keď nebudeš mať rytmus. Každý muzikant by mal mať jasno v tom, aká je harmónia, melódia, basová linka a rovnako rytmus. To je dôležité nielen pre basu. To, na čo by sa mal basák sústrediť je plný zvuk, pretože na ňom stojí celá kapela. Tvoj zvuk by mal byť veľmi solídny. A rytmus? Bez neho to skrátka nejde.

Ako na koncertoch zvučíš basklarinet? Keďže pri hre (najmä v nízkych tónoch) vychádza zvuk z rôznych miest, je ťažké nájsť vyrovnanú intenzitu a farbu zvuku pri snímaní tak veľkého nástroja.
Používam dva mikrofóny značky AMT. Jeden pred miestom, kde sa spájajú drevené časti klarinetu, druhý nad trubicou a zvuk z oboch mixujeme dokopy. Spodný mikrofón nemôže byť umiestnený veľmi blízko k trubici, lebo zvuk nástroja sa zbiera niekde v jeho spodnej tretine. Keby bol príliš blízko, neznelo by to prirodzene. Keď zavrieš všetky klapky, celý zvuk sa sústredí práve do trubice a znie veľmi nahlas. Preto sa snažím umiestniť mikrofón čo najďalej od trubice a zároveň udržať akurátnu hlasitosť.

Čo kontrabas? Nikdy som ťa naň nevidel hrať...
Cvičím na kontrabas vždy, keď som doma. Je to country basa, mám krásny francúzsky kúsok, na ktorý hrávam a cvičím. Niečo som s ním nahral aj na nový album Renaissance. Minulé leto sme nahrávali poctu Milesovi Davisovi – Tutu Revisited – s Herbie Hancockom a Wayne Shorterom a tam som ho použil do niekoľkých skladieb. Vychutnávam si to, mám rád ten zvuk, ale aj tak som predovšetkým basgitarista. To je môj nástroj.

Ondřej Daniš, Comp&neros