Na tom koncerte sa mi chcelo iba mlčať. A počúvať, pravdaže. Hoci to okolo mňa vrelo, hučalo, pískalo, tlieskalo... Nadšení puberťáci, ale aj ich rodičia, po každej skladbe spustili ohlušujúci rev. Človek na pódiu si to nevšímal, stieklo to po ňom ako voda po zvieracom kožuchu. Bob Dylan je zvyknutý. Ale – dá sa zvyknúť na potlesk, na slávu, na neustálu pozornosť sveta? Ako zaspáva tento muž Musí si dať vatu do uší, aby z nich vyhnal tú hudbu, ktorá nemá konca ani začiatku? Alebo ho uspáva ten nikdy neutíchajúci potlesk, ktorý sa stal jeho analgetikom? Na tieto veci myslím až teraz, s odstupom času. V tej chvíli som takéto postranné myšlienky nemal. Bol som plne sústredený na hudbu. Na hudbu, ktorá sa volá pieseň. Hovorí sa, že Bob Dylan je básnik a filozof a mysliteľ a osobnosť, a zo všetkého najmenej sa spomína hudobník. Ale Bob Dylan je hudobník. Muzikant. Dokonalý inštrumentalista a hocako čudne to bude znieť – geniálny spevák. Jeho príslovečné havranie spievanie niektorým trhá uši, ale Dylanov hlas a intonovanie nie sú handicapom. Nie je to niečo menej alebo niečo pokazené. Je to hlas obrúsený tisícnásobným používaním. Pretože Bob Dylan svoj hlas používa. Každodenne či každovečerne ho zotiera, zodiera, šmirgľuje, odkladá. Ako iný inštrument. Lenže na rozdiel od gitár, ktorých použil iste stovky, mu hlas pohotový servisman nemôže vymeniť. Dylanov hlas pred nami starne, láme sa, ošúchava sa, stráca svoj lesk, ale nie hĺbku. A už vôbec neintonuje falošne. Robí si s hudbou a farbou svojho hlasu čo chce. Dokonca ho mám chuť podozrievať, že v skutočnosti má jeho hlas krajšiu farbu, ako nám predvádza na pódiu. Že nám ukazuje, ako nemá chuť na krásu, ktorá je lacná. Krásu, ktorá sa stáva páčivosťou a ľúbivosťou.
Dylan sa nepotrebuje páčiť. Iste je rád, keď cíti odpor, neprijatie, tak ako v dávnych časoch, keď mu pískali a zatracovali ho. Človek jeho formátu potrebuje dištanc od davov, ktoré sa tak rýchlo zmenia na tlupu či luzu. V ten večer však zástupy tvorili spoločenstvo. Kto chcel tancoval, kto chcel, natriasal sa na mieste, kto to cítil inak, počúval a mlčal. Tak ako ja. Po každej piesni sa Bob Dylan ponoril do krátkeho ticha a mlčiacej tmy. Bol som vtedy s ním a rozmýšľal som, nad čím rozmýšľa. Nad ďalšou piesňou? Alebo nad tou, ktorá práve doznela a prepadla sa do prázdnoty? Pretože pieseň existuje iba vtedy, kým zneje. Keď odozneje, ostáva po nej ticho. Niekedy je to ticho prázdnoty, inokedy hluchota. Ale Bob Dylan dokáže vyplniť naše prázdna svojimi posolstvami. Rozpráva nám príbehy o sebe, a my nachádzame v nich samých seba.
Tags: seriál
