GABRIEL JONÁŠ
05.10.2011 Filed in: Recenzie
Impresie / Gentle rain
Opus/Forza
„Jazz is not dead, it just smells funny“, povedal takmer pred štyridsiatimi rokmi Frank Zappa a tí, čo sledovali niektoré elitárske tendencie jazzu koncom 60. rokov minulého storočia, resp. jeho muzeálne sterilné podoby o pár dekád neskôr, mu mohli dať za pravdu. Jazzová hudba však našla niekoľko revitalizačných riešení, ako sa vymaniť zo „senility“: či už v podobe rozmanitých podôb fusion (čiže jazzrocku, ako sa jej u nás priúzko hovorilo), voľnej improvise music, alebo v modálno-sonoristických reinkarnáciách akustických zoskupení. Nie inak tomu bolo aj u nás, v bývalom Československu, kde sa tiež našlo zopár osobností, ktoré v snahách revitalizovať jazz bolo možné porovnávať minimálne s európskou špičkou – jedným z nich bol (a v istom zmysle dodnes je) niekdajší člen skupiny Gattch, spoluhráč Jiřího Stivína, Czieslawa Niemena, jeden z našich prvých jazzových „rezidentistov“ v USA, Gabriel Jonáš.
Vydavateľstvo Opus v rade digitálnych reedícií nazvanom 100 základných albumov a interpretov publikovalo v minulom roku ako 2CD-set jedinečné profilové albumy Impresie (1978) a Gentle Rain (1990) tohto vynikajúceho slovenského jazzového klaviristu. Prvý z nich predstavuje Jonáša ako brilantného interpreta svojich autorských kompozícií v akustickom kvartete s tenorsaxofonistom Petrom Králom, kontrabasistom Petrom Kořínkom a bubeníkom Josefom Vejvodom (na perkusiách hosťoval Jiří Tomek). Pamätám si, že ešte ako tínedžera ma v čase vydania pôvodného vinylu omráčila brilantná, no nesamoúčelná, priezračná Jonášova klavírna technika a imaginatívne improvizácie, ale aj jeho svojská kompozičná logika v kolektívnych aranžmánoch s českými kolegami, poprednými osobnosťami našej vtedajšej scény. V remastrovanej podobe na CD nosiči sa Impresie skvejú v plnej kráse – počujete priam telesne, plasticky každý detail ich inteligentnej, energetickej i subtílnej hudobno-mentálnej súhry, ktorú si dovolím prirovnať k najlepším albumom komba Keitha Jarretta zo 70. rokov... Jednoducho, pre každého, kto sa rád ponára, nie pohodlne „na pol ucha“, ale hĺbkovo do (ino)tajov jazzovo “komprovizujúceho“ muzicírovania, je tento album i dnes pasiou.
Druhý album Gentle Rain vyšiel v nepokojných časoch rok po prevrate v 1989, keď si ho málokto všimol. Gabriel Jonáš sa tu pustil do sólových klavírnych reinterpretácií jazzových modernistických štandardov (napr. H. Hancocka, F. Churchilla, Ch. Bakera, C. Portera, Ch. Parkera a i., vrátane melódie z disneyovskej rozprávky Snehulienka), ktoré rovnocenne dopĺňajú jeho dve kompozície. Jonáš aj tu opäť udivuje svojou v našich jazzových súradniciach originálnou hrou, ktorá je z odstupu dvanástich rokov od jeho profilového debutu trochu introspektívnejšia. Tu nemáte dočinenia s jalovými exhibíciami virtuozity (ktorou sa niektorí interpreti i dnes vŕšia na známych motívoch), ale s vyzretým, sofistikovane pohrúženým, po každej (melodicko-harmonickej, úhozovo-rytmickej, či dynamicko-sonickej) stránke komplementárnym a pritom spontánne hravým myslením, ktorého výrazový diapazón je vo svojich odtieňoch nezvyčajne bohatý.
Nechcem poukazovať na konkrétne príklady skladieb, ako to v recenziách býva zvykom, ťažko by sa mi niečo opomínalo. Sami siahnite po tomto 2CD, ktoré by si poslucháč veci celkom neznalý mohol zmýliť s tým najlepším, čo počul od Hancocka či Coreu. Ten, kto vie rozlišovať a oceniť nadčasovú pôvodnosť uzná, že navzdory spomenutému Zappovmu výroku jazzový klavír Gabriela Jonáša aj po viac ako dvoch, resp. troch desaťročiach stále podmanivo vonia...
Pozn.: samotná reedícia by si predsa len zaslúžila výpravnejšiu, než túto opusovsky priskromnú formu, ktorá výrazne pokrivkáva za podobnými počinmi v blízkom zahraničí.
Opus/Forza
„Jazz is not dead, it just smells funny“, povedal takmer pred štyridsiatimi rokmi Frank Zappa a tí, čo sledovali niektoré elitárske tendencie jazzu koncom 60. rokov minulého storočia, resp. jeho muzeálne sterilné podoby o pár dekád neskôr, mu mohli dať za pravdu. Jazzová hudba však našla niekoľko revitalizačných riešení, ako sa vymaniť zo „senility“: či už v podobe rozmanitých podôb fusion (čiže jazzrocku, ako sa jej u nás priúzko hovorilo), voľnej improvise music, alebo v modálno-sonoristických reinkarnáciách akustických zoskupení. Nie inak tomu bolo aj u nás, v bývalom Československu, kde sa tiež našlo zopár osobností, ktoré v snahách revitalizovať jazz bolo možné porovnávať minimálne s európskou špičkou – jedným z nich bol (a v istom zmysle dodnes je) niekdajší člen skupiny Gattch, spoluhráč Jiřího Stivína, Czieslawa Niemena, jeden z našich prvých jazzových „rezidentistov“ v USA, Gabriel Jonáš.
Vydavateľstvo Opus v rade digitálnych reedícií nazvanom 100 základných albumov a interpretov publikovalo v minulom roku ako 2CD-set jedinečné profilové albumy Impresie (1978) a Gentle Rain (1990) tohto vynikajúceho slovenského jazzového klaviristu. Prvý z nich predstavuje Jonáša ako brilantného interpreta svojich autorských kompozícií v akustickom kvartete s tenorsaxofonistom Petrom Králom, kontrabasistom Petrom Kořínkom a bubeníkom Josefom Vejvodom (na perkusiách hosťoval Jiří Tomek). Pamätám si, že ešte ako tínedžera ma v čase vydania pôvodného vinylu omráčila brilantná, no nesamoúčelná, priezračná Jonášova klavírna technika a imaginatívne improvizácie, ale aj jeho svojská kompozičná logika v kolektívnych aranžmánoch s českými kolegami, poprednými osobnosťami našej vtedajšej scény. V remastrovanej podobe na CD nosiči sa Impresie skvejú v plnej kráse – počujete priam telesne, plasticky každý detail ich inteligentnej, energetickej i subtílnej hudobno-mentálnej súhry, ktorú si dovolím prirovnať k najlepším albumom komba Keitha Jarretta zo 70. rokov... Jednoducho, pre každého, kto sa rád ponára, nie pohodlne „na pol ucha“, ale hĺbkovo do (ino)tajov jazzovo “komprovizujúceho“ muzicírovania, je tento album i dnes pasiou.
Druhý album Gentle Rain vyšiel v nepokojných časoch rok po prevrate v 1989, keď si ho málokto všimol. Gabriel Jonáš sa tu pustil do sólových klavírnych reinterpretácií jazzových modernistických štandardov (napr. H. Hancocka, F. Churchilla, Ch. Bakera, C. Portera, Ch. Parkera a i., vrátane melódie z disneyovskej rozprávky Snehulienka), ktoré rovnocenne dopĺňajú jeho dve kompozície. Jonáš aj tu opäť udivuje svojou v našich jazzových súradniciach originálnou hrou, ktorá je z odstupu dvanástich rokov od jeho profilového debutu trochu introspektívnejšia. Tu nemáte dočinenia s jalovými exhibíciami virtuozity (ktorou sa niektorí interpreti i dnes vŕšia na známych motívoch), ale s vyzretým, sofistikovane pohrúženým, po každej (melodicko-harmonickej, úhozovo-rytmickej, či dynamicko-sonickej) stránke komplementárnym a pritom spontánne hravým myslením, ktorého výrazový diapazón je vo svojich odtieňoch nezvyčajne bohatý.
Nechcem poukazovať na konkrétne príklady skladieb, ako to v recenziách býva zvykom, ťažko by sa mi niečo opomínalo. Sami siahnite po tomto 2CD, ktoré by si poslucháč veci celkom neznalý mohol zmýliť s tým najlepším, čo počul od Hancocka či Coreu. Ten, kto vie rozlišovať a oceniť nadčasovú pôvodnosť uzná, že navzdory spomenutému Zappovmu výroku jazzový klavír Gabriela Jonáša aj po viac ako dvoch, resp. troch desaťročiach stále podmanivo vonia...
Pozn.: samotná reedícia by si predsa len zaslúžila výpravnejšiu, než túto opusovsky priskromnú formu, ktorá výrazne pokrivkáva za podobnými počinmi v blízkom zahraničí.
Július Fujak
