Willie Nelson
14.10.2010 Filed in: Články
V SEDLE SEDÍM TAK RÁD AKO RÁD HRÁM NA GITARE
Je symbolické, že americký spevák, pesničkár a gitarista, desaťnásobný držiteľ cien Grammy, „najznámejší texasan“ Willie Nelson, sa dostal do povedomia ako jeden z predstaviteľov tzv. outlaw music – podžánru country, ktorý vznikol koncom 60-tych rokov ako opozícia voči čoraz mäkkšiemu a komercionalizovanému nashvillskému zvuku. Willie s rovnakou prirodzenosťou ako pred polstoročím vystupuje a nahráva dodnes. Nedopustí, aby zvukárske retuše a producentská štylizácia potlačili do ústrania to najcennejšie: jeho osobitosť a originalitu.
Willieho nový album Country Music svojím obsahom zodpovedá názvu. Nachádza sa na ňom pätnásť skladieb rôznych autorov. Hoci ani v jednej z nich nie sú prítomné bicie, nahrávka sa zvukom ani spôsobom interpretácie neštylizuje výhradne do dôb drevného bluegrassu. Tak, ako si v dominujúcom akustickom zvuku huslí, mandolíny, kontrabasu či banja nájdu svoje miesto aj elektrické a pedal steel gitary, aj v tradičnom duchu albumu sa nájdu náznaky žánrov, ktoré majú v hudbe country iba svoje korene. Album je vo viacerých ohľadoch mostom medzi minulosťou a dneškom. Jeho leitmotívom je úcta k pesničke. Namiesto slepého dolaďovania formy prirodzený rešpekt k jej obsahu a posolstvu.
Po viac ako dvesto albumoch, ktoré ste vydali, vydanie nového albumu je vo vašom živote ešte stále veľká udalosť?
To záleží od viacerých okolností... hlavne od skladieb, producenta, ale aj zúčastnených hudobníkov. Čo sa týka nového materiálu Country Music, T Bone Burnett je profesionálom každým kúskom tela, a teda tvorba a nahrávanie tohto albumu bolo veľmi jednoduché. Prizval vynikajúcich muzikantov a dokázal prísť aj so skvelými skladbami. Dark as a Dungeon a Oceans of Diamonds sú vynikajúce klasické kusy, ktoré sa spievali mnoho rokov, potom sa akosi vytratili z povedomia, ale T Bone ich znova objavil. Vlastne všetky skladby, okrem jedinej, vyberal on. Tou bola Nobody's Fault but Mine.
Ako ste sa spoznali s T Bone Burnettom a aké je to pracovať s ním?
Sme starí kamaráti z Texasu, on je z Fort Worthu a ja z Abbottu. Vedel som o ňom už roky a zoznámili sme sa prostredníctvom našich manželiek, ktoré sú dobré kamarátky. Pred časom sme spolu hrali golf a hovorili sme o tom, že by sme spolu mali niečo urobiť. T Bone akurát dokončil hudbu k filmu Crazy Heart a ja som cítil, že na našu spoluprácu je ten správny čas.
Ako dlho trvalo nahrávanie nového albumu Country Music?
Zopár minút...Hahaha... Album vznikol naozaj veľmi rýchlo. Každý zúčastnený muzikant dobre pozná tieto skladby, a tak väčšina trackov vznikla na jeden, či maximálne tri pokusy, takže to naozaj netrvalo dlho. Pred nahrávaním všetci musia presne vedieť čo majú robiť a až potom sa stlačí čarovné tlačidlo „Record“. Jednotlivé skladby nahráme trikrát. Tie dve posledné variácie sú len poistka, keby bolo niečo zle. Väčšinou sa mi ale všetko páčilo na prvýkrát.
T Bone sa zúčastní aj vašich koncertov?
On je naozaj veľký muzikant a ja by som sa cítil omnoho lepšie, keby som ho na pódiu mal za chrbtom, ale pravdou je, že je veľmi zaneprázdnený a pravdepodobne bude menej príležitostí hrať spolu. Ale som rád, že v štúdiu som si ho užil až až...
Nový album je mnohými prirovnávaný k vášmu CD Stardust. Súhlasíte s tým?
Určité spojenie medzi nimi existuje. Obe platne obsahujú mne blízke coververzie, akurát na Stardust boli popové štandardy, avšak nový album je zameraný iba na čistokrvné country.
Ktorá skladba z nového albumu je pre vás osobne najbližšia?
Všetky sú dobré, ale ja som vyrástol na Satisfied Mind a Dark as a Dungeon. Tieto piesne majú pre mňa zvláštny význam, lebo všetky svoje tragédie som prežíval práve s nimi.
Na albume je skladba so zvláštnym názvom Satan Your Kingdom Must Come Down. Máte pocit, že satan je medzi nami?
Samozrejme, veď sa dejú veci, ktoré sú opakom mieru a lásky. Všetky tieto úkazy majú spoločného menovateľa a tým je Satan. Bez ohľadu na to, aká je vaša viera, alebo či ste ateista, Boh je dobro a Satan je zlo. Ale to je len konštatovanie. Boh a Satan sú úhlavní nepriatelia a my, ktorí spievame aj tradičné gospely, to vieme. V tomto ohľade je to úplne tradičná a zároveň aj prekrásna pieseň, aj keď nie príliš známa. Jedine túto skladbu a Gotta Walk Alone som nepoznal, až kým ich do štúdia nepriniesol T Bone... a to som si myslel, že mám dosť veľký rozhľad.
Zaujala ma skladba Pistol Packin´ Mama, čo je to za pesničku?
Mám ju v repertoári už veľmi dlhú dobu. Pôvodne ju nahral Al Dexter, s ktorým sa priatelím ešte z čias môjho pobytu vo Fort Worthe. Je to skladba, ktorú spievam veľmi rád a keď ju T Bone navrhol, tak som bol na seba nahnevaný, že som s tým neprišiel sám.
Pamätám si, že pred rokmi sa hovorilo o albume duetov, ktoré ste mali urobiť spolu s Bobom Dylanom. Prečo to nevzniklo?
Ten nápad bol vynikajúci a stále aj je, lebo sa môže stať, že sa zrealizuje, alebo aj nie. Dokonca s Dylanom sme jednu skladbu aj napísali, ale zatiaľ sa nám viac nepodarilo, bohužiaľ.
V apríli ste mali narodeniny, pomaly sa blížite k osemdesiatke, a napriek svojmu veku stále dokážete odohrať minimálne dvesto koncertov za rok. Ako sa udržujete v takej výbornej kondícii?
Na to neviem odpovedať. Je to šialené, niekedy síce bývam trochu unavený, ale aj tak sa neviem dočkať ďalšieho koncertu. Pracujem na sebe a som na seba aj patrične tvrdý, myslím po fyzickej stránke. Nemám potrebu spomaliť, jednoducho, v mysli som stále mladý chalan. Hahaha...
Hráte ešte golf?
Momentálne nie. Musel som si dať prestávku, pretože som si zranil rameno a musel som ísť na operáciu... samozrejme stalo sa mi to pri golfe. Takže teraz už tri mesiace nehrám, ale už je to lepšie a dúfam, že čoskoro budem zase na greene.
Môžete mi niečo povedať o speváčke Patsy Cline (1932 – 1963, pozn. red.), ktorá prespievala vašu skladbu Crazy?
Bola a možno aj je tou najväčšou speváčkou, samozrejme okrem krajín kde ju nepoznajú. Nikto nezaspieval Crazy lepšie ako ona. Je to presne ten pocit, aký človek zažíva pri Ray Charlesovi, keď spieva Georgia on My Mind.
Za akých okolností ste sa stretli?
Bol som v Tootsies Bar a pil som pivo s jej manželom Charlie Dickom. Rozprávali sme sa a počúvali moje skladby, ktoré som doviezol z Texasu. Pustili sme si aj jukebox, z ktorého zazneli Crazy a Night Life. Charliemu sa veľmi páčila Crazy a chcel, aby som ju zahral Patsy. Išli sme k nemu domov, boli sme opití, bolo neskoro a napriek tomu nás Patsy nevyhodila. Bola to úžasná žena, pozvala ma na kávu, a tak začalo naše priateľstvo. Potom sme boli spolu na turné a ona bola jednoducho skvelá.
V osemdesiatych rokoch ste boli členom superskupiny The Highwayman. Aké máte spomienky na spoločné turné s Johnny Cashom, Waylonom Jenningsom a Krisom Kristoffersonom?
Bol to niečo úžasné a každý večer prebehla jedinečná show. A spomienky?... je len jedna, že som videl na pódiu napravo od seba, troch mojich hrdinov a to po celý večer. Naozaj lepší pocit neexistuje.
Navyše naše posledné turné bolo zaujímavé tým, že sme cestovali aj so svojimi rodinami. Mali sme neuveriteľných dvestosedemdesiatosem kusov batožiny.
Koho to bol nápad dať vás štyroch dohromady?
Johnny Cash spolu s June Carterovou išli na Vianoce hrať do Švajčiarska a pozvali aj mňa spolu s Krisom a Waylonom, aby sme si s nimi na tejto vianočnej show zahrali. Mali sme spoločné fotenie a fotograf sa nás opýtal, že prečo ideme všetci do Švajčiarska a my sme mu odpovedali: „To je tam, kde sa narodil Ježiško.“ On na nás neveriacky zazrel a my sme sa na tom ešte dlho zabávali. Vtedy sme si uvedomili, že nás čaká veľa zábavy a mohli by sme spolu aj niečo vytvoriť. Spomenul som si na skladbu Jimmy Webba The Highwayman , ktorú sme vtedy hrali a veľmi sa to páčilo aj ľuďom naokolo.
Ste aj veľmi úspešný herec. Ktorý z vašich filmov je váš najobľúbenejší?
Veľmi rád mám dvojicu filmov Barbarosa a Red Headed Stranger. Úplne by som zabudol aj na The Songwriter a A Pair of Aces s Krisom, s ktorým je zakaždým veľká sranda. Pokiaľ ide o tie dva prvé menované, tie mám rád vďaka koňom, lebo veľmi rád sedím v sedle, asi tak ako hrám rád na gitare.
Keď už hovoríme o gitare, vaša gitara Martin N-20 má obrovskú cenu. Pokiaľ viem, máte ju od začiatku sedemdesiatych rokov, však?
Možno to bude aj dlhšie... je stále ako nová a hrá úžasne. Každých pár rokov ju dám opraviť, posledne to bola výstuž vo vnútri tela a hrozilo jej, že skolabuje. Ale už je v poriadku a vydrží zase zopár rokov, možno dlhšie ako ja.
Okrem iných máte na nej podpis Leona Russella, ako k tomu došlo?
Bol prvý, koho som požiadal aby sa mi podpísal na gitaru a on ma vzápätí poprosil, aby som signoval aj ja jeho gitaru. Je sranda, že naše podpisy sú vyškriabané nožom. Okrem toho sa na mojom Triggri nachádzajú podpisy mojich priateľov a to nielen muzikantov, ale aj právnikov, či futbalových trénerov.
Prečo túto svoju gitaru voláte Trigger?
Je to sranda, ale pomenoval som ju podľa koňa Roya Rogersa. Bol to veľmi známy pesničkár a herec, ktorý hrával výlučne kovbojov.
Viem, že máte aj vlastné golfové ihrisko.
Dostal som sa k nemu len prednedávnom. Je to malé deväťjamkové golfové ihrisko s názvom Pedernales Country Club a mám z toho naozaj radosť, dosť si ho užívam aj napriek zraneniu.
Majiteľ golfového ihriska, spevák, textár, skladateľ, herec, filantrop a otec desiatich potomkov, čo by ste ešte v živote chceli dosiahnuť?
V mojom veku si už netreba dopredu veľa plánovať. Mal som v živote šťastie a dosiahol som množstvo úspechov. Najšťastnejší som keď môžem hrať hudbu a druhá dobrá vec, na ktorú som vo svojom živote prišiel, je manželstvo.
Premohla vás niekedy sláva?
Úprimne povedané, nie. Milujem hudbu a darí sa mi držať sa pri zemi. Keď som bol mladý, sledoval som filmy s Royom Rogersom a chcel som byť ako on - jazdiť na koni, strieľať, spievať. Dokázal som to, robím to, čo som od mlada chcel, a teda som najšťastnejší človek a zároveň mi to prináša peniaze na zaplatenie účtov, takže nemám žiadne výhrady.
Vaši najmladší synovia Micah a Lukas sa objavili aj na albume v úvodnej skladbe Over You Again, aj oni sú muzikanti?
Majú spoločnú kapelu pod názvom 40 Point a posledné roky cestovali so mnou po koncertoch. Teraz sú už zase v škole. Som na nich nesmierne pyšný.
Ako sa dá udržať si dlhoročný úspech v hudobnom priemysle?
Myslím si, že sa musíte udržiavať v podvedomí fanúšikov. Stačí sa pozrieť na Johnnyho Casha a Waylona Jenningsa, ktorí sú medzi nami aj po smrti. Ray Price má osemdesiatdva rokov a stále je skvelý. Spolu sme oslávili narodeniny v texaskom Tylere. On, ja a Merle Haggard sme v tomto roku na spoločnom turné. Takže dlhoročný úspech je výsledkom hlavne hudobnej aktivity a mladého ducha.
Willieho nový album Country Music svojím obsahom zodpovedá názvu. Nachádza sa na ňom pätnásť skladieb rôznych autorov. Hoci ani v jednej z nich nie sú prítomné bicie, nahrávka sa zvukom ani spôsobom interpretácie neštylizuje výhradne do dôb drevného bluegrassu. Tak, ako si v dominujúcom akustickom zvuku huslí, mandolíny, kontrabasu či banja nájdu svoje miesto aj elektrické a pedal steel gitary, aj v tradičnom duchu albumu sa nájdu náznaky žánrov, ktoré majú v hudbe country iba svoje korene. Album je vo viacerých ohľadoch mostom medzi minulosťou a dneškom. Jeho leitmotívom je úcta k pesničke. Namiesto slepého dolaďovania formy prirodzený rešpekt k jej obsahu a posolstvu.
Po viac ako dvesto albumoch, ktoré ste vydali, vydanie nového albumu je vo vašom živote ešte stále veľká udalosť?
To záleží od viacerých okolností... hlavne od skladieb, producenta, ale aj zúčastnených hudobníkov. Čo sa týka nového materiálu Country Music, T Bone Burnett je profesionálom každým kúskom tela, a teda tvorba a nahrávanie tohto albumu bolo veľmi jednoduché. Prizval vynikajúcich muzikantov a dokázal prísť aj so skvelými skladbami. Dark as a Dungeon a Oceans of Diamonds sú vynikajúce klasické kusy, ktoré sa spievali mnoho rokov, potom sa akosi vytratili z povedomia, ale T Bone ich znova objavil. Vlastne všetky skladby, okrem jedinej, vyberal on. Tou bola Nobody's Fault but Mine.
Ako ste sa spoznali s T Bone Burnettom a aké je to pracovať s ním?
Sme starí kamaráti z Texasu, on je z Fort Worthu a ja z Abbottu. Vedel som o ňom už roky a zoznámili sme sa prostredníctvom našich manželiek, ktoré sú dobré kamarátky. Pred časom sme spolu hrali golf a hovorili sme o tom, že by sme spolu mali niečo urobiť. T Bone akurát dokončil hudbu k filmu Crazy Heart a ja som cítil, že na našu spoluprácu je ten správny čas.
Ako dlho trvalo nahrávanie nového albumu Country Music?
Zopár minút...Hahaha... Album vznikol naozaj veľmi rýchlo. Každý zúčastnený muzikant dobre pozná tieto skladby, a tak väčšina trackov vznikla na jeden, či maximálne tri pokusy, takže to naozaj netrvalo dlho. Pred nahrávaním všetci musia presne vedieť čo majú robiť a až potom sa stlačí čarovné tlačidlo „Record“. Jednotlivé skladby nahráme trikrát. Tie dve posledné variácie sú len poistka, keby bolo niečo zle. Väčšinou sa mi ale všetko páčilo na prvýkrát.
T Bone sa zúčastní aj vašich koncertov?
On je naozaj veľký muzikant a ja by som sa cítil omnoho lepšie, keby som ho na pódiu mal za chrbtom, ale pravdou je, že je veľmi zaneprázdnený a pravdepodobne bude menej príležitostí hrať spolu. Ale som rád, že v štúdiu som si ho užil až až...
Nový album je mnohými prirovnávaný k vášmu CD Stardust. Súhlasíte s tým?
Určité spojenie medzi nimi existuje. Obe platne obsahujú mne blízke coververzie, akurát na Stardust boli popové štandardy, avšak nový album je zameraný iba na čistokrvné country.
Ktorá skladba z nového albumu je pre vás osobne najbližšia?
Všetky sú dobré, ale ja som vyrástol na Satisfied Mind a Dark as a Dungeon. Tieto piesne majú pre mňa zvláštny význam, lebo všetky svoje tragédie som prežíval práve s nimi.
Na albume je skladba so zvláštnym názvom Satan Your Kingdom Must Come Down. Máte pocit, že satan je medzi nami?
Samozrejme, veď sa dejú veci, ktoré sú opakom mieru a lásky. Všetky tieto úkazy majú spoločného menovateľa a tým je Satan. Bez ohľadu na to, aká je vaša viera, alebo či ste ateista, Boh je dobro a Satan je zlo. Ale to je len konštatovanie. Boh a Satan sú úhlavní nepriatelia a my, ktorí spievame aj tradičné gospely, to vieme. V tomto ohľade je to úplne tradičná a zároveň aj prekrásna pieseň, aj keď nie príliš známa. Jedine túto skladbu a Gotta Walk Alone som nepoznal, až kým ich do štúdia nepriniesol T Bone... a to som si myslel, že mám dosť veľký rozhľad.
Zaujala ma skladba Pistol Packin´ Mama, čo je to za pesničku?
Mám ju v repertoári už veľmi dlhú dobu. Pôvodne ju nahral Al Dexter, s ktorým sa priatelím ešte z čias môjho pobytu vo Fort Worthe. Je to skladba, ktorú spievam veľmi rád a keď ju T Bone navrhol, tak som bol na seba nahnevaný, že som s tým neprišiel sám.
Pamätám si, že pred rokmi sa hovorilo o albume duetov, ktoré ste mali urobiť spolu s Bobom Dylanom. Prečo to nevzniklo?
Ten nápad bol vynikajúci a stále aj je, lebo sa môže stať, že sa zrealizuje, alebo aj nie. Dokonca s Dylanom sme jednu skladbu aj napísali, ale zatiaľ sa nám viac nepodarilo, bohužiaľ.
V apríli ste mali narodeniny, pomaly sa blížite k osemdesiatke, a napriek svojmu veku stále dokážete odohrať minimálne dvesto koncertov za rok. Ako sa udržujete v takej výbornej kondícii?
Na to neviem odpovedať. Je to šialené, niekedy síce bývam trochu unavený, ale aj tak sa neviem dočkať ďalšieho koncertu. Pracujem na sebe a som na seba aj patrične tvrdý, myslím po fyzickej stránke. Nemám potrebu spomaliť, jednoducho, v mysli som stále mladý chalan. Hahaha...
Hráte ešte golf?
Momentálne nie. Musel som si dať prestávku, pretože som si zranil rameno a musel som ísť na operáciu... samozrejme stalo sa mi to pri golfe. Takže teraz už tri mesiace nehrám, ale už je to lepšie a dúfam, že čoskoro budem zase na greene.
Môžete mi niečo povedať o speváčke Patsy Cline (1932 – 1963, pozn. red.), ktorá prespievala vašu skladbu Crazy?
Bola a možno aj je tou najväčšou speváčkou, samozrejme okrem krajín kde ju nepoznajú. Nikto nezaspieval Crazy lepšie ako ona. Je to presne ten pocit, aký človek zažíva pri Ray Charlesovi, keď spieva Georgia on My Mind.
Za akých okolností ste sa stretli?
Bol som v Tootsies Bar a pil som pivo s jej manželom Charlie Dickom. Rozprávali sme sa a počúvali moje skladby, ktoré som doviezol z Texasu. Pustili sme si aj jukebox, z ktorého zazneli Crazy a Night Life. Charliemu sa veľmi páčila Crazy a chcel, aby som ju zahral Patsy. Išli sme k nemu domov, boli sme opití, bolo neskoro a napriek tomu nás Patsy nevyhodila. Bola to úžasná žena, pozvala ma na kávu, a tak začalo naše priateľstvo. Potom sme boli spolu na turné a ona bola jednoducho skvelá.
V osemdesiatych rokoch ste boli členom superskupiny The Highwayman. Aké máte spomienky na spoločné turné s Johnny Cashom, Waylonom Jenningsom a Krisom Kristoffersonom?
Bol to niečo úžasné a každý večer prebehla jedinečná show. A spomienky?... je len jedna, že som videl na pódiu napravo od seba, troch mojich hrdinov a to po celý večer. Naozaj lepší pocit neexistuje.
Navyše naše posledné turné bolo zaujímavé tým, že sme cestovali aj so svojimi rodinami. Mali sme neuveriteľných dvestosedemdesiatosem kusov batožiny.
Koho to bol nápad dať vás štyroch dohromady?
Ste aj veľmi úspešný herec. Ktorý z vašich filmov je váš najobľúbenejší?
Veľmi rád mám dvojicu filmov Barbarosa a Red Headed Stranger. Úplne by som zabudol aj na The Songwriter a A Pair of Aces s Krisom, s ktorým je zakaždým veľká sranda. Pokiaľ ide o tie dva prvé menované, tie mám rád vďaka koňom, lebo veľmi rád sedím v sedle, asi tak ako hrám rád na gitare.
Keď už hovoríme o gitare, vaša gitara Martin N-20 má obrovskú cenu. Pokiaľ viem, máte ju od začiatku sedemdesiatych rokov, však?
Možno to bude aj dlhšie... je stále ako nová a hrá úžasne. Každých pár rokov ju dám opraviť, posledne to bola výstuž vo vnútri tela a hrozilo jej, že skolabuje. Ale už je v poriadku a vydrží zase zopár rokov, možno dlhšie ako ja.
Okrem iných máte na nej podpis Leona Russella, ako k tomu došlo?
Bol prvý, koho som požiadal aby sa mi podpísal na gitaru a on ma vzápätí poprosil, aby som signoval aj ja jeho gitaru. Je sranda, že naše podpisy sú vyškriabané nožom. Okrem toho sa na mojom Triggri nachádzajú podpisy mojich priateľov a to nielen muzikantov, ale aj právnikov, či futbalových trénerov.
Prečo túto svoju gitaru voláte Trigger?
Je to sranda, ale pomenoval som ju podľa koňa Roya Rogersa. Bol to veľmi známy pesničkár a herec, ktorý hrával výlučne kovbojov.
Viem, že máte aj vlastné golfové ihrisko.
Dostal som sa k nemu len prednedávnom. Je to malé deväťjamkové golfové ihrisko s názvom Pedernales Country Club a mám z toho naozaj radosť, dosť si ho užívam aj napriek zraneniu.
Majiteľ golfového ihriska, spevák, textár, skladateľ, herec, filantrop a otec desiatich potomkov, čo by ste ešte v živote chceli dosiahnuť?
V mojom veku si už netreba dopredu veľa plánovať. Mal som v živote šťastie a dosiahol som množstvo úspechov. Najšťastnejší som keď môžem hrať hudbu a druhá dobrá vec, na ktorú som vo svojom živote prišiel, je manželstvo.
Premohla vás niekedy sláva?
Úprimne povedané, nie. Milujem hudbu a darí sa mi držať sa pri zemi. Keď som bol mladý, sledoval som filmy s Royom Rogersom a chcel som byť ako on - jazdiť na koni, strieľať, spievať. Dokázal som to, robím to, čo som od mlada chcel, a teda som najšťastnejší človek a zároveň mi to prináša peniaze na zaplatenie účtov, takže nemám žiadne výhrady.
Vaši najmladší synovia Micah a Lukas sa objavili aj na albume v úvodnej skladbe Over You Again, aj oni sú muzikanti?
Majú spoločnú kapelu pod názvom 40 Point a posledné roky cestovali so mnou po koncertoch. Teraz sú už zase v škole. Som na nich nesmierne pyšný.
Ako sa dá udržať si dlhoročný úspech v hudobnom priemysle?
Myslím si, že sa musíte udržiavať v podvedomí fanúšikov. Stačí sa pozrieť na Johnnyho Casha a Waylona Jenningsa, ktorí sú medzi nami aj po smrti. Ray Price má osemdesiatdva rokov a stále je skvelý. Spolu sme oslávili narodeniny v texaskom Tylere. On, ja a Merle Haggard sme v tomto roku na spoločnom turné. Takže dlhoročný úspech je výsledkom hlavne hudobnej aktivity a mladého ducha.
Martin Hoza
