Myslel som, že legendy môžu byť len takí výnimoční ľudia, akými boli Lennon alebo Zappa, že ich je len pár, ale teraz, ako sa zdá, majú na Slovensku už desiatky kolegov. Všetci muzikanti, ktorí niekedy do niečoho len brnkli sú zrazu legendy. Legenda predsa nieje živá. Keď mne povedia, že som živá legenda len zato, že som tu z bigbiťákov najdlhšie, tak sa bránim. Legendárny môže byť Marian, keď sa na neho bude už len spomínať. Ale toto vytváranie legiend z kapiel, ktoré sa ešte dokážu oprášiť, posoliť a vyliezť na pódium, sa mi vidí jalové.

Ako dlho vznikala táto kniha? Bol to dlhodobý proces, alebo ste na nej začali intenzívne pracovať až v poslednom období?
Oboje je pravdou. Bolo to dlhšie obdobie, ale aj niekoľko posledných rokov. Časť materiálu pochádza z rozhovorov, ktoré sa časom nahromadili. Nie všetko z toho sa dalo použiť, ale pomohlo mi to kontinuálne usporiadať jednotlivé etapy môjho života. Spomenul som si pri tom aj na veci, na ktoré už som medzitým úplne zabudol. Doplnil som to aj o udalosti, ktoré v žiadnych rozhovoroch neboli. Keď som prišiel k časom, ktoré boli popísané v mojich denníkoch, zistil som, že bude dobré prerozprávať ich nanovo, s istým časovým odstupom. Do denníkov som kedysi zapisoval udalosti keď boli aktuálne, mali len pár dní alebo týždňov, ale z dnešného pohľadu som na mnoho vecí zmenil názor. Text knihy vznikal posledné štyri roky, počas ktorých som kontinuálne písal, ako tá história presne išla. Keď som pritom zistil, že posun niektorých udalostí mám skreslený aj o niekoľko rokov, rozhodol som sa pridať do knihy aj stručné kalendárium, aby som si aj ja ozrejmil súvislosti a spomenul si, ako veci za sebou nasledovali. Nedovolil som si veľké množstvo filozofických odbočiek, a tak je knižka prehustená hlavne faktami a informáciami.

Sám seba nazývate sidemanom, no vašich základných kapiel aj pri tom bohatom slede udalostí nebolo až tak veľa.
Nebolo ich veľa, to určite nie, našťastie z dnešného pohľadu sa mi to javí tak, že tie kapely sú pomerne dôležité pre našu rockovú históriu.

Kniha obsahuje aj prílohu Platne môjho života - sériu článkov, ktoré ste kedysi písali pre internetový magazín inZine.
Takéto zdroje sú v živote muzikanta dôležitý element. Písal som o najvplyvnejších zdrojoch od začiatkov, keď som sa začal dostávať k svetovej muzike (Rock and Roll, Beatles, Cream, Hendrix), až po sedemdesiate roky a obdobie konca vinylových nosičov. V súvislosti s platňami tam okrajovo spomínam aj svoje umelecké činnosti, takže v rámci prílohy je aj istá duplicita, ale nazdávam sa, že to tam celkom dobre pasuje.

Venujete sa v texte knihy aj iným remeslám, okrem toho muzikantského?
Nie. Iba okrajovo tam spomínam, že som istú dobu fušoval do stolárčiny a vyrábal som gitary, potom nejaké aparatúry. Ale zaoberal som sa okrem hudby aj inými činnosťami. Tých remesiel bolo toľko preto, že som mal potrebu všetko si robiť sám. Prácu s drevom mám rád doteraz, no medzičasom som bol aj rádioamatérom, v mladosti som zistil, že mám problém s garderóbou, tak som si začal šiť nohavice, neskôr som sa snažil opraviť si sám auto, zvárať, učil som hru na basovú gitaru, stal som sa prekladateľom, s presťahovaním z bytovky do domu súvisí aj práca na záhrade a určite by som si spomenul na viac aktivít, no bolo ich toľko, že niektoré z nich som plánovite odsunul nabok.



Okrem manuálnych, máte aj manažérske schopnosti. V organizačných veciach okolo hudby fungujete ako iniciátor a hnací motor.
Vždy, keď som zistil, že kapely v ktorých som bol kedysi aktívny, by mohli fungovať aj naďalej ale nefungujú, tak som ich po organizačnej stránke nakopol a uviedol späť do života. Všetky tie comebacky, za tým stojím ja, hoci som sa nikdy nehrabal dopredu ako frontman. A to je aj taká moja životná filozofia, ktorú som si nenaplánoval dopredu, ale keď sa obzriem, tak mi to tak vychádza. Ja som sideman a je to dané aj nástrojom, na ktorý hrám. Basgitaristi, až na výnimky, nie sú sólisti. Aj vo svojich vlastných kapelách hrávajú za tými, čo stoja vpredu. Na druhej strane zase nie je pravda, že ak je niekto gitarista, automaticky vie hrať aj na basu. Som basista, lebo basisticky myslím a uvažujem, ako sa správať v hudbe práve s týmto nástrojom.

Uvažujete pritom viac ako basgitarista, alebo aranžér?
Aranžmán je pre mňa trochu iný a vyšší level. Často to znamená partitúru a dodržiavanie istých pravidiel, aj keď v bigbíte sa často aranžuje naživo na skúškach. Ja ako basista iba dotváram celkové vyznenie nejakej skladby, pokiaľ v nej mám priestor na tvorbu vlastnej linky. Niekedy je muzika postavená na určitej figúre, ktorá tam proste musí byť a niet čo riešiť. Na druhej strane viem, že sa nemusím trápiť nad tým, čo na tej base zahrať. Mnohým mojim žiakom na škole robilo problémy pochopiť, čo vlatne na base majú hrať. Ťažko sa to aj vysvetľuje, ja som to celý život bral viac intuitívne. Keď mi niekto predviedol ako vyzerá pesnička, ktorú ideme cvičiť, mne celkom prirodzene vyplynulo, čo by sa do nej hodilo. Potešilo ma, aj keď Marián Varga o mne prehlásil, že mne bolo vždy jasné, čo budem hrať.

Ako basgitarista ste boli identifikovateľný, charakteristické boli vaše ostinátne linky známe z hudby Collegia Musica, na druhej strane ste voči novým technikám a výrazovým prostriedkom zostali rezistentný.
Mal som aj ja také snahy, keď sa vo svete začal hrať napríklad „slap“ a niežeby sa mi tá technika nepáčila, ale nebolo takej muziky, kam by som to použil... snáď s výnimkou Fermaty, ale aj tam ma napravili kolegovia, aby som si hral radšej to svoje. Celý život som hral s trsátkom, čo mi aj veľa ľudí vytýkalo. Prsty som začal opäť používať, až keď som prešiel z rockovej muziky na jazz a vrátil sa ku kontrabasu, pretože ja som oficiálne vyštudoval kontrabas na konzervatóriu a na kontrabas sa hrá prstami, poprípade slákom. V súčasnosti zahrám tie isté party bez problémov trsátkoma aj prstami, rozdiel je len vo zvuku. Ak si nastavím zvuk nástroja a apartúry na trsátko, potom to nemusí byť rovnako dobré aj pre prsty a naopak. Niektorí basisti trsátkom dnes ani nevedia hrať, tak ja som si povedal, že to povýšim na cnosť, hrám trsátkom naďalej a basta.

Povenujme sa trochu vašim nástrojom. Aké vám prešli rukami?
V raných rokoch som vystriedal 2-3 lacné basgitary československej výroby. Za čias Soulmen som si sám vyrobil basgitaru (vlastne iba jej telo), ktorá sa podobala na Fender Precision. Nezmyselne to bolo z preglejky, ťažké ako čert, ale hral aj nahrával som na to po celú dobu pôsobenia u Soulmen. Až neskôr, roku 1972, som od nejakého chlapíka z Ostravy kúpil svoj prvý Fender Jazz Bass. Dodnes ľutujem, že som sa ho zbavil, pretože to bol celkom cenný ročník. Vtedy však bola iná doba a všetci muzikanti mávali len jeden nástroj, gitary boli vtedy veľmi drahé. Keď si chcel muzikant kúpiť novú, tak tú starú musel „streliť“. Neskôr som presedlal na Rickenbecker, ktorý som vymenil za Precision. Na ten som hral vo Fermate a aj za ním mi je veľmi ľúto. Bola to vynikajúca basa samohrajka. Potom som prestriedal viacero rôznych značiek, vrátane nástrojov vlastnej výroby. Manuálna zručnosť bola motivovaná aj snahou hrať na nástroj inak nedostupný. Potom som mal ešte jednu basu Precision a asi tri JazzBassy, jeden fretless, ktorý mám dodnes, ale používam ho len zriedka a akustickú basgitaru Guild, neskôr sa mi zapáčili basy Gibson. Kúpil som model Thunderbird, ktorý je po každej stránke výborný, len sa zle drží a ešte jednu basu Gibson Les Paul „Money“ – dvojoktávová s takým malým telom, že ma pri hre bolela ruka. A zadovážil som si ešte jeden Rickenbacker z roku 1971, ktorý som musel prácne zrekonštruovať. Vedel som o ňom už vtedy, keď si ho začiatkom sedemdesiatych rokov pôvodný majiteľ priniesol z Nemecka a nakoniec tá basa, podivnými chodníčkami, zakotvila u mňa. Hrám na ňu taktiež málo, ale je to dnes už vzácna relikvia. Mám doma aj beatlesácku basu Hofner, ktorú som musel najprv opraviť, aby bola aspoň trochu použiteľná. Teším sa z nej, len sa divím McCartneymu, že na ňu dokázal hrať, lebo mne to veľmi nešlo. Nevýhody krátkej menzúry sú už pri nízkych tónoch cítiť. Z rozmaru som si kúpil aj nástroj Danelectro Longhorn Bass. Má dlhé rohy a rovnako krátku menzúru, nedá sa na nej veľmi hrať, ale som rád, že mám takú basu, ktorá sa koncom päťdesiatych rokov používala v rokenrolových kapelách. Momentálne hrám na päťstrunový Fender. Dajú sa na nej doladiť rôzne škály zvukov, čo mne vyhovuje, pretože sa mi nechce vláčiť na koncerty niekoľko nástrojov a aparátov.

Ako je to s aparatúrami?
Tých som vystriedal ešte oveľa viac. Najčastejšie preto, že nesplnili moje pôvodné očakávania, začali ma nudiť, alebo sa naskytla príležitosť zbaviť sa ich. Vždy, keď som mal hudobnú pauzu, tak som svoje vybavenie predal a keď sa rozbehla nová kapela, chytro som musel pozháňať zase nový nástroj aj aparát. Za tie roky už som vystriedal asi všetko a v súčasnosti som sa stabilizoval na elektrónkových aparátoch. Momentálne mám dve. Na open air akcie mám veľký Ampeg a na menšie „gigy“ som si zaobstaral polovičného.

Známe sú vaše účinkovania s basovou mandolínou. Ako ste k nej prišli?
To predávali vo vtedajšom Priore za lacný peniaz. Kúpila mi ju mamka za nejakých dvesto korún. Vyrábali to v Čechách ako celú rodinu – mandolon bass, o niečo menšie mandolon cello, mandola a klasická mandolína. Mandolon bass bol pôvodne osemstrunný nástroj so spárovanými strunami. Ja som ho používal iba so štyrmi strunami v nezmyselnom ladení, v ktorom sa už dnes nikto nevyzná a síce C, F, Bb, Eb, tj. o sextu vyššie ako basová gitara. Používal som to dlhé roky na hranie vo folkových formáciách, až kým som si nekúpil tú akustickú basgitaru Guild. Bola drahá, krásna, žiarlil som na ňu a nechcel som ju nikomu požičať, ale bola tak veľká, že som ju ani ja nevedel poriadne držať, tak som nakoniec pustil aj tú. Pôvodnú mandolbasu ale vlastním dodnes. Nevýhodou je, že keď sú skladby v E, ja to musím hrať ako G#. Za mojej dixielandovej éry som sa naučil transponovať a používať jazzové tóniny. Nepamätám si, že by za celý večer produkcie zaznel nejaký gitarový akord typu E alebo A. Tieto tóniny sa v jazze nepoužívajú, podobne, ako sa v bigbíte nepoužívajú „béčkové“ tóniny dychových nástrojov. Bigbít a jazz sú dva odlišné svety aj v tomto smere.

Ako sa vám hrávalo s rôznymi bubeníkmi? Ktorí z nich sa vám najviac zapísali do pamäti?
Väčšinou som mal na bubeníkov šťastie, iba občas sa stalo, že som narazil aj na nejakého babráka. Pamätám si, že výmenou takéhoto bubeníka v kapele sa mi rozsvietila zelená. Tam, kde boli večné problémy, výmenou človeka všetky zmizli. Mám rád bubeníkov, ktorí neplávajú v rytme, nezrýchľujú, ani nespomaľujú. Bubeníci v dôležitejších kapelách boli všetci vynikajúci. Vlado Mallý (The Soulmen, Prúdy), hoci nebol školený ako bubeník ale hobojista, bol originálny a ťažko napodobiteľný, večný hľadač. Snažil sa na bubny hrať iným spôsobom než je bežné. S ním som mal veľmi dobré vzťahy, hudobné aj kamarátske. Veľká bubenícka kapitola a tvorca osobitého štýlu je aj Dušan Hájek, s ktorým som sa stretol v Collegiu. Iní bubeníci, ktorí sa dostali k jeho partom, napríklad Martin Valihora, dodnes krútia hlavou nad tým, čo všetko tam hral. Vo svojej dobe to bol mimoriadne technicky zdatný a vyhratý bubeník, s praxou v rôznych štýloch aj kapelách. Iná pozitívna kapitola bol Vlado Čech v Blue Effekte. Nebol príliš komplikovaný, hral skôr jednoducho, ale veľmi pádne a presne – bigbítovo. Bol som prekvapený ako hlasno, v porovnaní s Hájkom, na tie bubny hrá. Hral nahlas, ale veľmi dobre. Veľmi podobný Vladovi Čechovi je teraz Teo Skovay vo Fermate. Excelentný rockový bubeník, ktorý nechce hrať jazz. Je veľmi dobre vybavený po technickej stránke, aj ako majiteľ špičkovej súpravy, ktorú neustále dopĺňa a dolaďuje. Veľmi spoľahlivý hráč. Teraz v Collegiu s nami hrá Martin Valihora, zázračné bubenícke dieťa, ktoré som zažil v časoch, keď sa to ešte len učil. On je, bez urážky, až bláznivý chlapec, mimoriadne plný energie, ale vďaka svojej výnimočnej muzikalite sa v hudbe nestratí. Jeho treba skôr krotiť ako podnecovať k nejakým extravagantným kúskom. Má v sebe zdravý exhibicionizmus, ale nie je to ulievák. Hral som so skvelými bubeníkmi aj v jazzovej sfére, napríklad s Cyrilom Zeleňákom, resp. v dixielande s Milanom Ručekom alebo Karolom Sucháňom. Na bubeníkov som mal vcelku šťastie, ale keby bol nejaký nedobrý, asi by som pri ňom dlho nevydržal.



A ako ste vychádzali s muzikantmi ako s ľuďmi?
To sa vyvíjalo postupne. Od čias svojej mladosti som získal nový nadhľad, skúsenosti a prirodzene stratil mladícky elán. Napriek tomu, že som od prírody dosť výbušný a prchký, dokážem sa dnes už viac ovládať a byť aj diplomatom. Je to dané tým, že som sa pustil do vedenia kapiel po organizačnej stránke, kde sa musí pracovať s ľudským materiálom a ľudia sú dosť nevyspytateľní a muzikanti navyše aj dosť citliví. Nevylučujem, že v minulosti som aj ja bol príčinou nejakého rozpadu, ale ak chcem dnes udržať kapelu pohromade, musím byť aj diplomat. Ak beriem sám seba ako konštantu, potom sú moje vzťahy určené tým, ako som dokázal niekoho odhadnúť, prečítať a či som sa k nemu dokázal chovať tak, aby sa to dalo vydržať. Muzikanti spolu totiž vydržať musia. Sú odkázaní jeden na druhého, prežijú spolu veľký kus života, nielen na pódiách, ale aj predtým a potom. Určitá solidárnosť a zmysel pre kolektív sú potrebné. Keďže každý človek je iný, nemôže existovať jediný recept na to, ako vzájomne vychádzať. Za čias Collegia som bol najlepší kamarát s Dušanom Hájkom, dobre sme sa poznali, vedeli koho čo zaujíma, mali sme spoločný jazyk, spoločný humor, čo je doť dôležité. Aj u Soulmen sme robili opozíciu leadrovi spolu s bubeníkom Vladom Mallým. Počas Prúdov som sa asi najviac kamarátil s dnes už nebohým gitaristom Petrom Sallerom. Vo Fermate, v ktorej sa dosť menilo obsadenie, som zas bol spriaznený s Tomášom Berkom. Teraz, keď už sme starí, tak si žijeme skôr každý posvojom, ale navštevujeme sa napríklad s Vargom. S ním sme teraz asi najlepší kamaráti akí sme kedy boli, pretože už dávno opadli emócie, kedysi určujúce naše konanie. Vždy sme sa dopĺňali, ale dokázali sme si liezť aj na nervy. Dnes si už začíname podstatne viac vážiť každého jedného koncertu, ktorý sa nám podarí. Má to pre nás väčšiu váhu a väčšiu cenu ako voľakedy. Kedysi sme si nevážili nič, všetko sme chceli dostať hneď a nechcelo sa nám hrať. Koncertov sme mali toľko, že sme ich rušili, čo je dnes nepredstaviteľné. Návod na to, ako vychádzať s muzikantmi, je individuálny. Sám by som nerád žil takým životom, že by som sa netešil, keď ideme na nejaký zájazd, aj na to ako budeme spolu sedieť v aute alebo v reštaurácii, ako budeme spolu kecať a smiať sa. Tá spoločenská stránka veci je v hudbe veľmi dôležitá.

Aké sú vaše terajšie muzikantské plány? Na čo sa sústreďujete?
V poslednej dobe to bola práca na knižke, teraz sa viac venujem príprave koncertov a organizačnej činnosti. Po hudobnej stránke sa snažíme pilovať a vylepšovať program Collegia Musica a s Fermatou sa snažíme prepracovať k ďalšiemu CD. Neviem, či sa to podarí ešte v tomto roku, ale má to už reálne kontúry.

Autorsky to všetko pokryl Fero Griglák?
Autor je Fero. On síce dáva ponuky všetkým ostatným, ale sám do toho nechcem kafrať, pretože nechcem robiť niečo, o čom nie som úprimne presvedčený, že mi to ide dobre. Už dávno som pustil z hlavy, že by som mohol umelecky viesť kapelu a byť autorom hudby. Nikdy mi to prirodzene nešlo, tak som nad tým mávol rukou a povedal si, že toto nie je moja úloha. Sám som s tým vyrovnaný, hoci som si vedomý, že tvoriť muziku je ten najvyšší level, ale toto mi nebolo dané, tak to radšej nerobím.

V čom podľa vás spočíval ten dar umeleckých lídrov, s ktorými ste spolupracovali?
Charakterizovať sa to dá len ťažko. Ursiny napríklad nebol príliš talentovaný ako muzikant-inštrumentalista, ale bol zas veľká hlava a tým svojím prenikavým intelektom dokázal byť tvorivý a využiť tú svoju muzikalitu najvyššou možnou mierou. Hammel je pracant. Má dobré uši, jeho miera hudobného nadania je veľmi vysoká. On si našiel už dávno spôsob, akým robiť pesničky. Je ochotný a schopný pracovať na tom tak dlho, až pesnička dostane hlavu a pätu. Možno nie každá sa mu vydarí na 100% - nemôžem povedať, že by som ten jeho „muzikál“ Everest prijal s veľkým nadšením, ale určite už v minulosti napísal mnoho iných výborných vecí, ktoré tie slabšie prevážia. Má na to osvedčený a platný recept a ja viem, čo od neho môžem čakať. Marian Varga je zase človek momentálneho nápadu. Jeho pesnička napadá 10 minút, podobne ako Eltona Johna, ale pritom na sebe nejako usilovne nepracuje. Možno má už toho v hlave naskladaného viac, než si človek myslí. On ani nepíše, cez neho tá hudba plynie a treba ju zachytiť. Tí, ktorí z neho chceli niečo vydolovať najlepšie urobili, keď to všetko nahrávali. Keby bol Varga tak usilovný a cieľavedomý ako je Hammel, väčšieho skladateľa by sme ťažko hľadali. No a Fero Griglák je 110%-ný muzikant, ktorý snáď v hlave ani iné nemá. Nie je schopný ísť na to tak plánovite, sadnúť si a komponovať ráno od deviatej do dvanástej. Jeho musí kopnúť nejaká múza a mať na to pripravené celé svoje okolie, ale vážim si ho a obdivujem, čo všetko v tej jeho kotrbe dokáže vzniknúť, aké úžasné hudobné konštrukcie dokáže spraviť. Ťažko by som týchto ľudí dokázal charakterizovať ako hudobný vedec, lebo ja tie ich mechanizmy tvorby poznám len zvonka. Ale Vargu s Hammelom považujem za ideálnu kombináciu elementov, ktoré stoja nohami pevne na zemi a zároveň vedia lietať desať metrov vo vzduchu. Ich spoločné projekty dopadli vždy len dobre. Hammel sa vo Vargovej hudbe pohybuje veľmi elegantne.
Začínali spolu v Prúdoch ako dvaja kohúti na jednom smetisku, ale nerobili hudbu ako Lennon a McCartney. Ich pesničky nemajú spoločné autorstvo, každý si robil svoje, no výsledok do seba zapadal.

Pri čom si viete odpočinúť?
Ja odpočívam pri tých svojich deviatich remeslách. Starám sa o záhradu, sledujem čo mi rastie v záhone, a taktiež pri písaní novej knihy. Bude sa volať Bratislavský rock. Pripravujeme ju spoločne s Tomášom Berkom. Bude sa to týkať iba bratislavských a iba rockových kapiel v časovom rozmedzí od roku 1959 do konca tisícročia. Nebudeme sa snažiť prekrúcať dejiny a nebude to o zásluhách (v poslednej dobe si každý pripisuje nejaké zásluhy, ale nie vždy sa mi to vidí spravodlivé*). Nebude to písané v prvej osobe a nebude to len môj pohľad. Berka môže niektoré veci vidieť inak a to je len dobre. Vzájomne sa dopĺňame aj geograficky. On zamlada pôsobil v okolí Blumentálu a ja som z Nív. V súčasnosti sme už dobre za polovicou, takže niekedy na jeseň by to mohlo byť hotové. Svojím spôsobom to bude pokračovanie knihy Sideman.
Budeme sa na ňu tešiť.

Martin Chrobák

Tags: rozhovor | kniha