„Milá mi nechce dát a mně zas nechce stát, že nemám svou milou, svou milou občanku...“, takto punkovo lapidárne a zároveň symbolicky spievala v osemdesiatych rokoch skupina F.P.B. v piesni Snad, vyjadrujúc myšlienku, že stratou preukazu akoby človek prestával byť človekom. Občiansky preukaz ako symbol doby použil vo svojom diele i spisovateľ Petr Šabach, Petr Jarchovský podľa neho napísal scenár a režisér Ondřej Trojan ho pretavil do rovnomenného filmu.

Snímka zachytáva sedemdesiate roky, teda obdobie tzv. normalizácie z pohľadu štyroch chlapcov, ktorí uskutočňujú svoju prirodzenú generačnú rebéliu voči establishmentu, nielen výzorom, ale i drobnými provokáciami a symbolickou „vojnou“ s policajtmi, vlastne príslušníkmi Verejnej bezpečnosti, ako sa im vtedy vravelo. Do hlavných úloh obsadil autor slávnych Želár štyroch nehercov, ktorých neškolené výkony spočiatku trochu vyrušujú, no neskôr si ich bezprostrednosť a neumelosť obľúbite. Napokon, plejádu hercov dopĺňajú známe postavy, režisérova tradičná múza Aňa Geislerová, Jiří Macháček (ten si v krátkej epizóde zahrá vedľajšiu, temnú postavu pána Fikotu, mimochodom s veľmi výpravným účesom, ktorý stojí za pohľad), výborný Martin Myšička, a vo vedľajších úlohách sa predvedie i niekoľko Slovákov – Matej Landl, Lukáš Latinák, či Juraj Nvota.
Dnešný mladý divák iste mnohým veciam a súvislostiam vo filme nebude rozumieť. Je to akoby sa ocitol v múzeu, kde sa stretne s mnohými dobovými relikviami (tesilová móda dospelých, hippie výzor teenagerov, vinylové platne z burzy, motorka zn. Pionier, niekoľkostránkový občiansky preukaz či výjazdová doložka). Celý film vlastne tak trochu pôsobí ako edukatívna prechádzka múzeom – kde vám na plátno premietajú sériu obrázkov s najtypickejšími klišé o československom socializme, vďaka čomu pôsobí snímka trošku zoskrutkovane. A tak môžete v Občianskom preukaze vidieť brutálny zásah policajtov voči návštevníkom koncertu Plastikov, odhalenie emigrujúcej rodiny na komárňanskom hraničnom priechode, uznávanú „máničku“, z ktorej sa vykľuje eštebák, vybavovanie modrej knižky cez známeho – psychiatra, atď. Filmu však napriek tomu nechýba príbehovosť a takpovediac ľudský rozmer, nech už pod pojmom ľudský chápeme čokoľvek, pretože tu spoznávame celé spektrum možných charakterov.
Občiansky preukaz sa celkom iste bude porovnávať s inými filmami reflektujúcimi obdobie socializmu, túto tému majú českí filmári v obľube. Možno nie je taký vtipný ako Pelíšky (tiež inšpirované Šabachovým románom), ktorého bonmoty už medzičasom zľudoveli, ani nezasiahne temnotou vynikajúcich Pout, no je to film, ak by som mal použiť len jedno slovo – milý. Napriek všadeprítomnému bonzáctvu, servilite, strachu, podrazom, ktoré ukazuje, je milý, pretože takí sú aj hlavní hrdinovia v ňom, či už vravíme o hlavnej štvorici, ich rodinách, či ich obľúbenej učiteľke.
Príjemnou stránkou filmu je i hudba. Tá komponovaná od Petra Ostrouchova, alebo známe skladby Boba Dylana, Black Sabbath, Sweet a ďalších. V roli krčmových muzikantov sa tu mihlo česko-slovenské bluesové duo Beňa - Ptaszek. Výborným osviežením sú tiež vydarené básničky Aleša Kovandu, ktoré autor prepožičal jednému zo štvorice hrdinov. Pri záverečných titulkoch dokonca zaznie i spievaná Krchovského báseň Obut a oblečen, zhudobnená P. Ostrouchovom, ktorá si už na YouTube stihla nájsť desaťtisíce divákov.

Števo Šanta

Tags: film