NÁHODNÍ ZNÁMI
05.10.2011 Filed in: Recenzie
Naopak
vlastný náklad
Chaos a talent, alebo partička zo Zvolena pre širokú verejnosť príliš bizarná, avantgardná, pre rockových nadšencov dosť experimentálna a pre fanatikov alternatívy zase veľmi muzikálna. Najlepšie jej sedí charakteristika: slušne vydarený acid trip. Hovorí sa, že ich produkcia sa dá konzumovať len s narkotikom v tele, a aj keď niečo na tom je, je aj jasné, že ich psychopatická hudba je vlastne dokonalý štýlový hybrid, na ktorom sa dajú vysledovať prvky funky, hard core, punku, ale aj country a southern rocku. Pracujú s programovou disharmóniou, nedefinovateľnými rytmickými breakmi a vokálny prejav je rozhodený natoľko, že... škoda reči. Okrem všetkých členov kapely, ktorí si rozdelili spevácke posty po odíduvšom Martinovi Winterovi, tu v titulnej skladbe Naopak počujeme aj hlas hosťujúceho Nora Červenáka, speváka a gitaristu skupiny ZVA 12-28 Band. Nekompromisný silový sound so štýlovou pestrosťou, kde nie je jednoduché stíhať vnímať jednotlivé pasáže, lebo sa treba preorientovávať vždy na iný žáner. Už názov druhého albumu „Naopak“ odkazuje na úchylnú hudbu, o ktorej nech si urobí predstavu každý sám. Každá pecka, je archetypom súčasnej snahy rebelstva voči bezpohlavnej mainstreamovej scéne i sprofanovanému podzemiu, podanej so svojským zmyslom pre humor, ale s absenciou technologických experimentov a hľadania nových pôvodných postupov. Tie na albume sa síce môžu zdať pre niekoho netradičné a novátorské, avšak paralela sa ponúka s tvorbou Primusu a Lesa Claypoola, je evidentná. Nájdu sa tu aj stopy uletených RHCP, alebo coververzia skladby One od skupiny Metallica. Na týchto koreňoch vybudovali veľmi slušnú kolekciu experimentálneho vzťahu alternatívneho šialenstva s funkmetalovými prvkami, čo dokazujú všetky skladbičky vrátane idiotského intra a outra, ktoré by som vynechal. Samotný výtvarný návrh bookletu nijako nezaostáva za hudobnou produkciou troch šialencov, len umocňuje zvláštny pocit z ich hudby, svojou bláznivou predstavivosťou a inteligentnými nápadmi, vyvoláva rozporuplné pocity, ktoré gradujú do psychodramatického analyzovania seba samého. Dobrý pocit z tohto albumu kazí len neprofesionálny nekonkrétny zvuk nahrávky, čo je asi jediná vážnejšia výčitka inak výbornej neortodoxnej dosky.
vlastný náklad
Chaos a talent, alebo partička zo Zvolena pre širokú verejnosť príliš bizarná, avantgardná, pre rockových nadšencov dosť experimentálna a pre fanatikov alternatívy zase veľmi muzikálna. Najlepšie jej sedí charakteristika: slušne vydarený acid trip. Hovorí sa, že ich produkcia sa dá konzumovať len s narkotikom v tele, a aj keď niečo na tom je, je aj jasné, že ich psychopatická hudba je vlastne dokonalý štýlový hybrid, na ktorom sa dajú vysledovať prvky funky, hard core, punku, ale aj country a southern rocku. Pracujú s programovou disharmóniou, nedefinovateľnými rytmickými breakmi a vokálny prejav je rozhodený natoľko, že... škoda reči. Okrem všetkých členov kapely, ktorí si rozdelili spevácke posty po odíduvšom Martinovi Winterovi, tu v titulnej skladbe Naopak počujeme aj hlas hosťujúceho Nora Červenáka, speváka a gitaristu skupiny ZVA 12-28 Band. Nekompromisný silový sound so štýlovou pestrosťou, kde nie je jednoduché stíhať vnímať jednotlivé pasáže, lebo sa treba preorientovávať vždy na iný žáner. Už názov druhého albumu „Naopak“ odkazuje na úchylnú hudbu, o ktorej nech si urobí predstavu každý sám. Každá pecka, je archetypom súčasnej snahy rebelstva voči bezpohlavnej mainstreamovej scéne i sprofanovanému podzemiu, podanej so svojským zmyslom pre humor, ale s absenciou technologických experimentov a hľadania nových pôvodných postupov. Tie na albume sa síce môžu zdať pre niekoho netradičné a novátorské, avšak paralela sa ponúka s tvorbou Primusu a Lesa Claypoola, je evidentná. Nájdu sa tu aj stopy uletených RHCP, alebo coververzia skladby One od skupiny Metallica. Na týchto koreňoch vybudovali veľmi slušnú kolekciu experimentálneho vzťahu alternatívneho šialenstva s funkmetalovými prvkami, čo dokazujú všetky skladbičky vrátane idiotského intra a outra, ktoré by som vynechal. Samotný výtvarný návrh bookletu nijako nezaostáva za hudobnou produkciou troch šialencov, len umocňuje zvláštny pocit z ich hudby, svojou bláznivou predstavivosťou a inteligentnými nápadmi, vyvoláva rozporuplné pocity, ktoré gradujú do psychodramatického analyzovania seba samého. Dobrý pocit z tohto albumu kazí len neprofesionálny nekonkrétny zvuk nahrávky, čo je asi jediná vážnejšia výčitka inak výbornej neortodoxnej dosky.
Martin Hoza
