DRUŽINA
05.10.2011 Filed in: Recenzie
Neni dobre
Duna
Od čias, kedy skupina Družina prišla o prívlastok „Jej“, jej vyšli tri albumy. Každý založený na podobnom vzorci úprav ľudových piesní, napriek tomu každý iný a čoraz lepší. Ten prvý (Družina, 2004) bol trochu chaotický, poznamenaný hľadaním novej cesty, druhý (Tragare, 2006), produkovaný Vinxom, už zaznamenal isté úspechy aj v zahraničných rebríčkoch world music, ale tretím CD (Neni dobre, 2011) dosiahla Družina vo viacerých ohľadoch zatiaľ asi najvyššie. Svoj podiel má na tom viacero okolností, ktoré by sa dali stručne zhrnúť do troch bodov – kapela, producent, zvuk.
Poďme teda zaradom. Súčasťou muzikantského dozrievania nie je len technická zručnosť, ale aj schopnosť uvedomiť si „kde je v hudbe moje miesto a ako dokážem reagovať a poslúžiť tomu, čo ma inšpiruje“. Muzikanti dnešnej Družiny hrajú disciplinovane a efektívne. Brna, Sabov aj Béreš ponúkajú lahôdku ukážkou inteligentnej hry. Zaujímavé sú beglajty, či už sa jedná o bicie (Neni dobre), akustickú gitaru (Slniečko sa blíži), alebo celkovú spoluprácu rytmiky (väčšina skladieb). Husličky a píšťalky sa vynárajú tam, kde ich treba, niekedy vyhrávkami v duchu tradície, inokedy účelne dotvárajú hmotu alebo farbu skladby. Celý album charakterizuje vkus a cit pre mieru, ktorej hranica je (rôznymi santanovskými vsuvkami a pod.) atakovaná len výnimočne. Známe melodické pesničky ako Javorník Javorník ponúkajú prvoplánové rytmizovanie, ktorého by sa bez zaváhania chytila každá zábavová kapela. Družina ale nachádza celkom inú, jednoduchú a predsa objavnú cestu, ktorou je radosť kráčať. Pokiaľ neberieme do úvahy nový prvok - klávesové nástroje, je len ťažko rozpoznať hranice, kam až došla kapela samotná a kde sa prejavila účasť Juraja Haška ako producenta a spoluautora. A to je dobre! Vinx je nepochybne osobnosť a zaslúži si rešpekt, ale zdá sa, že Haško z materiálu i skupiny dokázal vyžmýkať viac. Vniesol, či skôr objavil v jej hudbe viac temna, tajuplnosti, ale zároveň aj otvorenosti. Obe dievčatá spievajú tak, že nie sú uzatvorené medzi slúchadlami a mikrofónom, ale do puristicky okresaných podkladov vnášajú aj vzrušenie. A nie je to žiadne prvoplánové folklórne juchanie. Stačia kde-tu strategicky rozmiestnené náznaky (to baby zvládnu aj so zaviazanými očami) a z hudby vychádza jemne elektrizujúca erotika. Repertoár stále čerpá z ľudových tém, ale o folklór festivalového typu tu zakopávame čoraz menej. Družina nám už vo svojom vytríbenom jazyku nevrhá pod nohy ťažko stráviteľné detaily. Hudu aj slová necháva radšej prirodzene plynúť a pôsobiť. Pesničky sú vystavané dynamicky aj dramaticky. Zaujímavé harmonické obohatenia nerobia z folklóru jazz, ale prinášajú nové napätie pomocou rôznych priechodných a pridaných tónov. Efekty sú použité striedmo, no o to výraznejšie vyznejú. Nad slovenskými koreňmi občas vyrastie africká koruna s karibským ovocím, ale na podobné mixy sme si už vo world music privykli. Pokiaľ sú tieto prostriedky používané striedmo, vyznejú o to viac, podobne ako tu prítomné modulačné efekty na klávesoch a príležitostne aj na gitare. Veľkým plusom albumu je zvuk číry ako pramenitá voda. Nahrávka vznikla v banskobystrickom štúdiu Aries pod rukami Ľuba Lichého, ktorý sa ku zvukárskemu remeslu dostal ako aktívny hráč na bicie. Pomohol kapele vykúzliť zvukovo priezračné tracky s decentnou farebnosťou a veľkým headroomom. Pesničky majú široký žánrový rozptyl – od unplugged fujarovky z Podpoľania, cez folk-rockové (a rôzne iné) úpravy, až po jednu pôvodnú pesničku (Haško/Bérešová), ktorá možno naznačuje ďalšie možné cesty Družiny aj do budúcnosti.
Duna
Od čias, kedy skupina Družina prišla o prívlastok „Jej“, jej vyšli tri albumy. Každý založený na podobnom vzorci úprav ľudových piesní, napriek tomu každý iný a čoraz lepší. Ten prvý (Družina, 2004) bol trochu chaotický, poznamenaný hľadaním novej cesty, druhý (Tragare, 2006), produkovaný Vinxom, už zaznamenal isté úspechy aj v zahraničných rebríčkoch world music, ale tretím CD (Neni dobre, 2011) dosiahla Družina vo viacerých ohľadoch zatiaľ asi najvyššie. Svoj podiel má na tom viacero okolností, ktoré by sa dali stručne zhrnúť do troch bodov – kapela, producent, zvuk.
Poďme teda zaradom. Súčasťou muzikantského dozrievania nie je len technická zručnosť, ale aj schopnosť uvedomiť si „kde je v hudbe moje miesto a ako dokážem reagovať a poslúžiť tomu, čo ma inšpiruje“. Muzikanti dnešnej Družiny hrajú disciplinovane a efektívne. Brna, Sabov aj Béreš ponúkajú lahôdku ukážkou inteligentnej hry. Zaujímavé sú beglajty, či už sa jedná o bicie (Neni dobre), akustickú gitaru (Slniečko sa blíži), alebo celkovú spoluprácu rytmiky (väčšina skladieb). Husličky a píšťalky sa vynárajú tam, kde ich treba, niekedy vyhrávkami v duchu tradície, inokedy účelne dotvárajú hmotu alebo farbu skladby. Celý album charakterizuje vkus a cit pre mieru, ktorej hranica je (rôznymi santanovskými vsuvkami a pod.) atakovaná len výnimočne. Známe melodické pesničky ako Javorník Javorník ponúkajú prvoplánové rytmizovanie, ktorého by sa bez zaváhania chytila každá zábavová kapela. Družina ale nachádza celkom inú, jednoduchú a predsa objavnú cestu, ktorou je radosť kráčať. Pokiaľ neberieme do úvahy nový prvok - klávesové nástroje, je len ťažko rozpoznať hranice, kam až došla kapela samotná a kde sa prejavila účasť Juraja Haška ako producenta a spoluautora. A to je dobre! Vinx je nepochybne osobnosť a zaslúži si rešpekt, ale zdá sa, že Haško z materiálu i skupiny dokázal vyžmýkať viac. Vniesol, či skôr objavil v jej hudbe viac temna, tajuplnosti, ale zároveň aj otvorenosti. Obe dievčatá spievajú tak, že nie sú uzatvorené medzi slúchadlami a mikrofónom, ale do puristicky okresaných podkladov vnášajú aj vzrušenie. A nie je to žiadne prvoplánové folklórne juchanie. Stačia kde-tu strategicky rozmiestnené náznaky (to baby zvládnu aj so zaviazanými očami) a z hudby vychádza jemne elektrizujúca erotika. Repertoár stále čerpá z ľudových tém, ale o folklór festivalového typu tu zakopávame čoraz menej. Družina nám už vo svojom vytríbenom jazyku nevrhá pod nohy ťažko stráviteľné detaily. Hudu aj slová necháva radšej prirodzene plynúť a pôsobiť. Pesničky sú vystavané dynamicky aj dramaticky. Zaujímavé harmonické obohatenia nerobia z folklóru jazz, ale prinášajú nové napätie pomocou rôznych priechodných a pridaných tónov. Efekty sú použité striedmo, no o to výraznejšie vyznejú. Nad slovenskými koreňmi občas vyrastie africká koruna s karibským ovocím, ale na podobné mixy sme si už vo world music privykli. Pokiaľ sú tieto prostriedky používané striedmo, vyznejú o to viac, podobne ako tu prítomné modulačné efekty na klávesoch a príležitostne aj na gitare. Veľkým plusom albumu je zvuk číry ako pramenitá voda. Nahrávka vznikla v banskobystrickom štúdiu Aries pod rukami Ľuba Lichého, ktorý sa ku zvukárskemu remeslu dostal ako aktívny hráč na bicie. Pomohol kapele vykúzliť zvukovo priezračné tracky s decentnou farebnosťou a veľkým headroomom. Pesničky majú široký žánrový rozptyl – od unplugged fujarovky z Podpoľania, cez folk-rockové (a rôzne iné) úpravy, až po jednu pôvodnú pesničku (Haško/Bérešová), ktorá možno naznačuje ďalšie možné cesty Družiny aj do budúcnosti.
Martin Chrobák
